PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA

GAUDIUM ET SPES

o Cirkvi v súčasnom svete

¹

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do kráľovstva Otcovho a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudským pokolením a jeho dejinami.
2. A tak sa II. vatikánsky koncil, keď už hlbšie preskúmal tajomstvo Cirkvi, neotáľa teraz obrátiť nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí vôbec. Všetkým chce vyložiť, ako si predstavuje prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete.
Svet, ktorý má na zreteli, je teda svet ľudí čiže celá ľudská rodina so všetkými skutočnosťami uprostred ktorých žije; svet, javisko ľudských dejín, poznačený úsilím človeka, jeho porážkami a víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho utvorila a udržuje láska Stvoriteľa; svet, čo síce upadol do otroctva hriechu, ale ktorý ukrižovaný a vzkriesený Kristus, zlomiac moc zlého ducha, oslobodil, aby pretvoril podľa úmyslov Božích a dosiahol svoje zavŕšenie.

3. Dnešného človeka sa zmocnil obdiv nad vlastnými objavmi a svojou vlastnou mocou. Pritom ho však často znepokojuje otázka o terajšom vývoji sveta, o mieste a zástoji človeka vo vesmíre, o zmysle svojich individuálnych a kolektívnych snáh a konečne o poslednom cieli vecí a ľudí. Preto koncil, svedok a tlmočník viery všetkého Kristom zhromaždeného ľudu Božieho, nemôže podať výrečnejší dôkaz spolupatričnosti, úcty a lásky k celej ľudskej rodine, ku ktorej prislúcha, ako keď s ňou nadviaže dialóg o týchto rozličných problémoch, objasňujúc ich vo svetle evanjelia a dávajúc k dispozícií ľudskému pokoleniu spasiteľné sily, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, dostáva od svojho Zakladateľa. Ide totiž o záchranu človeka, o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek, jediný a celý človek, s telom a dušou, srdcom a svedomím, rozumom a vôľou.
A tak tento svätý cirkevný snem, keď vyhlasuje vznešenosť povolania človeka, tvrdiac, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudskému pokoleniu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré by zodpovedalo tomuto povolaniu. Cirkev nevedú nijaké pozemské ambície. Ide jej len o jedno: pokračovať pod vedením Ducha Utešiteľa v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde², aby spasil, a nie súdil, aby slúžil, a nie aby si dal posluhovať³.

POLOŽENIE ČLOVEKA V SÚČASNOM SVETE

4. Aby mohla Cirkev plniť toto poslanie, jej povinnosťou je ustavične skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela odpovedať každej generácii primeraným spôsobom na večné otázky človeka o zmysle terajšieho a budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Treba teda poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický ráz. Niektoré výraznejšie črty dnešného sveta sa dajú vystihnúť takto:
Ľudské pokolenie prežíva dnes nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi premenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete. Tieto zmeny vyvoláva človek, jeho dôvtip a tvorivá činnosť, avšak aj ony ovplyvňujú samého človeka, jeho osobné i kolektívne úsudky a túžby, jeho spôsob myslenia i konania, čo sa týka vecí a ľudí, takže už teraz možno hovoriť o skutočnej sociálnej a kultúrnej premene, ktorá sa odráža aj na náboženskom živote.
Ako to býva pri každej kríze rastu, táto premena je spojená s nemalými ťažkosťami. Tak, kým človek do takej veľkej miery rozširuje svoju moc, nie vždy je schopný postaviť ju do svojich služieb. Usiluje sa hlbšie preniknúť do vnútra svojej duše, no často prejavuje vzrastajúcu neistotu o samom sebe. Postupne čoraz jasnejšie odhaľuje zákony spoločenského života, ale pritom váha, aký mu dať smer.
Ľudské pokolenie nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom; no ešte veľká časť obyvateľstva zemegule trpí hladom a biedou a nesčíselné zástupy sú úplne negramotné. Nikdy predtým nemali ľudia taký živý zmysel pre slobodu ako dnes, zatiaľ čo vznikajú nové formy sociálneho a psychického zotročovania. A kým svet tak prenikavo pociťuje svoju jednotu a vzájomnú závislosť všetkých v potrebnej súdržnosti, navzájom si odporujúce sily vyvolávajú v ňom veľmi vážne antagonizmy: ešte stále jestvujú príkre politické, sociálne, hospodárske, rasové a ideologické rozpory a neprestáva nebezpečenstvo vojny, ktorá by mohla zničiť do základov všetko. Zintenzívňuje sa výmena myšlienok; lenže slová samy, ktorými sa vyjadrujú veľmi dôležité pojmy, majú v jednotlivých ideológiách značne rozdielny zmysel. Napokon húževnatú snahu o dokonalejšie časné zriadenie nesprevádza rovnaký duchovný rozvoj.
V natoľko zložitej situácii veľmi mnohí naši súčasníci majú ťažkosti správne rozpoznávať trvalé hodnoty a zároveň ich dať do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti kladú si otázku, kam smeruje dnešný svet. A tento svetový vývoj človeka vyzýva, ba priam núti k odpovedi.
5. Súčasné vzrušenie myslí a zmena životných podmienok súvisia s rozsiahlejšími premenami, pod vplyvom ktorých sa v oblasti intelektuálneho formovania kladie rastúci dôraz na matematické a prírodné vedy, ako aj na náuky, týkajúce sa človeka, a na praktickom poli zas na techniku, ktorá sa z nich odvodzuje. Táto vedecká mentalita stvárňuje ináč než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia. Technika už pokročila tak ďaleko, že premieňa tvárnosť zeme a podoberá sa ovládať mimozemský priestor.
Ľudský um určitým spôsobom zväčšuje svoju moc i nad časom: nad minulosťou historickým výskumom; nad budúcnosťou zas predvídavosťou a plánovaním. Pokrok biologických, psychologických a spoločenských vied nielenže dáva možnosť človeku lepšie poznať seba samého, ale mu aj umožňuje priamo ovplyvňovať spoločenský život technickými metódami. V tom istom čase ľudstvo čoraz väčšmi pomýšľa predvídať a regulovať i svoj vlastný demografický rast.
Sám beh dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jednotným a nerozčleňuje sa už na množstvo sťaby rozdielnych histórií. Takto ľudské pokolenie prechádza zo skôr statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu. A z toho vzniká obrovský komplex nových problémov, ktoré dávajú podnet k ďalším analýzam a syntézam.

6. To všetko má za následok zo dňa na deň väčšie zmeny v tradičných miestnych spoločenstvách - ako sú patriarchálne rodiny, klany, kmene a dediny - v rozličných zoskupeniach a v spoločenských vzťahoch.
Postupne sa šíri typ priemyselnej spoločnosti, ktorý privádza niektoré národy k hospodárskemu blahobytu a od základov premieňa odveké chápanie a podmienky spoločenského života. Priam tak sa šíri a vyhľadáva mestský spôsob života, jednak preto, že vzrastajú mestá a ich obyvateľstvo, jednak preto, že mestský spôsob života sa rozširuje medzi vidiečanmi.
Nové a stále dokonalejšie spoločenské komunikatívne prostriedky napomáhajú poznanie udalostí i veľmi rýchle a rozsiahle širenie myšlienok a nálad, vyvolávajúc početné reťazové reakcie.
A neslobodno podceňovať skutočnosť, že veľké množstvo ľudí sa z rozličných pohnútok sťahuje, čím mení aj svoj spôsob života.
Takto sa bez prestania množia styky medzi ľuďmi a sama „socializácia vyvoláva nové zväzky, ale pritom nie vždy napomáha zodpovedný rozvoj osobnosti a naozajstné osobné vzťahy („personalizáciu ).
Tento vývoj isteže je očividnejší v štátoch, ktoré už užívajú výhody hospodárskeho a technického pkroku, ale hýbe aj rozvojovými národmi, ktoré túžia zaistiť pre svoje rodiny dobrodenia industrializácie a urbanizácie. Tieto národy, najmä ak zostávajú verné dávnejším tradíciám, pociťujú v tom čase potrebu uplatňovať svoju slobodu zrelším a personálnejším spôsobom.

7. Zmena mentality a štruktúr často vyvoláva spory o tradičných hodnotách, zvlášť u mladých, ktorí sú neraz nedočkaví, ba nespokojnosť robí z nich rebelantov. Vedomí svojho významu v spoločenskom živote, túžia mať na ňom čím skôr svoj podiel. Preto rodičia a vychovávatelia nezriedka narážajú na čoraz väčšie prekážky pri plnení svojich povinností.
Ustanovizne, zákony, ako aj spôsoby myslenia a cítenia zdedené od predkov nezdajú sa vždy vyhovovať súčasnému stavu vecí. A to má za následok nemalý zmätok v správaní, ba aj v samých zásadách konania.
Napokon nové podmienky majú vplyv aj na náboženský život. Z jednej strany prenikavejší kritický zmysel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz osobnejšiu a činnejšiu vieru, a tak mnohí nadobúdajú živší zmysel pre Boha. Z druhej strany však stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo. Popierať Boha alebo náboženstvo, alebo byť voči nim ľahostajný, nie je ako voľakedy iba mimoriadnym a ojedinelým faktom. Dnes sa to totiž nezriedka predstavuje ako požiadavka vedeckého pokroku alebo akéhosi nového humanizmu. V mnohých krajoch sa to neprejavuje iba vo filozofických názoroch, ale v rozsiahlej miere postihuje aj literatúru, umenie, chápanie ľudských vied a dejín, ba dokonca občianske zákonodarstvo, takže mnohých to privádza do zmätku.

8. Taký rýchly vývoj, ktorý sa často uskutočňuje bez poriadku, ako aj čoraz živšie vedomie rozporov jestvujúcich vo svete, vyvoláva, alebo zväčšuje protiklady a nerovnováhu.
V samom človeku nezriedka vzniká nerovnováha medzi moderným praktickým chápaním a teoretickým myslením, ktoré nie je schopné zvládnuť súhrn svojich vedomostí, ani ich vhodne synteticky usporiadať. Tak isto skrsá nerovnováha medzi starosťou o praktickú účinnosť a požiadavkami svedomia a nemenej často medzi podmienkami kolektívneho života a nárokmi osobného myslenia, i samej kontemplácie. Konečne povstáva nerovnováha medzi špecializáciou ľudskej činnosti a celkovým videním skutočnosti.
V rodine zasa vznikajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spoločenské podmienky, jednak pre ťažkosti vyplývajúce z rozdielu generácií a pre nové spoločenské vzťahy medzi mužmi a ženami.
Veľké roztržky povstávajú aj medzi rasami, ba i medzi rozličnými spoločenskými vrstvami; medzi bohatými, menej zámožnými a chudobnými národmi; napokon medzi medzinárodnými ustanovizňami, ktoré sú ovocím mierumilovných snáh národov, a úsilím propagovať vlastnú ideológiu, ako aj kolektívnym egoizmom národov a iných útvarov.
To má za následok vzájomnú nedôveru, nepriateľstvo, spory a útrapy, ktorých je sám človek príčinou aj obeťou.

9. Medzitým sa vzmáha presvedčenie, že ľudské pokolenie nielen môže a má čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že okrem toho má nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by vždy lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich dôstojnosť.
Preto veľmi mnohí, živo si uvedomujúc nespravodlivé a nerovnomerné rozdelenie majetkov, cítia sa ukrátení a rozhorčene sa ich domáhajú. Rozvojové národy, ako aj tie, čo nedávno dosiahli samostatnosť, chcú byť účastné dobrodení modernej civilizácie nielen v oblasti politickej, ale aj hospodárskej a chcú plniť slobodne svoje poslanie vo svete, zatiaľ čo, naopak, stále sa zväčšuje ich odstup a veľmi často aj ich závislosť - i závislosť hospodárska - od iných zámožnejších národov, ktorých vývoj ide rýchlejšie. Národy trpiace hladom sa obracajú na národy, čo žijú v nedostatku. Ženy sa dožadujú právnej i faktickej rovnosti s mužmi tam, kde ju ešte nedosiahli. Robotníci a roľníci si nežiadajú iba zarobiť na živobytie, ale chcú svojou prácou rozvíjať aj vlastnú osobnosť, ba mať podiel na organizovaní hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života. Po prvý raz v ľudských dejinách všetky národy nadobudli presvedčenie, že dobrodenia civilizácie sa môžu a majú rozšíriť naozaj na všetkých.
No pod všetkými týmito požiadavkami sa skrýva hlbšia a všeobecnejšia túžba: jednotlivci a spoločenstvá žíznia po plnom a slobodnom živote, ktorý by bol dôstojný človeka a postavil do ich vlastných služieb všetko, čo môže tak štedro poskytnúť dnešný svet. Štáty sa pritom čoraz ráznejšie usilujú o vytvorenie určitého všeobecného spoločenstva.
Za takýchto okolností dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým, schopným toho najlepšieho i toho najhoršieho: otvára sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k bratstvu alebo k nenávisti. Okrem toho človek si uvedomuje, že má správne usmerňovať sily, ktoré on sám vyvolal a ktoré ho môžu zagniaviť, alebo mu slúžiť. A preto si sám sebe kladie otázky.

10. Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže súvisí so základnejšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene priam v srdci človeka. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná čo by chcel⁴. Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok aj toľké a také rozpory v spoločnosti. Pravda, veľmi mnohí, ktorých život je nakazený praktickým materializmom, si jasne neuvedomujú toto dramatické položenie; prípadne, gniavení biedou, nemajú možnosť venovať tomu pozornosť. Mnohí sa zas nazdávajú, že nájdu uspokojenie v rozmanitých svetonáhľadoch, ktoré sa im predkladajú. Podaktorí očakávajú skutočné a úplné oslobodenie ľudstva jedine od ľudského úsilia a sú presvedčení, že budúce panstvo človeka nad svetom uspokojí všetky túžby jeho srdca. Sú aj takí, čo stratili nádej nájsť zmysel ľudského života a chvália odvážlivcov, ktorí pokladajú ľudskú existenciu samu osebe za vonkoncom nezmyselnú a pokúšajú sa jej dať všetko značenie jedine podľa svojho dômyslu. Lenže vzhľadom na súčasný vývoj sveta čím ďalej tým viac rastie počet tých, čo si kladú tieto najzákladnejšie otázky, alebo ich pociťujú s novou nástojčivosťou: Čo je vlastne človek? Aký je zmysel utrpenia, zla a smrti, ktoré neprestávajú napriek toľkému pokroku? Načo sú tie víťazstvá, získané za toľkú cenu? Čo môže človek poskytnúť spoločnosti? A čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?
Nuž Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých⁵, dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom majú byť spasení⁶. Takisto verí, že kľúč, stredobod a cieľ celej ľudskej histórie je v jej Pánovi a Majstrovi. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý, včera i dnes i naveky⁷. Preto vo svetle Krista, ktorý je obrazom neviditeľného Boha, prvorodeným zo všetkého stvorenia⁸, koncil má v úmysle prehovoriť k všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našej doby.

Prvá časť
CIRKEV A POVOLANIE ČLOVEKA

11. Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam.
Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.
Čo si myslí Cirkev o človeku? Aké rady dať pre výstavbu dnešnej spoločnosti? Aký je najhlbší zmysel ľudskej činnosti vo vesmíre? Na tieto otázky sa čaká odpoveď. Potom bude zrejmejšie, že ľud Boží a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si preukazujú vzájomné služby. Takto sa ukáže náboženský a tým samým nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.

I.
DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBNOSTI

12. Veriaci i neveriaci temer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a svoje vyvrcholenie.
Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa často vynáša ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva. A preto je v neistote a úzkostiach. Nuž Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a, poučená Božím zjavením, je schopná na ne odpovedať a opísať pravé položenie človeka, vysvetliť jeho slabosti a zároveň umožniť správne poznanie jeho dôstojnosti a povolania.
Lebo sväté Písmo nás učí, že človek je stvorený „na obraz Boží , že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva⁹, aby ním vládol a ho užíval na slávu Božiu¹⁰. „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy. (Ž 8, 5-7).
Ale Boh nestvoril človeka samotného: od počiatku ako „muža a ženu stvoril ich (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ľudského spoločenstva. Človek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spoločenským tvorom a bez stykov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.
Boh teda - ako opäť čítame vo svätom Písme - „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré (Gn 1,31).

13. Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti, zneužil hneď na počiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce poznali Boha, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumná myseľ sa zatemnila a oni slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi¹¹. Čo vieme z Božieho zjavenia, je v súlade so samou skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zístí, že je náchylný aj na zlé a obklopený všakovakou zlobou, čo nemôže pochádzať od jeho Stvoriteľa, ktorý je dobrý. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu poslednému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom.
Teda človek je rozpoltený sám v sebe. A preto celý individuálny i kolektívny život človeka sa javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby reťazami spútaný. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodil „knieža tohoto sveta (Jn 12,31), čo ho držalo v područí hriechu¹². Ináč hriech oklieštil človeka, prekážajúc mu dosiahnuť jeho plnosť.
Vo svetle tohto Zjavenia nachádza svoj konečný zmysel vznešené povolanie i hlboká bieda, čo ľudia prežívajú.

14. Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zhrňuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa¹³. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, musí považovať svoje telo za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené od Boha a má byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa telo búri. Preto sama dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele¹⁴ a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca.
Človek sa isteže nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia¹⁵, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude. Preto keď uznáva, že má duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, vytvorenej jedine fyzickými a spoločenskými podmienkami, lež naopak, preniká priam do hĺbok objektívnej skutočnosti.

15. Človek si právom myslí, že prevyšuje vesmír svojím umom, ktorým je účastný svetla Božieho rozumu. Neúnavným uplatňovaním svojho nadania nepochybne pokročil v priebehu vekov v emprirických vedách, technike a slobodných umeniach. A v našich časoch dosiahol skvelé výsledky, najmä čo sa týka výskumu a ovládania hmotného sveta. No vždy hľadal a nachádzal aj hlbšiu pravdu. Lebo poznávacia schopnosť sa neobmedzuje len na pozorovateľné javy (fenomény), ale môže s naozajstnou istotou postihnúť aj poznateľnú (ineligibilnú) skutočnosť, napriek tomu, že následkom hriechu je čiastočne zatemnená a oslabená.
Konečne rozumná prirodzenosť ľudskej osoby dosahuje a má dosiahnuť svoju dokonalosť v múdrosti, ktorá lahodne pobáda človeka hľadať a milovať pravdu a dobro. Keď sa ňou dá preniknúť, privádza ho prostredníctvom viditeľných vecí k neviditeľným.
Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy človeka stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby neprišli múdrejší ľudia. Okrem toho treba poznamenať, že viaceré národy chudobnejšie síce po hospodárskej stránke, ale oplývajúce múdrosťou, môžu byť iným osožné vynikajúcim spôsobom.
Štedrosťou Ducha Svätého človek je schopný vo viere kontemplovať a chápať tajomstvo Božej vôle¹⁶.

16. V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré veci a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený¹⁷. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva¹⁸. Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu¹⁹. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré skrývajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda úprimné svedomie, tým viac sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa mýli z neprekonateľnej nevedomosti, bez toho, že by stratilo svoju dôstojnosť. To, pravda, nemožno povedať vtedy, ak sa človek málo stará hľadať pravdu a dobro a keď hriešne návyky postupne takmer zaslepia svedomie.

17. Avšak človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú. A celkom právom. Lenže často ju vyhľadávajú nesprávnym spôsobom, akoby sa smelo všetko, čo sa páči, aj keď je to zlé. Kým pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž človeku „ponechal možnosť rozhodnúť sa ²⁰, aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dosiahol plnú a blaženú dokonalosť. Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, t.j. podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť si človek nadobudne, keď sa oslobodí spod akéhokoľvek područia vášní a idúc za svojim cieľom, slobodne si volí dobro a s vynachádzavou príčinlivosťou si zabezpečuje vhodné prostriedky. Slobodná vôľa človeka - ranená hriechom - môže toto zameranie na Boha docieliť s plnou účinnosťou jedine pomocou milosti Božej. Každý však bude musieť vydať počet zo svojho života pred súdom Božím za to, čo konal, či dobré a či zlé²¹.

18. Záhada údelu človeka vyvrchoľuje pred tvárou smrti. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale ešte viac strach pred definitívnym zánikom. Dá sa však viesť správnym vnuknutím svojho srdca, keď zavrhuje a odmieta úplné zničenie a koniec jestvovania svojej osobnosti. Zárodok nesmrteľnosti, ktorý nosí v sebe a ktorý sa nedá zredukovať len na hmotu, sa vzpiera proti smrti. Všetky úsilia techniky, čo ako užitočné, sú neschopné utíšiť jeho úzkosti. Lebo biologické predlžovanie ľudského života nemôže uspokojiť túžbu človeka po ďalšom živote, ktorá je neodolateľne zakotvená v jeho srdci.
Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstavivosť, zatiaľ Cirkev poučená Božím zjavením tvrdí, že Boh stvoril človeka, aby po prekonaní pozemských bied dosiahol blažený cieľ. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť - od ktorej by bol človek uchovaný, keby nebol zhrešil²² - bude premožená, keď mu všemohúci a milosrdný Spasiteľ prinavráti stav spásy stratený vlastnou vinou. Lebo Boh povolal a volá človeka, aby k nemu priľnul celou svojou bytosťou vo večnom spoločenstve neporušiteľného Božieho života. Toto víťazstvo dosiahol Kristus svojím zmŕtvychvstaním²³, oslobodiac človeka od smrti svojou vlastnou smrťou. A tak viera, predkladaná solídnym spôsobom, dáva každému premýšľajúcemu človekovi odpoveď na jeho úzkostnú otázku o budúcom osude. Poskytuje nám aj možnosť byť spojení v Kristu s našimi drahými, ktorých už uchvátila smrť, dávajúc nám nádej, že dosiahli pravý život u Boha.

19. Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije plne podľa pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu Stvoriteľovi. Lenže mnohí naši súčasníci vôbec nechápu, alebo výslovne odmietajú toto dôverné životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba zaradiť medzi najvážnejšie javy našej doby a treba ho podrobiť dôkladnejšiemu rozboru.
Menom ateizmu sa označujú veci od seba veľmi odlišné. Tak, kým podaktorí výslovne popierajú Boha, iní sa nazdávajú, že človek nevie o ňom celkom nič povedať. Daktorí zas rozoberajú otázku Boha takým spôsobom, akoby nemala zmyslu. Mnohí nenáležite prekročujú rámec pozitívnych vied, usilujú sa všetko vysvetliť jedine touto vedeckou metódou, zatiaľ čo iní, naopak, už nepripúšťajú nijakú absolútnu pravdu. Niektorí vynášajú človeka natoľko, že viera v Boha sa tým takrečeno udúša. Pritom im, zdá sa, viac záleží, aby zdôrazňovali človeka, než aby popierali Boha. Iní si robia o Bohu takú predstavu, že to, čo odmietajú, nie je vôbec Boh podľa Evanjelia. Iní sa problému Boha ani len nedotknú, akoby nepociťovali nijaký náboženský nepokoj, a nechápu, prečo by sa ešte mali zapodievať náboženstvom. Okrem toho ateizmus nezriedka povstáva jednak z rozhorčeného vzdoru proti zlu vo svete a jednak preto, že sa neprávom pripisuje niektorým ľudským hodnotám absolútny charakter, takže ich majú namiesto Boha. Aj moderná civilizácia, nie sama osebe, ale preto, že je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami, často môže sťažovať prístup k Bohu.
Isteže nie sú bez viny tí, čo sa úmyselne usilujú vylúčiť Boha zo svojho srdca a vyhnúť sa náboženským problémom, nekonajúc podľa svojho svedomia. Lenže i sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny, a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu proti náboženstvám, a v niektorých krajoch zvlášť proti kresťanskému náboženstvu. A teda na vzniku ateizmu môžu mať nemalý podiel i veriaci, ak pre zanedbávanie výchovy vo viere, pre pomýlený výklad učenia alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života dá sa o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Božiu.

20. Moderný ateizmus sa neraz prejavuje aj ako systém, ktorý - odhliadnuc od iných pohnútok - privádza požiadavku samostatnosti človeka tak ďaleko, že robí námietky proti akejkoľvek závislosti od Boha. Prívrženci tohto ateizmu tvrdia, že sloboda človeka spočíva v tom, že si je sám sebe cieľom, jediným strojcom a demiurgom svojich dejín. To však podľa ich mienky vylučuje uznanie akéhosi Pána, pôvodcu a cieľ všetkého, alebo robí takéto tvrdenie prinajmenej celkom zbytočným. Pocit sily, ktorý súčasný technický pokrok dodáva človeku, môže napomáhať túto doktrínu.
Medzi formami dnešného ateizmu nemožno obísť tú, ktorá očakáva oslobodnie človeka predovšetkým prostredníctvom oslobodenia hospodárskeho a spoločenského. Tomuto oslobodeniu vraj prekáža náboženstvo samou svojou povahou, keďže povzbudzuje v človeku nádeje na iluzórny budúci život a odvracia ho od budovania pozemskej spoločnosti. Preto prívrženci tohto učenia, keď sa dostanú k vláde, prudko útočia proti náboženstvu a rozširujú ateizmus, a to aj tými donucovacími prostriedkami, ktorými disponuje verejná moc, zvlášť čo sa týka výchovy mládeže.

21. Cirkev, verná Bohu i človeku, nemôže aj naďalej s bolesťou a s tou najväčšou rozhodnosťou nezavrhovať - ako to spravila aj v minulosti²⁴ - tieto zhubné náuky a spôsoby, ktoré protirečia ľudskému rozumu i všeobecnej skúsenosti a pozbavujú človeka jeho vrodenej vznešenosti.
Pritom sa usiluje odhaliť v mysliach ateistov skryté príčiny ich popierania Boha a, vedomá vážnosti problémov, ktoré vyvoláva ateizmus, i vedená láskou k všetkým ľuďom, pkladá za potrebné podrobiť tieto príčiny serióznemu a dôkladnému výskumu.
Cirkev tvrdí, že uznávať Boha nie je vôbec v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, keďže táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a svoje dovŕšenie. Lebo Boh stvoril človeka ako rozumného a spoločenského tvora. Ale Boh ho predovšetkým povoláva ako syna, aby mal spoločenstvo s ním samým a bol účastný na jeho blaženosti. Okrem toho Cirkev učí, že eschatologická nádej neznemožňuje dôležitosť pozemských povinností, ale skôr napomáha ich plnenie novými pohnútkami. Naopak, bez Božej postate a bez nádeje na život večný ľudská dôstojnosť trpí veľmi ťažkú ujmu - ako to dnes často pozorovať - a záhady života a smrti, viny a utrpenia zostávajú nevyriešené, takže ľudia nezriedka upadajú do zúfalstva.
Medzitým každý človek zostáva sám sebe nevyriešeným a nejasne uvedomeným problémom. Lebo v určitých chvíľach, najmä pri významnejších udalostiach, nik sa nemôže načisto vyhnúť tejto otázke. A jedine Boh dáva na ňu vyčerpávajúcu a celkom spoľahlivú odpoveď, On, čo pobáda človeka k hlbšiemu uvažovaniu a pokornejšiemu hľadaniu.
Liek proti ateizmu treba očakávať od vhodne predkladaného učenia a od bezúhonnosti života Cirkvi a jej údov. Lebo Cirkev má spítomňovať a takrečeno urobiť viditeľným Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje²⁵. To sa dosiahne najmä svedectvom živej a zrelej viery, t.j. viery pripravenej zreteľne vidieť ťažkosti a schopnej prekonávať ich. Skvelým svedectvom takejto viery boli a sú premnohí mučeníci. Jej činorodosť sa má prejavovať tým, že preniká celý, i svetský život veriacich a že ich pohýna k spravodlivosti a láske, hlavne voči núdznym. Čo však najviac napomáha dávať najavo prítomnosť Božiu, je bratská láska veriacich, jednomyseľne spolupracujúcich za vieru blahozvesti²⁶ a slúžiacich za znamenie jednoty.
Hoci Cirkev vonkoncom odmieta ateizmus, predsa úprimne vyhlasuje, že všetci ľudia, veriaci i neveriaci, majú pomáhať náležite budovať tento svet, na ktorom spoločne žijú. A to je istotne nemožné bez úprimného a rozvážneho dialógu. Preto Cirkev vyslovuje svoje poľutovanie nad nespravodlivou diskrimináciou, ktorú zavádzajú daktoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a neveriacimi, neuznávajúc základné práva ľudskej osoby. Pre veriacich sa zas dožaduje účinnej slobody, aby mali možnosť budovať v tomto svete aj chrám Boží. Konečne ateistov priateľsky pozýva, aby s úprimným srdcom uvažovali o Evanjeliu Kristovom.
Lebo Cirkev veľmi dobre vie, že jej posolstvo je v súlade s najhlbšími túžbami ľudského srdca, keď háji dôstojnosť poslania človeka, a tak vracia nádej tým, čo už neveria vo veľkosť svojho určenia. Toto posolstvo nielenže neumenšuje človeka, ale mu skôr slúži na pokrok, šíriac svetlo, život a slobodu. Bez neho nič nevie uspokojiť srdce človeka: „Pre Teba si nás stvoril , Pane, „a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe ²⁷.

22. Tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť²⁸, t.j. Krista Pána. Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. Niet sa teda čo čudovať, že všetky pravdy, o ktorých je reč, v ňom nachádzajú svoj zdroj a dosahujú svoje vyvrcholenie.
On, „obraz neviditeľného Boha (Kol 1,15) ²⁹, je dokonalým človekom, ktorý obnovil Adamovmu potomstvu podobu Božiu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keže On vzal na seba ľudskú prírodu, a ju nezničil³⁰, tým samým aj naša ľudská prirodzenosť bola pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou³¹, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Márie Panny, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu³².
On, nevinný Baránok, zaslúžil nám život svojou vlastnou krvou dobrovoľne vyliatou. V ňom nás Boh zmieril so sebou a medzi nami³³ a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s Apoštolom: Syn Boží „si ma zamiloval a seba samého vydal v obeť za mňa (Gal 2,20). Tým, že za nás trpel, nielenže nám dal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach³⁴, ale nám aj otvoril cestu: ak sa ňou budeme uberať, život i smrť sa stanú svätými a nadobudnú nový zmysel.
Kresťan, stanúc sa podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi všetkými bratmi³⁵, prijíma „prvotiny Ducha (Rim 8,23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky³⁶. Skrze tohto Ducha, ktorý je „závdavkom dedičstva (Ef 1,14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastane „vykúpenie tela (Rim 8,23): „Ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, Ten, ktorý Ježiša Krista vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás (Rim 8,11) ³⁷. Isteže na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť. Ale majúc účasť na veľkonočnom tajomstve, ako je podobný Kristovi vo smrti, tak ide v ústrety vzkrieseniu³⁸, posilňovaný nádejou.
Toto neplatí len o tých, čo veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť³⁹. Keďže Kristus zomrel za všetkých⁴⁰ a keďže konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t.j. Božie, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť - spôsobom známym jedine Bohu - mať podiel na tomto veľkonočnom tajomstve.
Toto, hľa, je tajomstvo človeka a takto sa javí jeho veľkosť v kresťanskom Zjavení veriacim. Teda skrze Krista a v Kristovi sa objasňuje záhada utrpenia a smrti, ktorá nás tak ubíja mimo Kristovho evanjelia. Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil zmrť a daroval nám život⁴¹, aby sme ako dietky v Synovi volali v Duchu: Abba! Otče! ⁴²

II.
ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVO

23. Medzi základné črty dnešného sveta treba zarátať vzrast vzájomných medziľudských vzťahov, ktorých rozvoj veľmi napomáha terajší technický pokrok. Lenže bratský dialóg medzi ľuďmi sa neuskutočňuje týmto pokrokom, ale hlbšie, v spoločenstve ľudí, a to si vyžaduje obapolnú úctu k ich plnej duchovnej dôstojnosti. Kresťanské zjavenie veľmi podporuje pestovanie tohto spoločenstva medzi ľuďmi a v tom istom čase nás privádza k hlbšiemu chápaniu zákonov spoločenského života, ktoré Stvoriteľ vpísal do duchovnej a mravnej prirodzenosti človeka.
Keďže však novšie dokumenty učiteľského úradu Cirkvi obšírnejšie vyložili kresťanské učenie o ľudskej spoločnosti⁴³, koncil pripomína iba niektoré základnejšie pravdy a odôvodňuje ich vo svetle Zjavenia. Potom zdôrazňuje niektoré dôsledky, ktoré majú väčší význam v našich časoch.

24. Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia. Veď Boh „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme (Sk 17,26). A všetci, stvorení na obraz Boží, sú povolaní mať jeden a ten istý cieľ, a tým je sám Boh.
Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté Písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu: „Lebo ktorékoľvek iné prikázanie je zhrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého... Láska je teda naplnením zákona (Rim 13, 9-10; 1Jn 4,20). Ďalekosiahly význam tohto prikázania sa potvrdzuje v dňoch, keď ľudia čoraz viac závisia jeden od druhého a keď sa svet čím ďalej tým väčšmi zjednocuje.
Ba keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi, „aby všetci jedno boli..., ako i my sme jedno (Jn 17, 21-22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, naznačujúc, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou Božských osôb a jednotou dietok Božích v pravde a láske. Toto podobenstvo vyjavuje, že človek - jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému - nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve⁴⁴.

25. Zo spoločenskej povahy človeka je zjavné, že jestvuje vzájomná závislosť medzi rozvojom ľudskej osobnosti a vývinom spoločnosti samej. Lebo ľudská osoba, ktorá už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život⁴⁵, je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských ustanovizní. Keďže teda spoločenský život nie je pre človeka voľačo vedľajšieho, preto človek rozvíja všetky svoje schopnosti a môže zodpovedať svojmu povolaniu, stýkajúc sa s inými, vzájomnými službami a bratským dialógom.
Medzi spoločenskými zväzkami, ktoré človek potrebuje pre svoje zdokonaľovanie, niektoré bezprostrednejšie zodpovedajú jeho najvnútornejšej podstate, ako rodina a politické spoločenstvo; iné skôr vznikajú z jeho slobodného rozhodnutia. V našich časoch sa z rozličných príčin neprestajne vzmáhajú vzájomné vzťahy a obojstranná závislosť, a tak vznikajú rozmanité verejnoprávne, ako aj súkromnoprávne združenia a ustanovizne. A hoci tento jav, zvaný socializácia, nie je bez nebezpečenstva, predsa prináša so sebou mnohé výhody, ktoré cibria a rozvíjajú schopnosti ľudskej osobnosti a umožňujú jej uplatňovať svoje práva⁴⁶.
No hoci jednotlivci záskavajú mnoho týmto spoločenským životom pri plnení svojho povolania - a to aj povolania náboženského - predsa nemožno poprieť, že spoločenské prostredie, v ktorom ľudia žijú a do ktorého sú od malička ponorení, často ich odvracia od konania dobrého a pohýna ich k zlému. Isteže poruchy, tak často sa vyskytujúce v spoločenskom zriadení, majú sčasti svoj pôvod v napätí jestvujúcom v samých hospodárskych, politických a sociálnych štruktúrach. Ale korenia hlbšie, v ľudskom sebectve a ľudskej pýche, ktoré kazia aj spoločenské prostredie. Kde je však poriadok narušený následkami hriechu, človek, náchylný k hriechu už od narodenia, nachádza tak nové popudy k hriechu, ktoré sa dajú prekonať iba húževnatým úsilím, pomocou milosti Božej.

26. Pretože vzájomná závislosť neprestajne vzrastá a pomaly sa šíri po celom svete, aj všeobecné dobro - t.j. súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom dosiahnuť plnším a nehatenejším spôsobom svoju dokonalosť - sa stáva čoraz univerzálnejším, a teda zahrnuje práva i povinnosti, ktoré sa týkajú celého ľudského pokolenia. Každé spoločenstvo má brať zreteľ na potreby a oprávnené požiadavky ostatných spoločenstiev, ba na spoločné dobro celého ľudského pokolenia⁴⁷.
Pravda, zároveň vzrastá povedomie jedinečnej dôstojnosti prináležiacej ľudskej osobnosti, keďže ona prevyšuje všetko na svete a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom, teda pokrm, šatstvo, byt, právo na slobodnú voľbu životného stavu, na založenie rodiny, na výchovu, na prácu, na dobré meno a úctu, na primeranú informovanosť, právo konať podľa správneho úsudku vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu aj v náboženskej oblasti.
Teda spoločenský poriadok a jeho pokrok majú vždy vyúsťovať v dobro ľudských osôb, pretože usporiadanie vecí má byť podriadené osobnému poriadku, a nie naopak, ako to potvrdil sám Pán, keď povedal, že sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu⁴⁸. Tento poriadok treba stále viac rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou. A v slobode má nachádzať čoraz ľudskejšiu rovováhu⁴⁹. Za tým cieľom treba uskutočniť obnovu zmýšľania a rozsiahle spoločenské zmeny.
Duch Boží, ktorý s predivnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme, je pri tomto vývoji. A kvas evanjelia vzbudil a vzbudzuje v srdci človeka nepotlačiteľnú požiadavku vlastnej dôstojnosti.

27. Vyvodzujúc praktické dôsledky naliehavejšej povahy, koncil kladie dôraz na úctu k človeku: teda každý má pokladať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, ako za „druhého seba samého a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky potrebné pre dôstojný spôsob života⁵⁰, aby nenasledoval toho boháča, ktorý sa vôbec nestaral o chudobného Lazára⁵¹.
Najmä v našich časoch je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú službu, keď prichodí, či už ide o starca od všetkých opusteného alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nepsravodlivo pohŕda, a či o exulanta, o nemanželské dieťa, čo nevinne trpí za hriech, ktorého sa ono nedopustilo, alebo konečne o hladujúceho, ktorý apeluje na naše svedomie, pripomínajúc nám slová Pánove: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili (Mt 25,40).
Ďalej, všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídiá, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a poškodzujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a konečne sú ťažkou urážkou Stvoriteľa.

28. Úcta a láska sa má rozprestierať aj na tých, čo ináč zmýšľajú, alebo konajú než my v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti. A čím dôkladnejšie pochopíme v duchu ľudskosti a lásky ich spôsob zmýšľania, tým ľahšie nám bude nadviazať s nimi dialóg.
Isteže naša láska a vľúdnosť nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Ba práve táto láska podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu. Lenže treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď je nakazený pomýlenými alebo nie celkom správnymi názormi vo veci náboženstva⁵². Jediný Boh súdi a skúma srdcia, a preto nám nedovoľuje súdiť o vnútornej vinovatosti nikoho⁵³.
Učenie Kristovo od nás vyžaduje odpúšťať aj krivdy⁵⁴ a rozprestiera príkaz lásky - ktorý je prikázaním Nového zákona - na všetkých nepriateľov: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa! Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú (Mt 5, 43-44).

29. Všetci ľudia sú obdarení rozumnou dušou a stvorení na obraz Boží, všetci majú tú istú prirodzenosť a ten istý pôvod; ako Kristom vykúpení, majú aj to isté povolanie a Božie určenie. Práve preto čím ďalej tým viac treba uznávať základnú rovnosť ich všetkých.
Pravda, nie všetci ľudia sú si rovní svojimi fyzickými schopnosťami ani svojimi duševnými a mravnými vlastnosťami, keďže tie sú rozdielne. No každú formu diskriminácie, čo sa týka základných práv ľudskej osoby, tak v oblasti spoločenskej, ako aj kultúrnej, z hľadiska pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, treba prekonať a odstrániť ako protiviacu sa úmyslom Božím. A je naozaj poľutovaniahodné, že sa tieto základné práva ľudskej osoby ešte nezachovávajú všade v plnej miere ako napr. keď sa žene upiera právo vybrať si slobodne svojho ženícha alebo vyvoliť si životný stav, prípadne keď sa jej nepriznáva to isté právo na vzdelanie a kultúru ako mužovi.
Okrem toho, napriek oprávneným rozdielom medzi ľuďmi, ich rovnaká osobná dôstojnosť si vyžaduje, aby sa vytvorili ľudskejšie a spravodlivejšie životné podmienky. Lebo prílišné hospodárske a spoločenské rozdiely medzi členmi a medzi národmi tej istej ľudskej rodiny vzbudzujú pohoršenie a sú v rozpore so sociálnou spravodlivosťou, rovnoprávnosťou, ľudskou dôstojnosťou, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.
Nech sa súkromné i verejné ľudské ustanovizne usilujú slúžiť dôstojnosti a poslaniu človeka. Priam tak nech rozhodne bojujú proti všetkým formám sociálneho a politického otroctva a za zabezpečenie základných ľudských práv v každom politickom režime. Ba tieto ustanovizne majú postupne zodpovedať i tým najvyšším duchovným skutočnostiam, hoci zavše treba dosť hodne času na to, aby sa dosiahol želaný cieľ.

30. Prenikavé a rýchle premeny vyžadujú so zvýšenou naliehavosťou, aby sa nikto neuspokojil s čisto individualistickou etikou z nepozornosti voči vývoju vecí alebo z tupej zotrvačnosti. Povinnosti diktované spravodlivosťou a láskou sa plnia čím ďalej tým lepšie vtedy, keď každý, pričiňujúc sa o spoločné dobro podľa svojich schopností, so zreteľom na potreby iných, napomáha a podporuje aj verejné a súkromné ustanovizne, ktoré pracujú na zlepšovaní životných podmienok človeka. Lenže nájdu sa aj takí, čo síce hlásajú veľkorysé a ušľachtilé názory, ale v skutočnosti ustavične žijú tak, akoby sa vôbec nestarali o potreby spoločnosti. Ba v podaktorých krajinách mnohí si nič nerobia zo sociálnych zákonov a predpisov. Nemálo je takých, čo sa nehanbia klamstvami a podvodmi vyhýbať spravodlivým daniam a iným povinnostiam voči spoločnosti. Iní zas málo dbajú na niektoré pravidlá spoločenského života, napríklad na zdravotnícke opatrenia alebo na premávkové predpisy, neuvedomujúc si, že touto ľahkomyseľnosťou vystavujú nebezpečenstvu svoj vlastný život i život iných.
Nech sa všetci svedomite usilujú zaradiť spoločenské záujmy medzi hlavné povinnosti dnešného človeka a ako také ich aj zachovávať. Lebo čím viac sa svet zjednocuje, tým zjavnejšie úlohy človeka presahujú jednotlivé spoločenstvá a postupne sa rozprestierajú na celý svet. To by sa však nemohlo uskutočniť, keby jednotlivci a jednotlivé skupiny nepestovali v sebe mravné a spoločenské čnosti a keby ich nerozširovali v spoločnosti. Takto, s nevyhnutnou pomocou milosti Božej povstanú naozaj noví ľudia a budovatelia nového ľudstva.
31. Aby mohol každý dokonalejšie plniť svoje mravné povinnosti voči sebe samému i voči rozličným spoločenstvám, ku ktorým patrí, treba všetkým poskytnúť rozsiahlu kultúrnu výchovu, využívajúc obrovské možnosti, ktoré má dnes ľudstvo naporúdzi. Predovšetkým výchovu mladých - bez ohľadu na spoločenský pôvod - treba organizovať takým spôsobom, aby sa pripravovali mužovia a ženy na úrovni nielen čo do vzdelanosti, ale aj silné osobnosti, ktoré si naša doba tak veľmi vyžaduje.
Lenže človek si sotva nadobudne tento zmysel pre zodpovednosť, ak mu jeho životné podmienky nedovoľujú uvedomiť si svoju dôstojnosť a zodpovedať svojmu povolaniu v sebažertve za Boha a za ľudí. Lebo ľudská sloboda sa často oslabuje, keď človek upadne do krajnej biedy a tak isto upadá, keď sa človek oddá pripohodlnému životu a uzavrie sa do akejsi okázalej samoty. A naopak, upevňuje sa, keď človek prijíma nevyhnutné ťažkosti spoločenského života, podrobuje sa rozmanitým požiadavkám ľudského spolunažívania a zaväzuje sa slúžiť ľudskému spoločenstvu.
Preto treba všetkých povzbudzovať k účasti na spoločných podujatiach. A treba chváliť postup tých národov, v ktorých čím väčší počet občanov má podiel na verejnom živote v skutočnej slobode. Pravda, treba brať zreteľ na konkrétne položenie každého národa a na potrebnú autoritu verejnej moci. Aby však všetci občania boli ochotní mať účasť na živote rozličných skupín, z ktorých sa skladá spoločenský organizmus, je potrebné, žeby v týchto skupinách nachádzali hodnoty, ktoré by ich priťahovali a naklonili k službe ostatným ľuďom. Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, čo budú vedieť vnuknúť nasledujúcim pokoleniam pohnútku života a nádeje.

32. Ako Boh nestvoril ľudí, aby žili osamotene, ale aby utvárali spoločenskú jednotu, priam tak sa mu „zapáčilo... posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho opravdivo poznal a sväto mu slúžil ⁵⁵. Hneď od počiatku dejín spasenia vyvolil si ľudí nielen ako jednotlivcov, ale ako členov určitej pospolitosti. A týchto vyvolených Boh - vyjaviac takto svoj úmysel - nazval „svojím ľudom (Ex 3,7-12), s ktorým popritom uzavrel zmluvu na Sinaji⁵⁶.
Tento spoločenský charakter sa zdokonaľuje a završuje pričinením Ježiša Krista. Lebo samo vtelené Slovo chcelo byť účastné ľudského spoločenstva. Kristus bol prítomný na svadbe v Káne, zavítal do Zachejovho domu, jedol s mýtnikmi a hriešnikmi. Zjavil lásku Otcovu a vznešené povolanie človeka, pripomínajúc tie najbežnejšie spoločenské danosti a upotrebujúc zvraty a obrazy z dennodenného života. Posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spoločenského života. Dobrovoľne sa podriadil zákonom svojej vlasti a chcel žiť životom remeselníka svojej doby a svojho kraja.
Vo svojich kázňach výslovne prikázal dietkam Božím, aby sa navzájom správali ako bratia. Vo svojej modlitbe prosil, aby všetci jeho učeníci boli „jedno . Ba on sám sa obetoval za všetkých až na smrť, Vykupiteľ všetkých. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. (Jn 15,13). Apoštolom však nariadil hlásať blahozvesť všetkým národom, aby sa ľudské pokolenie stalo rodinou Božou, v ktorej by splnením zákona bola láska.
Prvorodený medzi mnohými bratmi, po svojej smrti a svojom vzkriesení ustanovil darom Ducha Svätého novú bratskú pospolitosť všetkých, čo ho prijímajú s vierou a láskou, spoločenstvo svojho Tela, t.j. Cirkev. V tomto Tele všetci sú si navzájom údmi, aby si preukazovali vzájomné služby, podľa rozličných darov, ktorých sa im dostalo.
Táto súdržnosť má neprestajne vzrastať až do dňa, keď bude zavŕšená. Vtedy ľudia milosťou spasení - rodina milovaná Bohom a Kristom, ich Bratom - budú vzdávať Bohu dokonalú slávu.