Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library

Dokumenty II. vatikánskeho koncilu

IntraText CT - Text

  • PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA GAUDIUM ET SPES o Cirkvi v súcasnom svete
Previous - Next

Click here to hide the links to concordance

PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA


GAUDIUM ET SPES

o Cirkvi v súčasnom svete

1


Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť


ÚVOD

1. Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do kráľovstva Otcovho a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudským pokolením a jeho dejinami.
2. A tak sa II. vatikánsky koncil, keď hlbšie preskúmal tajomstvo Cirkvi, neotáľa teraz obrátiť nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí vôbec. Všetkým chce vyložiť, ako si predstavuje prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete.
Svet, ktorý na zreteli, je teda svet ľudí čiže celá ľudská rodina so všetkými skutočnosťami uprostred ktorých žije; svet, javisko ľudských dejín, poznačený úsilím človeka, jeho porážkami a víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho utvorila a udržuje láska Stvoriteľa; svet, čo síce upadol do otroctva hriechu, ale ktorý ukrižovaný a vzkriesený Kristus, zlomiac moc zlého ducha, oslobodil, aby pretvoril podľa úmyslov Božích a dosiahol svoje zavŕšenie.

3. Dnešného človeka sa zmocnil obdiv nad vlastnými objavmi a svojou vlastnou mocou. Pritom ho však často znepokojuje otázka o terajšom vývoji sveta, o mieste a zástoji človeka vo vesmíre, o zmysle svojich individuálnych a kolektívnych snáh a konečne o poslednom cieli vecí a ľudí. Preto koncil, svedok a tlmočník viery všetkého Kristom zhromaždeného ľudu Božieho, nemôže podať výrečnejší dôkaz spolupatričnosti, úcty a lásky k celej ľudskej rodine, ku ktorej prislúcha, ako keď s ňou nadviaže dialóg o týchto rozličných problémoch, objasňujúc ich vo svetle evanjelia a dávajúc k dispozícií ľudskému pokoleniu spasiteľné sily, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, dostáva od svojho Zakladateľa. Ide totiž o záchranu človeka, o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek, jediný a celý človek, s telom a dušou, srdcom a svedomím, rozumom a vôľou.
A tak tento svätý cirkevný snem, keď vyhlasuje vznešenosť povolania človeka, tvrdiac, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudskému pokoleniu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré by zodpovedalo tomuto povolaniu. Cirkev nevedú nijaké pozemské ambície. Ide jej len o jedno: pokračovať pod vedením Ducha Utešiteľa v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde2, aby spasil, a nie súdil, aby slúžil, a nie aby si dal posluhovať3.


POLOŽENIE ČLOVEKA V SÚČASNOM SVETE

4. Aby mohla Cirkev plniť toto poslanie, jej povinnosťou je ustavične skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela odpovedať každej generácii primeraným spôsobom na večné otázky človeka o zmysle terajšieho a budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Treba teda poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický ráz. Niektoré výraznejšie črty dnešného sveta sa dajú vystihnúť takto:
Ľudské pokolenie prežíva dnes nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi premenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete. Tieto zmeny vyvoláva človek, jeho dôvtip a tvorivá činnosť, avšak aj ony ovplyvňujú samého človeka, jeho osobné i kolektívne úsudky a túžby, jeho spôsob myslenia i konania, čo sa týka vecí a ľudí, takže teraz možno hovoriť o skutočnej sociálnej a kultúrnej premene, ktorá sa odráža aj na náboženskom živote.
Ako to býva pri každej kríze rastu, táto premena je spojená s nemalými ťažkosťami. Tak, kým človek do takej veľkej miery rozširuje svoju moc, nie vždy je schopný postaviť ju do svojich služieb. Usiluje sa hlbšie preniknúť do vnútra svojej duše, no často prejavuje vzrastajúcu neistotu o samom sebe. Postupne čoraz jasnejšie odhaľuje zákony spoločenského života, ale pritom váha, aký mu dať smer.
Ľudské pokolenie nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom; no ešte veľká časť obyvateľstva zemegule trpí hladom a biedou a nesčíselné zástupy úplne negramotné. Nikdy predtým nemali ľudia taký živý zmysel pre slobodu ako dnes, zatiaľ čo vznikajú nové formy sociálneho a psychického zotročovania. A kým svet tak prenikavo pociťuje svoju jednotu a vzájomnú závislosť všetkých v potrebnej súdržnosti, navzájom si odporujúce sily vyvolávajú v ňom veľmi vážne antagonizmy: ešte stále jestvujú príkre politické, sociálne, hospodárske, rasové a ideologické rozpory a neprestáva nebezpečenstvo vojny, ktorá by mohla zničiť do základov všetko. Zintenzívňuje sa výmena myšlienok; lenže slová samy, ktorými sa vyjadrujú veľmi dôležité pojmy, majú v jednotlivých ideológiách značne rozdielny zmysel. Napokon húževnatú snahu o dokonalejšie časné zriadenie nesprevádza rovnaký duchovný rozvoj.
V natoľko zložitej situácii veľmi mnohí naši súčasníci majú ťažkosti správne rozpoznávať trvalé hodnoty a zároveň ich dať do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti kladú si otázku, kam smeruje dnešný svet. A tento svetový vývoj človeka vyzýva, ba priam núti k odpovedi.
5. Súčasné vzrušenie myslí a zmena životných podmienok súvisia s rozsiahlejšími premenami, pod vplyvom ktorých sa v oblasti intelektuálneho formovania kladie rastúci dôraz na matematické a prírodné vedy, ako aj na náuky, týkajúce sa človeka, a na praktickom poli zas na techniku, ktorá sa z nich odvodzuje. Táto vedecká mentalita stvárňuje ináč než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia. Technika pokročila tak ďaleko, že premieňa tvárnosť zeme a podoberá sa ovládať mimozemský priestor.
Ľudský um určitým spôsobom zväčšuje svoju moc i nad časom: nad minulosťou historickým výskumom; nad budúcnosťou zas predvídavosťou a plánovaním. Pokrok biologických, psychologických a spoločenských vied nielenže dáva možnosť človeku lepšie poznať seba samého, ale mu aj umožňuje priamo ovplyvňovať spoločenský život technickými metódami. V tom istom čase ľudstvo čoraz väčšmi pomýšľa predvídať a regulovať i svoj vlastný demografický rast.
Sám beh dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jednotným a nerozčleňuje sa na množstvo sťaby rozdielnych histórií. Takto ľudské pokolenie prechádza zo skôr statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu. A z toho vzniká obrovský komplex nových problémov, ktoré dávajú podnet k ďalším analýzam a syntézam.

6. To všetko za následok zo dňa na deň väčšie zmeny v tradičných miestnych spoločenstvách - ako patriarchálne rodiny, klany, kmene a dediny - v rozličných zoskupeniach a v spoločenských vzťahoch.
Postupne sa šíri typ priemyselnej spoločnosti, ktorý privádza niektoré národy k hospodárskemu blahobytu a od základov premieňa odveké chápanie a podmienky spoločenského života. Priam tak sa šíri a vyhľadáva mestský spôsob života, jednak preto, že vzrastajú mestá a ich obyvateľstvo, jednak preto, že mestský spôsob života sa rozširuje medzi vidiečanmi.
Nové a stále dokonalejšie spoločenské komunikatívne prostriedky napomáhajú poznanie udalostí i veľmi rýchle a rozsiahle širenie myšlienok a nálad, vyvolávajúc početné reťazové reakcie.
A neslobodno podceňovať skutočnosť, že veľké množstvo ľudí sa z rozličných pohnútok sťahuje, čím mení aj svoj spôsob života.
Takto sa bez prestania množia styky medzi ľuďmi a samasocializácia vyvoláva nové zväzky, ale pritom nie vždy napomáha zodpovedný rozvoj osobnosti a naozajstné osobné vzťahy („personalizáciu ).
Tento vývoj isteže je očividnejší v štátoch, ktoré užívajú výhody hospodárskeho a technického pkroku, ale hýbe aj rozvojovými národmi, ktoré túžia zaistiť pre svoje rodiny dobrodenia industrializácie a urbanizácie. Tieto národy, najmä ak zostávajú verné dávnejším tradíciám, pociťujú v tom čase potrebu uplatňovať svoju slobodu zrelším a personálnejším spôsobom.

7. Zmena mentality a štruktúr často vyvoláva spory o tradičných hodnotách, zvlášť u mladých, ktorí neraz nedočkaví, ba nespokojnosť robí z nich rebelantov. Vedomí svojho významu v spoločenskom živote, túžia mať na ňom čím skôr svoj podiel. Preto rodičia a vychovávatelia nezriedka narážajú na čoraz väčšie prekážky pri plnení svojich povinností.
Ustanovizne, zákony, ako aj spôsoby myslenia a cítenia zdedené od predkov nezdajú sa vždy vyhovovať súčasnému stavu vecí. A to za následok nemalý zmätok v správaní, ba aj v samých zásadách konania.
Napokon nové podmienky majú vplyv aj na náboženský život. Z jednej strany prenikavejší kritický zmysel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz osobnejšiu a činnejšiu vieru, a tak mnohí nadobúdajú živší zmysel pre Boha. Z druhej strany však stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo. Popierať Boha alebo náboženstvo, alebo byť voči nim ľahostajný, nie je ako voľakedy iba mimoriadnym a ojedinelým faktom. Dnes sa to totiž nezriedka predstavuje ako požiadavka vedeckého pokroku alebo akéhosi nového humanizmu. V mnohých krajoch sa to neprejavuje iba vo filozofických názoroch, ale v rozsiahlej miere postihuje aj literatúru, umenie, chápanie ľudských vied a dejín, ba dokonca občianske zákonodarstvo, takže mnohých to privádza do zmätku.

8. Taký rýchly vývoj, ktorý sa často uskutočňuje bez poriadku, ako aj čoraz živšie vedomie rozporov jestvujúcich vo svete, vyvoláva, alebo zväčšuje protiklady a nerovnováhu.
V samom človeku nezriedka vzniká nerovnováha medzi moderným praktickým chápaním a teoretickým myslením, ktoré nie je schopné zvládnuť súhrn svojich vedomostí, ani ich vhodne synteticky usporiadať. Tak isto skrsá nerovnováha medzi starosťou o praktickú účinnosť a požiadavkami svedomia a nemenej často medzi podmienkami kolektívneho života a nárokmi osobného myslenia, i samej kontemplácie. Konečne povstáva nerovnováha medzi špecializáciou ľudskej činnosti a celkovým videním skutočnosti.
V rodine zasa vznikajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spoločenské podmienky, jednak pre ťažkosti vyplývajúce z rozdielu generácií a pre nové spoločenské vzťahy medzi mužmi a ženami.
Veľké roztržky povstávajú aj medzi rasami, ba i medzi rozličnými spoločenskými vrstvami; medzi bohatými, menej zámožnými a chudobnými národmi; napokon medzi medzinárodnými ustanovizňami, ktoré ovocím mierumilovných snáh národov, a úsilím propagovať vlastnú ideológiu, ako aj kolektívnym egoizmom národov a iných útvarov.
To za následok vzájomnú nedôveru, nepriateľstvo, spory a útrapy, ktorých je sám človek príčinou aj obeťou.

9. Medzitým sa vzmáha presvedčenie, že ľudské pokolenie nielen môže a čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že okrem toho nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by vždy lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich dôstojnosť.
Preto veľmi mnohí, živo si uvedomujúc nespravodlivé a nerovnomerné rozdelenie majetkov, cítia sa ukrátení a rozhorčene sa ich domáhajú. Rozvojové národy, ako aj tie, čo nedávno dosiahli samostatnosť, chcú byť účastné dobrodení modernej civilizácie nielen v oblasti politickej, ale aj hospodárskej a chcú plniť slobodne svoje poslanie vo svete, zatiaľ čo, naopak, stále sa zväčšuje ich odstup a veľmi často aj ich závislosť - i závislosť hospodárska - od iných zámožnejších národov, ktorých vývoj ide rýchlejšie. Národy trpiace hladom sa obracajú na národy, čo žijú v nedostatku. Ženy sa dožadujú právnej i faktickej rovnosti s mužmi tam, kde ju ešte nedosiahli. Robotníci a roľníci si nežiadajú iba zarobiť na živobytie, ale chcú svojou prácou rozvíjať aj vlastnú osobnosť, ba mať podiel na organizovaní hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života. Po prvý raz v ľudských dejinách všetky národy nadobudli presvedčenie, že dobrodenia civilizácie sa môžu a majú rozšíriť naozaj na všetkých.
No pod všetkými týmito požiadavkami sa skrýva hlbšia a všeobecnejšia túžba: jednotlivci a spoločenstvá žíznia po plnom a slobodnom živote, ktorý by bol dôstojný človeka a postavil do ich vlastných služieb všetko, čo môže tak štedro poskytnúť dnešný svet. Štáty sa pritom čoraz ráznejšie usilujú o vytvorenie určitého všeobecného spoločenstva.
Za takýchto okolností dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým, schopným toho najlepšieho i toho najhoršieho: otvára sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k bratstvu alebo k nenávisti. Okrem toho človek si uvedomuje, že správne usmerňovať sily, ktoré on sám vyvolal a ktoré ho môžu zagniaviť, alebo mu slúžiť. A preto si sám sebe kladie otázky.

10. Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže súvisí so základnejšou nevyrovnanosťou, ktorá korene priam v srdci človeka. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná čo by chcel4. Teda sám v sebe je rozdvojený, a to za následok aj toľké a také rozpory v spoločnosti. Pravda, veľmi mnohí, ktorých život je nakazený praktickým materializmom, si jasne neuvedomujú toto dramatické položenie; prípadne, gniavení biedou, nemajú možnosť venovať tomu pozornosť. Mnohí sa zas nazdávajú, že nájdu uspokojenie v rozmanitých svetonáhľadoch, ktoré sa im predkladajú. Podaktorí očakávajú skutočné a úplné oslobodenie ľudstva jedine od ľudského úsilia a presvedčení, že budúce panstvo človeka nad svetom uspokojí všetky túžby jeho srdca. aj takí, čo stratili nádej nájsť zmysel ľudského života a chvália odvážlivcov, ktorí pokladajú ľudskú existenciu samu osebe za vonkoncom nezmyselnú a pokúšajú sa jej dať všetko značenie jedine podľa svojho dômyslu. Lenže vzhľadom na súčasný vývoj sveta čím ďalej tým viac rastie počet tých, čo si kladú tieto najzákladnejšie otázky, alebo ich pociťujú s novou nástojčivosťou: Čo je vlastne človek? Aký je zmysel utrpenia, zla a smrti, ktoré neprestávajú napriek toľkému pokroku? Načo tie víťazstvá, získané za toľkú cenu? Čo môže človek poskytnúť spoločnosti? A čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?
Nuž Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých5, dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom majú byť spasení6. Takisto verí, že kľúč, stredobod a cieľ celej ľudskej histórie je v jej Pánovi a Majstrovi. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý, včera i dnes i naveky7. Preto vo svetle Krista, ktorý je obrazom neviditeľného Boha, prvorodeným zo všetkého stvorenia8, koncil v úmysle prehovoriť k všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našej doby.

Prvá časť
CIRKEV A POVOLANIE ČLOVEKA

11. Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam.
Koncil v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty veľmi dobré, nakoľko dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.
Čo si myslí Cirkev o človeku? Aké rady dať pre výstavbu dnešnej spoločnosti? Aký je najhlbší zmysel ľudskej činnosti vo vesmíre? Na tieto otázky sa čaká odpoveď. Potom bude zrejmejšie, že ľud Boží a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si preukazujú vzájomné služby. Takto sa ukáže náboženský a tým samým nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.


I.
DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBNOSTI

12. Veriaci i neveriaci temer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a svoje vyvrcholenie.
Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa často vynáša ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá do zúfalstva. A preto je v neistote a úzkostiach. Nuž Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a, poučená Božím zjavením, je schopná na ne odpovedať a opísať pravé položenie človeka, vysvetliť jeho slabosti a zároveň umožniť správne poznanie jeho dôstojnosti a povolania.
Lebo sväté Písmo nás učí, že človek je stvorenýna obraz Boží , že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva9, aby ním vládol a ho užíval na slávu Božiu10. „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy. (Ž 8, 5-7).
Ale Boh nestvoril človeka samotného: od počiatku akomuža a ženu stvoril ich (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ľudského spoločenstva. Človek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spoločenským tvorom a bez stykov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.
Boh teda - ako opäť čítame vo svätom Písme - „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré (Gn 1,31).

13. Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti, zneužil hneď na počiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce poznali Boha, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumná myseľ sa zatemnila a oni slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi11. Čo vieme z Božieho zjavenia, je v súlade so samou skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zístí, že je náchylný aj na zlé a obklopený všakovakou zlobou, čo nemôže pochádzať od jeho Stvoriteľa, ktorý je dobrý. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu poslednému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom.
Teda človek je rozpoltený sám v sebe. A preto celý individuálny i kolektívny život človeka sa javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby reťazami spútaný. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodilknieža tohoto sveta (Jn 12,31), čo ho držalo v područí hriechu12. Ináč hriech oklieštil človeka, prekážajúc mu dosiahnuť jeho plnosť.
Vo svetle tohto Zjavenia nachádza svoj konečný zmysel vznešené povolanie i hlboká bieda, čo ľudia prežívajú.

14. Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zhrňuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa13. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, musí považovať svoje telo za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené od Boha a byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa telo búri. Preto sama dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele14 a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca.
Človek sa isteže nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia15, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude. Preto keď uznáva, že duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, vytvorenej jedine fyzickými a spoločenskými podmienkami, lež naopak, preniká priam do hĺbok objektívnej skutočnosti.

15. Človek si právom myslí, že prevyšuje vesmír svojím umom, ktorým je účastný svetla Božieho rozumu. Neúnavným uplatňovaním svojho nadania nepochybne pokročil v priebehu vekov v emprirických vedách, technike a slobodných umeniach. A v našich časoch dosiahol skvelé výsledky, najmä čo sa týka výskumu a ovládania hmotného sveta. No vždy hľadal a nachádzal aj hlbšiu pravdu. Lebo poznávacia schopnosť sa neobmedzuje len na pozorovateľné javy (fenomény), ale môže s naozajstnou istotou postihnúť aj poznateľnú (ineligibilnú) skutočnosť, napriek tomu, že následkom hriechu je čiastočne zatemnená a oslabená.
Konečne rozumná prirodzenosť ľudskej osoby dosahuje a dosiahnuť svoju dokonalosť v múdrosti, ktorá lahodne pobáda človeka hľadať a milovať pravdu a dobro. Keď sa ňou preniknúť, privádza ho prostredníctvom viditeľných vecí k neviditeľným.
Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy človeka stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby neprišli múdrejší ľudia. Okrem toho treba poznamenať, že viaceré národy chudobnejšie síce po hospodárskej stránke, ale oplývajúce múdrosťou, môžu byť iným osožné vynikajúcim spôsobom.
Štedrosťou Ducha Svätého človek je schopný vo viere kontemplovať a chápať tajomstvo Božej vôle16.

16. V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré veci a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený17. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva18. Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu19. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré skrývajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda úprimné svedomie, tým viac sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa mýli z neprekonateľnej nevedomosti, bez toho, že by stratilo svoju dôstojnosť. To, pravda, nemožno povedať vtedy, ak sa človek málo stará hľadať pravdu a dobro a keď hriešne návyky postupne takmer zaslepia svedomie.

17. Avšak človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú. A celkom právom. Lenže často ju vyhľadávajú nesprávnym spôsobom, akoby sa smelo všetko, čo sa páči, aj keď je to zlé. Kým pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž človekuponechal možnosť rozhodnúť sa 20, aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dosiahol plnú a blaženú dokonalosť. Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, t.j. podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť si človek nadobudne, keď sa oslobodí spod akéhokoľvek područia vášní a idúc za svojim cieľom, slobodne si volí dobro a s vynachádzavou príčinlivosťou si zabezpečuje vhodné prostriedky. Slobodná vôľa človeka - ranená hriechom - môže toto zameranie na Boha docieliť s plnou účinnosťou jedine pomocou milosti Božej. Každý však bude musieť vydať počet zo svojho života pred súdom Božím za to, čo konal, či dobré a či zlé21.

18. Záhada údelu človeka vyvrchoľuje pred tvárou smrti. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale ešte viac strach pred definitívnym zánikom. sa však viesť správnym vnuknutím svojho srdca, keď zavrhuje a odmieta úplné zničenie a koniec jestvovania svojej osobnosti. Zárodok nesmrteľnosti, ktorý nosí v sebe a ktorý sa nedá zredukovať len na hmotu, sa vzpiera proti smrti. Všetky úsilia techniky, čo ako užitočné, neschopné utíšiť jeho úzkosti. Lebo biologické predlžovanie ľudského života nemôže uspokojiť túžbu človeka po ďalšom živote, ktorá je neodolateľne zakotvená v jeho srdci.
Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstavivosť, zatiaľ Cirkev poučená Božím zjavením tvrdí, že Boh stvoril človeka, aby po prekonaní pozemských bied dosiahol blažený cieľ. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť - od ktorej by bol človek uchovaný, keby nebol zhrešil22 - bude premožená, keď mu všemohúci a milosrdný Spasiteľ prinavráti stav spásy stratený vlastnou vinou. Lebo Boh povolal a volá človeka, aby k nemu priľnul celou svojou bytosťou vo večnom spoločenstve neporušiteľného Božieho života. Toto víťazstvo dosiahol Kristus svojím zmŕtvychvstaním23, oslobodiac človeka od smrti svojou vlastnou smrťou. A tak viera, predkladaná solídnym spôsobom, dáva každému premýšľajúcemu človekovi odpoveď na jeho úzkostnú otázku o budúcom osude. Poskytuje nám aj možnosť byť spojení v Kristu s našimi drahými, ktorých uchvátila smrť, dávajúc nám nádej, že dosiahli pravý život u Boha.

19. Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije plne podľa pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu Stvoriteľovi. Lenže mnohí naši súčasníci vôbec nechápu, alebo výslovne odmietajú toto dôverné životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba zaradiť medzi najvážnejšie javy našej doby a treba ho podrobiť dôkladnejšiemu rozboru.
Menom ateizmu sa označujú veci od seba veľmi odlišné. Tak, kým podaktorí výslovne popierajú Boha, iní sa nazdávajú, že človek nevie o ňom celkom nič povedať. Daktorí zas rozoberajú otázku Boha takým spôsobom, akoby nemala zmyslu. Mnohí nenáležite prekročujú rámec pozitívnych vied, usilujú sa všetko vysvetliť jedine touto vedeckou metódou, zatiaľ čo iní, naopak, nepripúšťajú nijakú absolútnu pravdu. Niektorí vynášajú človeka natoľko, že viera v Boha sa tým takrečeno udúša. Pritom im, zdá sa, viac záleží, aby zdôrazňovali človeka, než aby popierali Boha. Iní si robia o Bohu takú predstavu, že to, čo odmietajú, nie je vôbec Boh podľa Evanjelia. Iní sa problému Boha ani len nedotknú, akoby nepociťovali nijaký náboženský nepokoj, a nechápu, prečo by sa ešte mali zapodievať náboženstvom. Okrem toho ateizmus nezriedka povstáva jednak z rozhorčeného vzdoru proti zlu vo svete a jednak preto, že sa neprávom pripisuje niektorým ľudským hodnotám absolútny charakter, takže ich majú namiesto Boha. Aj moderná civilizácia, nie sama osebe, ale preto, že je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami, často môže sťažovať prístup k Bohu.
Isteže nie bez viny , čo sa úmyselne usilujú vylúčiť Boha zo svojho srdca a vyhnúť sa náboženským problémom, nekonajúc podľa svojho svedomia. Lenže i sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale rozmanité príčiny, a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu proti náboženstvám, a v niektorých krajoch zvlášť proti kresťanskému náboženstvu. A teda na vzniku ateizmu môžu mať nemalý podiel i veriaci, ak pre zanedbávanie výchovy vo viere, pre pomýlený výklad učenia alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života sa o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Božiu.

20. Moderný ateizmus sa neraz prejavuje aj ako systém, ktorý - odhliadnuc od iných pohnútok - privádza požiadavku samostatnosti človeka tak ďaleko, že robí námietky proti akejkoľvek závislosti od Boha. Prívrženci tohto ateizmu tvrdia, že sloboda človeka spočíva v tom, že si je sám sebe cieľom, jediným strojcom a demiurgom svojich dejín. To však podľa ich mienky vylučuje uznanie akéhosi Pána, pôvodcu a cieľ všetkého, alebo robí takéto tvrdenie prinajmenej celkom zbytočným. Pocit sily, ktorý súčasný technický pokrok dodáva človeku, môže napomáhať túto doktrínu.
Medzi formami dnešného ateizmu nemožno obísť , ktorá očakáva oslobodnie človeka predovšetkým prostredníctvom oslobodenia hospodárskeho a spoločenského. Tomuto oslobodeniu vraj prekáža náboženstvo samou svojou povahou, keďže povzbudzuje v človeku nádeje na iluzórny budúci život a odvracia ho od budovania pozemskej spoločnosti. Preto prívrženci tohto učenia, keď sa dostanú k vláde, prudko útočia proti náboženstvu a rozširujú ateizmus, a to aj tými donucovacími prostriedkami, ktorými disponuje verejná moc, zvlášť čo sa týka výchovy mládeže.

21. Cirkev, verná Bohu i človeku, nemôže aj naďalej s bolesťou a s tou najväčšou rozhodnosťou nezavrhovať - ako to spravila aj v minulosti24 - tieto zhubné náuky a spôsoby, ktoré protirečia ľudskému rozumu i všeobecnej skúsenosti a pozbavujú človeka jeho vrodenej vznešenosti.
Pritom sa usiluje odhaliť v mysliach ateistov skryté príčiny ich popierania Boha a, vedomá vážnosti problémov, ktoré vyvoláva ateizmus, i vedená láskou k všetkým ľuďom, pkladá za potrebné podrobiť tieto príčiny serióznemu a dôkladnému výskumu.
Cirkev tvrdí, že uznávať Boha nie je vôbec v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, keďže táto dôstojnosť práve v Bohu svoj základ a svoje dovŕšenie. Lebo Boh stvoril človeka ako rozumného a spoločenského tvora. Ale Boh ho predovšetkým povoláva ako syna, aby mal spoločenstvo s ním samým a bol účastný na jeho blaženosti. Okrem toho Cirkev učí, že eschatologická nádej neznemožňuje dôležitosť pozemských povinností, ale skôr napomáha ich plnenie novými pohnútkami. Naopak, bez Božej postate a bez nádeje na život večný ľudská dôstojnosť trpí veľmi ťažkú ujmu - ako to dnes často pozorovať - a záhady života a smrti, viny a utrpenia zostávajú nevyriešené, takže ľudia nezriedka upadajú do zúfalstva.
Medzitým každý človek zostáva sám sebe nevyriešeným a nejasne uvedomeným problémom. Lebo v určitých chvíľach, najmä pri významnejších udalostiach, nik sa nemôže načisto vyhnúť tejto otázke. A jedine Boh dáva na ňu vyčerpávajúcu a celkom spoľahlivú odpoveď, On, čo pobáda človeka k hlbšiemu uvažovaniu a pokornejšiemu hľadaniu.
Liek proti ateizmu treba očakávať od vhodne predkladaného učenia a od bezúhonnosti života Cirkvi a jej údov. Lebo Cirkev spítomňovať a takrečeno urobiť viditeľným Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje25. To sa dosiahne najmä svedectvom živej a zrelej viery, t.j. viery pripravenej zreteľne vidieť ťažkosti a schopnej prekonávať ich. Skvelým svedectvom takejto viery boli a premnohí mučeníci. Jej činorodosť sa prejavovať tým, že preniká celý, i svetský život veriacich a že ich pohýna k spravodlivosti a láske, hlavne voči núdznym. Čo však najviac napomáha dávať najavo prítomnosť Božiu, je bratská láska veriacich, jednomyseľne spolupracujúcich za vieru blahozvesti26 a slúžiacich za znamenie jednoty.
Hoci Cirkev vonkoncom odmieta ateizmus, predsa úprimne vyhlasuje, že všetci ľudia, veriaci i neveriaci, majú pomáhať náležite budovať tento svet, na ktorom spoločne žijú. A to je istotne nemožné bez úprimného a rozvážneho dialógu. Preto Cirkev vyslovuje svoje poľutovanie nad nespravodlivou diskrimináciou, ktorú zavádzajú daktoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a neveriacimi, neuznávajúc základné práva ľudskej osoby. Pre veriacich sa zas dožaduje účinnej slobody, aby mali možnosť budovať v tomto svete aj chrám Boží. Konečne ateistov priateľsky pozýva, aby s úprimným srdcom uvažovali o Evanjeliu Kristovom.
Lebo Cirkev veľmi dobre vie, že jej posolstvo je v súlade s najhlbšími túžbami ľudského srdca, keď háji dôstojnosť poslania človeka, a tak vracia nádej tým, čo neveria vo veľkosť svojho určenia. Toto posolstvo nielenže neumenšuje človeka, ale mu skôr slúži na pokrok, šíriac svetlo, život a slobodu. Bez neho nič nevie uspokojiť srdce človeka: „Pre Teba si nás stvoril , Pane, „a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe 27.

22. Tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť28, t.j. Krista Pána. Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania. Niet sa teda čo čudovať, že všetky pravdy, o ktorých je reč, v ňom nachádzajú svoj zdroj a dosahujú svoje vyvrcholenie.
On, „obraz neviditeľného Boha (Kol 1,15) 29, je dokonalým človekom, ktorý obnovil Adamovmu potomstvu podobu Božiu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keže On vzal na seba ľudskú prírodu, a ju nezničil30, tým samým aj naša ľudská prirodzenosť bola pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou31, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Márie Panny, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu32.
On, nevinný Baránok, zaslúžil nám život svojou vlastnou krvou dobrovoľne vyliatou. V ňom nás Boh zmieril so sebou a medzi nami33 a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s Apoštolom: Syn Božísi ma zamiloval a seba samého vydal v obeť za mňa (Gal 2,20). Tým, že za nás trpel, nielenže nám dal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach34, ale nám aj otvoril cestu: ak sa ňou budeme uberať, život i smrť sa stanú svätými a nadobudnú nový zmysel.
Kresťan, stanúc sa podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi všetkými bratmi35, prijímaprvotiny Ducha (Rim 8,23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky36. Skrze tohto Ducha, ktorý jezávdavkom dedičstva (Ef 1,14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastanevykúpenie tela (Rim 8,23): „Ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, Ten, ktorý Ježiša Krista vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás (Rim 8,11) 37. Isteže na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť. Ale majúc účasť na veľkonočnom tajomstve, ako je podobný Kristovi vo smrti, tak ide v ústrety vzkrieseniu38, posilňovaný nádejou.
Toto neplatí len o tých, čo veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť39. Keďže Kristus zomrel za všetkých40 a keďže konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t.j. Božie, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť - spôsobom známym jedine Bohu - mať podiel na tomto veľkonočnom tajomstve.
Toto, hľa, je tajomstvo človeka a takto sa javí jeho veľkosť v kresťanskom Zjavení veriacim. Teda skrze Krista a v Kristovi sa objasňuje záhada utrpenia a smrti, ktorá nás tak ubíja mimo Kristovho evanjelia. Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil zmrť a daroval nám život41, aby sme ako dietky v Synovi volali v Duchu: Abba! Otče! 42


II.
ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVO

23. Medzi základné črty dnešného sveta treba zarátať vzrast vzájomných medziľudských vzťahov, ktorých rozvoj veľmi napomáha terajší technický pokrok. Lenže bratský dialóg medzi ľuďmi sa neuskutočňuje týmto pokrokom, ale hlbšie, v spoločenstve ľudí, a to si vyžaduje obapolnú úctu k ich plnej duchovnej dôstojnosti. Kresťanské zjavenie veľmi podporuje pestovanie tohto spoločenstva medzi ľuďmi a v tom istom čase nás privádza k hlbšiemu chápaniu zákonov spoločenského života, ktoré Stvoriteľ vpísal do duchovnej a mravnej prirodzenosti človeka.
Keďže však novšie dokumenty učiteľského úradu Cirkvi obšírnejšie vyložili kresťanské učenie o ľudskej spoločnosti43, koncil pripomína iba niektoré základnejšie pravdy a odôvodňuje ich vo svetle Zjavenia. Potom zdôrazňuje niektoré dôsledky, ktoré majú väčší význam v našich časoch.

24. Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia. Veď Bohz jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme (Sk 17,26). A všetci, stvorení na obraz Boží, povolaní mať jeden a ten istý cieľ, a tým je sám Boh.
Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté Písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu: „Lebo ktorékoľvek iné prikázanie je zhrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého... Láska je teda naplnením zákona (Rim 13, 9-10; 1Jn 4,20). Ďalekosiahly význam tohto prikázania sa potvrdzuje v dňoch, keď ľudia čoraz viac závisia jeden od druhého a keď sa svet čím ďalej tým väčšmi zjednocuje.
Ba keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi, „aby všetci jedno boli..., ako i my sme jedno (Jn 17, 21-22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, naznačujúc, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou Božských osôb a jednotou dietok Božích v pravde a láske. Toto podobenstvo vyjavuje, že človek - jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému - nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve44.

25. Zo spoločenskej povahy človeka je zjavné, že jestvuje vzájomná závislosť medzi rozvojom ľudskej osobnosti a vývinom spoločnosti samej. Lebo ľudská osoba, ktorá od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život45, je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských ustanovizní. Keďže teda spoločenský život nie je pre človeka voľačo vedľajšieho, preto človek rozvíja všetky svoje schopnosti a môže zodpovedať svojmu povolaniu, stýkajúc sa s inými, vzájomnými službami a bratským dialógom.
Medzi spoločenskými zväzkami, ktoré človek potrebuje pre svoje zdokonaľovanie, niektoré bezprostrednejšie zodpovedajú jeho najvnútornejšej podstate, ako rodina a politické spoločenstvo; iné skôr vznikajú z jeho slobodného rozhodnutia. V našich časoch sa z rozličných príčin neprestajne vzmáhajú vzájomné vzťahy a obojstranná závislosť, a tak vznikajú rozmanité verejnoprávne, ako aj súkromnoprávne združenia a ustanovizne. A hoci tento jav, zvaný socializácia, nie je bez nebezpečenstva, predsa prináša so sebou mnohé výhody, ktoré cibria a rozvíjajú schopnosti ľudskej osobnosti a umožňujú jej uplatňovať svoje práva46.
No hoci jednotlivci záskavajú mnoho týmto spoločenským životom pri plnení svojho povolania - a to aj povolania náboženského - predsa nemožno poprieť, že spoločenské prostredie, v ktorom ľudia žijú a do ktorého od malička ponorení, často ich odvracia od konania dobrého a pohýna ich k zlému. Isteže poruchy, tak často sa vyskytujúce v spoločenskom zriadení, majú sčasti svoj pôvod v napätí jestvujúcom v samých hospodárskych, politických a sociálnych štruktúrach. Ale korenia hlbšie, v ľudskom sebectve a ľudskej pýche, ktoré kazia aj spoločenské prostredie. Kde je však poriadok narušený následkami hriechu, človek, náchylný k hriechu od narodenia, nachádza tak nové popudy k hriechu, ktoré sa dajú prekonať iba húževnatým úsilím, pomocou milosti Božej.

26. Pretože vzájomná závislosť neprestajne vzrastá a pomaly sa šíri po celom svete, aj všeobecné dobro - t.j. súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom dosiahnuť plnším a nehatenejším spôsobom svoju dokonalosť - sa stáva čoraz univerzálnejším, a teda zahrnuje práva i povinnosti, ktoré sa týkajú celého ľudského pokolenia. Každé spoločenstvo brať zreteľ na potreby a oprávnené požiadavky ostatných spoločenstiev, ba na spoločné dobro celého ľudského pokolenia47.
Pravda, zároveň vzrastá povedomie jedinečnej dôstojnosti prináležiacej ľudskej osobnosti, keďže ona prevyšuje všetko na svete a jej práva i povinnosti všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom, teda pokrm, šatstvo, byt, právo na slobodnú voľbu životného stavu, na založenie rodiny, na výchovu, na prácu, na dobré meno a úctu, na primeranú informovanosť, právo konať podľa správneho úsudku vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu aj v náboženskej oblasti.
Teda spoločenský poriadok a jeho pokrok majú vždy vyúsťovať v dobro ľudských osôb, pretože usporiadanie vecí byť podriadené osobnému poriadku, a nie naopak, ako to potvrdil sám Pán, keď povedal, že sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu48. Tento poriadok treba stále viac rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou. A v slobode nachádzať čoraz ľudskejšiu rovováhu49. Za tým cieľom treba uskutočniť obnovu zmýšľania a rozsiahle spoločenské zmeny.
Duch Boží, ktorý s predivnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme, je pri tomto vývoji. A kvas evanjelia vzbudil a vzbudzuje v srdci človeka nepotlačiteľnú požiadavku vlastnej dôstojnosti.

27. Vyvodzujúc praktické dôsledky naliehavejšej povahy, koncil kladie dôraz na úctu k človeku: teda každý pokladať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, ako zadruhého seba samého a predovšetkým brať ohľad na jeho život a na prostriedky potrebné pre dôstojný spôsob života50, aby nenasledoval toho boháča, ktorý sa vôbec nestaral o chudobného Lazára51.
Najmä v našich časoch je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú službu, keď prichodí, či ide o starca od všetkých opusteného alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nepsravodlivo pohŕda, a či o exulanta, o nemanželské dieťa, čo nevinne trpí za hriech, ktorého sa ono nedopustilo, alebo konečne o hladujúceho, ktorý apeluje na naše svedomie, pripomínajúc nám slová Pánove: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili (Mt 25,40).
Ďalej, všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídiá, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci naozaj nehanebné a poškodzujú civilizáciu, pričom viac na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a konečne ťažkou urážkou Stvoriteľa.

28. Úcta a láska sa rozprestierať aj na tých, čo ináč zmýšľajú, alebo konajú než my v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti. A čím dôkladnejšie pochopíme v duchu ľudskosti a lásky ich spôsob zmýšľania, tým ľahšie nám bude nadviazať s nimi dialóg.
Isteže naša láska a vľúdnosť nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Ba práve táto láska podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu. Lenže treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď je nakazený pomýlenými alebo nie celkom správnymi názormi vo veci náboženstva52. Jediný Boh súdi a skúma srdcia, a preto nám nedovoľuje súdiť o vnútornej vinovatosti nikoho53.
Učenie Kristovo od nás vyžaduje odpúšťať aj krivdy54 a rozprestiera príkaz lásky - ktorý je prikázaním Nového zákona - na všetkých nepriateľov: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa! Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú (Mt 5, 43-44).

29. Všetci ľudia obdarení rozumnou dušou a stvorení na obraz Boží, všetci majú istú prirodzenosť a ten istý pôvod; ako Kristom vykúpení, majú aj to isté povolanie a Božie určenie. Práve preto čím ďalej tým viac treba uznávať základnú rovnosť ich všetkých.
Pravda, nie všetci ľudia si rovní svojimi fyzickými schopnosťami ani svojimi duševnými a mravnými vlastnosťami, keďže tie rozdielne. No každú formu diskriminácie, čo sa týka základných práv ľudskej osoby, tak v oblasti spoločenskej, ako aj kultúrnej, z hľadiska pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, treba prekonať a odstrániť ako protiviacu sa úmyslom Božím. A je naozaj poľutovaniahodné, že sa tieto základné práva ľudskej osoby ešte nezachovávajú všade v plnej miere ako napr. keď sa žene upiera právo vybrať si slobodne svojho ženícha alebo vyvoliť si životný stav, prípadne keď sa jej nepriznáva to isté právo na vzdelanie a kultúru ako mužovi.
Okrem toho, napriek oprávneným rozdielom medzi ľuďmi, ich rovnaká osobná dôstojnosť si vyžaduje, aby sa vytvorili ľudskejšie a spravodlivejšie životné podmienky. Lebo prílišné hospodárske a spoločenské rozdiely medzi členmi a medzi národmi tej istej ľudskej rodiny vzbudzujú pohoršenie a v rozpore so sociálnou spravodlivosťou, rovnoprávnosťou, ľudskou dôstojnosťou, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.
Nech sa súkromné i verejné ľudské ustanovizne usilujú slúžiť dôstojnosti a poslaniu človeka. Priam tak nech rozhodne bojujú proti všetkým formám sociálneho a politického otroctva a za zabezpečenie základných ľudských práv v každom politickom režime. Ba tieto ustanovizne majú postupne zodpovedať i tým najvyšším duchovným skutočnostiam, hoci zavše treba dosť hodne času na to, aby sa dosiahol želaný cieľ.

30. Prenikavé a rýchle premeny vyžadujú so zvýšenou naliehavosťou, aby sa nikto neuspokojil s čisto individualistickou etikou z nepozornosti voči vývoju vecí alebo z tupej zotrvačnosti. Povinnosti diktované spravodlivosťou a láskou sa plnia čím ďalej tým lepšie vtedy, keď každý, pričiňujúc sa o spoločné dobro podľa svojich schopností, so zreteľom na potreby iných, napomáha a podporuje aj verejné a súkromné ustanovizne, ktoré pracujú na zlepšovaní životných podmienok človeka. Lenže nájdu sa aj takí, čo síce hlásajú veľkorysé a ušľachtilé názory, ale v skutočnosti ustavične žijú tak, akoby sa vôbec nestarali o potreby spoločnosti. Ba v podaktorých krajinách mnohí si nič nerobia zo sociálnych zákonov a predpisov. Nemálo je takých, čo sa nehanbia klamstvami a podvodmi vyhýbať spravodlivým daniam a iným povinnostiam voči spoločnosti. Iní zas málo dbajú na niektoré pravidlá spoločenského života, napríklad na zdravotnícke opatrenia alebo na premávkové predpisy, neuvedomujúc si, že touto ľahkomyseľnosťou vystavujú nebezpečenstvu svoj vlastný život i život iných.
Nech sa všetci svedomite usilujú zaradiť spoločenské záujmy medzi hlavné povinnosti dnešného človeka a ako také ich aj zachovávať. Lebo čím viac sa svet zjednocuje, tým zjavnejšie úlohy človeka presahujú jednotlivé spoločenstvá a postupne sa rozprestierajú na celý svet. To by sa však nemohlo uskutočniť, keby jednotlivci a jednotlivé skupiny nepestovali v sebe mravné a spoločenské čnosti a keby ich nerozširovali v spoločnosti. Takto, s nevyhnutnou pomocou milosti Božej povstanú naozaj noví ľudia a budovatelia nového ľudstva.
31. Aby mohol každý dokonalejšie plniť svoje mravné povinnosti voči sebe samému i voči rozličným spoločenstvám, ku ktorým patrí, treba všetkým poskytnúť rozsiahlu kultúrnu výchovu, využívajúc obrovské možnosti, ktoré dnes ľudstvo naporúdzi. Predovšetkým výchovu mladých - bez ohľadu na spoločenský pôvod - treba organizovať takým spôsobom, aby sa pripravovali mužovia a ženy na úrovni nielen čo do vzdelanosti, ale aj silné osobnosti, ktoré si naša doba tak veľmi vyžaduje.
Lenže človek si sotva nadobudne tento zmysel pre zodpovednosť, ak mu jeho životné podmienky nedovoľujú uvedomiť si svoju dôstojnosť a zodpovedať svojmu povolaniu v sebažertve za Boha a za ľudí. Lebo ľudská sloboda sa často oslabuje, keď človek upadne do krajnej biedy a tak isto upadá, keď sa človek oddá pripohodlnému životu a uzavrie sa do akejsi okázalej samoty. A naopak, upevňuje sa, keď človek prijíma nevyhnutné ťažkosti spoločenského života, podrobuje sa rozmanitým požiadavkám ľudského spolunažívania a zaväzuje sa slúžiť ľudskému spoločenstvu.
Preto treba všetkých povzbudzovať k účasti na spoločných podujatiach. A treba chváliť postup tých národov, v ktorých čím väčší počet občanov podiel na verejnom živote v skutočnej slobode. Pravda, treba brať zreteľ na konkrétne položenie každého národa a na potrebnú autoritu verejnej moci. Aby však všetci občania boli ochotní mať účasť na živote rozličných skupín, z ktorých sa skladá spoločenský organizmus, je potrebné, žeby v týchto skupinách nachádzali hodnoty, ktoré by ich priťahovali a naklonili k službe ostatným ľuďom. Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, čo budú vedieť vnuknúť nasledujúcim pokoleniam pohnútku života a nádeje.

32. Ako Boh nestvoril ľudí, aby žili osamotene, ale aby utvárali spoločenskú jednotu, priam tak sa muzapáčilo... posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho opravdivo poznal a sväto mu slúžil 55. Hneď od počiatku dejín spasenia vyvolil si ľudí nielen ako jednotlivcov, ale ako členov určitej pospolitosti. A týchto vyvolených Boh - vyjaviac takto svoj úmysel - nazvalsvojím ľudom (Ex 3,7-12), s ktorým popritom uzavrel zmluvu na Sinaji56.
Tento spoločenský charakter sa zdokonaľuje a završuje pričinením Ježiša Krista. Lebo samo vtelené Slovo chcelo byť účastné ľudského spoločenstva. Kristus bol prítomný na svadbe v Káne, zavítal do Zachejovho domu, jedol s mýtnikmi a hriešnikmi. Zjavil lásku Otcovu a vznešené povolanie človeka, pripomínajúc tie najbežnejšie spoločenské danosti a upotrebujúc zvraty a obrazy z dennodenného života. Posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré žriedlom spoločenského života. Dobrovoľne sa podriadil zákonom svojej vlasti a chcel žiť životom remeselníka svojej doby a svojho kraja.
Vo svojich kázňach výslovne prikázal dietkam Božím, aby sa navzájom správali ako bratia. Vo svojej modlitbe prosil, aby všetci jeho učeníci bolijedno . Ba on sám sa obetoval za všetkých na smrť, Vykupiteľ všetkých. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. (Jn 15,13). Apoštolom však nariadil hlásať blahozvesť všetkým národom, aby sa ľudské pokolenie stalo rodinou Božou, v ktorej by splnením zákona bola láska.
Prvorodený medzi mnohými bratmi, po svojej smrti a svojom vzkriesení ustanovil darom Ducha Svätého novú bratskú pospolitosť všetkých, čo ho prijímajú s vierou a láskou, spoločenstvo svojho Tela, t.j. Cirkev. V tomto Tele všetci si navzájom údmi, aby si preukazovali vzájomné služby, podľa rozličných darov, ktorých sa im dostalo.
Táto súdržnosť neprestajne vzrastať do dňa, keď bude zavŕšená. Vtedy ľudia milosťou spasení - rodina milovaná Bohom a Kristom, ich Bratom - budú vzdávať Bohu dokonalú slávu.


III.
ĽUDSKÁ PRÍČINLIVOSŤ VŠADE NA SVETE

33. Svojou prácou a svojím dôvtipom človek sa vždy usiloval zveľaďovať vlastný život. No dnes, najmä pomocou vedy a techniky, rozprestrel a neprestajne rozprestiera svoje panstvo čajsi na celú prírodu; a ľudské pokolenie, zvlášť vďaka rozhojňovaniu prostriedkov všestranných stykov medzi národmi, sa pozvoľna uznáva a zriaďuje ako jediné celosvetové spoločenstvo. To za následok, že dnes si vie človek zadovážiť svojím vlastným pričinením mnohé dobrá, ktoré kedysi očakával predovšetkým od vyšších síl.
V súvise a týmto obrovským úsilím, do ktorého je zapojené celé ľudské pokolenie, vynárajú sa ľuďom mnohé otázky: Aký zmysel a akú hodnotu majú tieto námahy? Ako užívať všetky tieto veci? Kam smerujú snahy jednotlivcov a spoločenstiev? Cirkev, strážkyňa zvereného pokladu slova Božieho, z ktorého sa čerpajú zásady náboženského a mravného rázu, hoci nemá vždy napohotove odpoveď na každú otázku, predsa chce dať dovedna svetlo Zjavenia so skúsenosťami všetkých, aby sa osvetlila cesta, ktorú ľudstvo práve nastúpilo.

34. Pre veriacich jedno je isté: individuálna i kolektívna ľudská činnosť ako taká - čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo v priebehu vekov vyvíja, aby zlepšilo svoje životné podmienky - zodpovedá úmyslom Božím. Lebo človek, stvorený na obraz Boží, dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti57 a zamerať seba samého a vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo meno Božie všade na zemi58.
To platí aj o bežných každodenných prácach. Lebo mužovia a ženy, čo vyvíjajú svoju činnosť, aby zarobili na živobytie sebe a svojej rodine tak, že tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie v diele Stvoriteľa, užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný príspevok na uskutočnenie plánu Božieho v dejinách59.
Kresťania teda ani len nepomyslia stavať výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti proti moci Božej a pokladať rozumné stvorenie akoby za súpera Stvoriteľa, ba skôr presvedčení, že víťazstvá ľudského pokolenia znakom Božej veľkosti a ovocím jeho nevystihnuteľných úmyslov. Pravda, čím viac rastie moc ľudí, tým rozsiahlejšia je oblasť ich osobnej a kolektívnej zodpovednosti. Z toho vidieť, že kresťanská blahozvesť neodvracia ľudí od budovania sveta, ani ich nezvádza nedbať o blaho ostatných ľudí: naopak, dôraznejšie ich zaväzuje k tejto činnosti60.

35. Ľudská činnosť, ako v človeku svoj pôvod, priam tak je aj usmernená na človeka. Lebo človek svojou prácou nielenže pretvára veci a spoločnosť, ale aj zdokonaľuje seba samého: mnohému sa učí, rozvíja svoje schopnosti, stáva sa otvorenejším a prekonáva sám seba. Tento rast, správne chápaný, väčšiu cenu ako všetko možné hromadenie vonkajších bohatstiev. Človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to, čo 61. Tak isto, všetko, čo podnikajú ľudia za väčšiu spravodlivosť, za rozšírenie bratstva a za ľudskejšie usporiadanie spoločenských vzťahov, väčšiu hodnotu ako technický pokrok. Technický pokrok môže totiž poskytnúť akoby materiálny základ pre povznesenie človeka, ale ho sám osebe nijakým činom nevie uskutočniť.
Toto je teda norma ľudskej činnosti: zodpovedať podľa plánov a rozhodnutí Božích skutočným záujmom ľudstva a umožniť človeku tak jednotlivo, ako aj v spoločnosti naplno rozvíjať a realizovať svoje povolanie.

36. Mnohí naši súčasníci sa však podľa všetkého obávajú, že upevnenie zväzkov medzi ľudskou činnosťou a náboženstvom mohlo by byť na prekážku nezávislosti jednotlivcov, spoločenstiev a vied.
Ak sa pod autonómiou pozemských skutočností rozumie, že stvorené veci a samotné spoločenstvá majú vlastné zákony a hodnoty, ktoré človek postupne poznávať, uplatňovať a usporadovať, tak žiadať ju je celkom oprávnené, a nielenže sa jej domáhajú ľudia našej doby, ale aj zodpovedá vôli Stvoriteľa. Lebo všetky veci práve nakoľko stvorené, majú svoju stálosť, pravdivosť a dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok: toto musí človek rešpektovať tým, že uznáva príslušné metódy jednotlivých náuk a technických odborov. Preto metodický výskum vo všetkých disciplínach, ak sa koná naozaj vedeckým spôsobom a v zhode s mravnými zásadami, sa nikdy nedostane do skutočného rozporu s vierou, keďže časné skutočnosti i danosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu62. Ba kto sa pokorne a vytrvalo usiluje preniknúť do tajomstva reality, toho akoby viedla ruka Božia, i keď si to neuvedomuje, lebo Boh udržuje všetky veci a spôsobuje, aby boli tým, čím . V tomto ohľade možno len ľutovať, že sa i medzi samými kresťanmi dakedy vyskytli určité stanoviská, ktoré si nedostatočne uvedomovali oprávnenú autonómnosť vedy. Tým vyvolali spory a kontroverzie, ktoré priviedli viacerých k názoru, že viera a veda si protirečia63.
Ak sa však podautonómiou časných daností rozumie, že stvorené veci nezávislé od Boha a že človek ich môže používať bez zreteľa na Boha, vtedy nikomu, kto uznáva Boha, nemôže uniknúť, do akej miery pomýlené podobné názory. Veď stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. Ostatne všetci veriaci ktoréhokoľvek náboženstva vždy počuli hlas Boží a vnímali jeho prejavy v reči stvorenstva. Ba zabúdaním na Boha sa zacloňuje samo stvorenstvo.

37. Sväté Písmo v zhode so stáročnými skúsenosťami učí ľudský rod, že ľudský pokrok - veľké to dobro pre človeka - prináša so sebou aj veľké pokušenie. Lebo keď je narušená stupnica hodnôt a zlo pomiešané s dobrom, jednotlivci a skupiny hľadia len na svoje záujmy, a nie na záujmy iných. A tak svet prestáva byť miestom pravého bratstva, zatiaľ čo moc človeka vzrástla natoľko, že hrozí zničením samému ľudskému pokoleniu.
Lebo celé ľudské dejiny preniká tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď od počiatku sveta a potrvá - ako hovorí Pán64 - do posledného dňa. Zapojený do tohto zápasu, človek sa musí ustavične boriť, aby vytrval v dobrom a iba za cenu veľkých námah je schopný dosiahnuť pomocou milosti Božej svoju vnútornú ucelenosť.
Preto Cirkev Kristova, skladajúc dôveru v úmysly Stvoriteľa, uznáva síce, že ľudský pokrok môže slúžiť pravému šťastiu človeka, ale pritom je nútená volať spolu s Apoštolom: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu (Rim 12,2), t.j. duchu márnosti a zloby, ktorý premieňa ľudskú činnosť, určenú pre službu Bohu a človeku, na nástroj hriechu.
Preto na otázku, ako možno prekonať túto biedu, kresťania odpovedajú, že každú ľudskú činnosť, každodenne vystavenú nebezpečenstvu pre pýchu a nezriadenú samolásku človeka, treba očistiť a priviesť k dokonalosti Kristovým krížom a vzkriesením. Lebo vykúpený človek, stanúc sa novým stvorením v Duchu Svätom, môže a mať v obľube tie veci, ktoré stvoril Boh. Veď ich prijíma od Boha; vidí ich takrečeno vychádzať z rúk Božích a ako také ich v úcte. Ďakuje za ne svojmu Dobrodincovi, upotrebuje ich a užíva v duchu chudoby a slobody, a tak sa stáva skutočným držiteľom sveta, ako nič nemajúci, a predsa všetko vlastniaci65. „Všetko je totiž vaše, vy však ste Kristovi a Kristus Boží (1Kor 3, 22-23).

38. Slovo Božie, ktorým povstalo všetko, stalo sa telom a prebývalo na zemi medzi ľuďmi66. Vstúpilo do svetových dejín ako dokonalý človek, zapojac sa do nich a zjednotiac ich v sebe67. On sám nám zjavuje, žeBoh je láska (1Jn 4,8) a zároveň nás učí, že základným zákonom ľudskej dokonalosti, a teda aj pretvorenia sveta, je nové prikázanie lásky. A tak tým, že veria Božej láske, dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna. V tom istom čase upozorňuje, že táto láska sa nemá uplatňovať iba vo veľkých veciach, ale aj, ba predovšetkým v obyčajných životných okolnostiach. Tým, že podstúpil smrť za nás všetkých, hriešnych68, nás svojím príkladom učí, že aj my musíme niesť kríž, ktorý telo a svet kladú na plecia tým, čo hľadajú pokoj a spravodlivosť. Kristus, ustanovený svojím vzkriesením za Pána, ktorému je daná všetka moc na nebi a na zemi69, účinkuje v ľudských srdciach silou svojho Ducha, pričom nevzbudzuje len túžbu po budúcom veku, ale tým samým oživuje a posilňuje aj veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská spoločnosť usiluje urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem. No dary Ducha rozličné. Jedných volá, aby vydávali nepochybné svedectvo túžbou po nebeskom príbytku a udržovali ju živú v ľudskom pokolení, kým druhých povoláva, aby sa zasvätili pozemskej službe ľudí a touto svojou činnosťou pripravovali materiálnu postať kráľovstva nebeského. Ale všetkých privádza k slobode, aby premáhajúc sebalásku a zapojac všetky pozemské energie do života človeka, zamerali sa na veci budúce, keď ľudstvo samo sa stane ľúbeznou obeťou Bohu70.
Pán zanechal svojim závdavok tejto nádeje a pokrm na cestu vo sviatosti viery, v ktorej sa prirodzené plody vypestované človekom premieňajú na oslávené Telo a Krv pri večeri bratského spoločenstva, ktorá je preddavkom nebeskej hostiny.

39. Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva71, ani nevieme, ako bude pretvorený vesmír. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa72, ale sme upovedomení, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť73 a ktorej blaženosť splní, ba prekoná všetky túžby po pokoji, čo skrsajú v ľudských srdciach74. Vtedy bude premožená smrť, dietky Božie budú vzkriesené v Kristovi a to, čo bolo siate v slabosti a porušiteľnosti, sa oblečie do neporušiteľnosti75. Láska a jej diela zostanú76 a všetko toto stvorenie, ktoré Boh učinil pre človeka, bude vyslobodené z otroctva márnosti77.
Isteže sa nám pripomína, že nič neosoží človekovi, keby aj získal celý svet, ale seba by zahubil78; avšak očakávanie novej zeme nielenže nemá oslabiť, lež skôr podnecovať starosť o zveľaďovanie tejto zeme, na ktorej rastie telo nového ľudského spoločenstva, čo poskytuje určitý náčrt nového veku. A tak, hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od vzrastu kráľovstva Kristovho, predsa tento pokrok veľký význam pre kráľovstvo Božie, nakoľko môže napomáhať lepšie usporiadanie ľudskej spoločnosti79.
Lebo hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratská vospolnosť a sloboda - slovom, všetko dobré ovocie prírody a našej pracovitosti - ktoré sme najprv rozširovali v Duchu Pánovom a podľa jeho príkazu tu na zemi, tie isté nájdeme potom, pravda, očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovivečné a všeobecné kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja 80. Toto kráľovstvo je tajomným spôsobom tuná na zemi, bude však zavŕšené príchodom Pánovým.


IV.
ZÁSTOJ CIRKVI V SÚČASNOM SVETE

40. Všetko, čo sme povedali o dôstojnosti ľudskej osobnosti, o ľudskom spoločenstve a hlbšom zmysle ľudskej činnosti, tvorí základ vzťahov medzi Cirkvou a svetom, ako aj základňu ich vzájomného dialógu81. A tak, predpokladajúc všetko, čo koncil stanovil o tajomstve Cirkvi, v tejto kapitole sa teraz bude venovať pozornosť Cirkvi, nakoľko je vo svete a s ním spolunažíva a spolupracuje.
Cirkev zrodená z lásky večného Otca82, založená v čase Kristom Vykupiteľom a zhromaždená v Duchu Svätom83, sleduje spasiteľný eschatologický cieľ, ktorý môže v plnej miere dosiahnuť jedine v budúcom veku. Ale je prítomná tu na zemi a skladá sa z ľudí, občanov pozemskej pospolitosti, povolaných utvoriť v lone ľudských dejín rodinu detí Božích, ktorá stále vzrastať do príchodu Pánovho. Túto rodinu zjednotenú so zreteľom na nebeské dary, ktorými oplýva, Kristusustanovil na tomto svete ako usporiadanú spoločnosť 84 avystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty 85. A tak Cirkev, v tom istom časeviditeľné spoločenstvo a duchovná vospolnosť 86, kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva vedno so svetom ten istý pozemský údel. Je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti87, ktorá sa v Kristovi obnoviť a pretvoriť na rodinu Božiu.
Pravda, toto prelínanie sa pozemskej obce s nebeskou možno vnímať jedine vierou, ba ono zostáva tajomstvom ľudských dejín, na ktoré do plného zjavenia sa slávy synov Božích rušivo pôsobí hriech. Avšak Cirkev, sledujúc svoj vlastný spasiteľný cieľ, sprostredkúva človeku nielen život Boží, ale určitým spôsobom šíri po celom svete odblesk jeho svetla najmä tým, že ozdravuje a pozdvihuje dôstojnosť ľudskej osobnosti, že upevňuje súdržnosť ľudskej spoločnosti a že dáva každodennej ľudskej činnosti hlbší zmysel a význam. Cirkev verí, že prostredníctvom svojich jednotlivých členov a celého svojho spoločenstva môže takto značne prispieť k tomu, aby sa ľudstvo a jeho dejiny stali ľudskejšími.
Okrem toho katolícka Cirkev si zo srdca vysoko váži prínos, ktorým ostatné kresťanské cirkvi a cirkevné spoločenstvá prispeli a prispievajú v družnej spolupráci pri plnení toho istého poslania. Priam tak je pevne presvedčená, že svet jej môže byť vo veľkej miere a rozličným spôsobom nápomocný v pripravovaní pôdy pre evanjelium schopnosťami a činnosťou jednotlivcov, ako aj ľudskej spoločnosti. Tuhľa, niektoré všeobecné zásady, podľa ktorých sa majú patrične rozvíjať vzájomné styky a obapolná pomoc v oblasti, ktorá je určitým spôsobom Cirkvi a svetu spoločná.

41. Dnešný človek smeruje k plnšiemu rozvoju svojej osobnosti a k postupnému uvedomovaniu si a vymáhaniu svojich práv. Keďže však Cirkev je poverená robiť zjavným tajomstvo o Bohu, ktorý je konečným cieľom človeka, tým samým odhaľuje človeku aj zmysel jeho vlastnej existencie, t.j. najhlbšiu pravdu o človekovi. Cirkev dobre vie, že jedine Boh, ktorému ona slúži, zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca, čo sa nikdy plne nenasýti pozemským pokrmom. Vie aj to, že človek, neprestajne podnecovaný Duchom Božím, nikdy nebude úplne ľahostajný k problému náboženstva, ako to potvrdzujú nielen skúsenosti minulých storočí, ale aj početné svedectvá našich čias. Lebo človek vždy bude túžiť poznať čo len matne zmysel svojho života, svojej činnosti a svojej smrti. sama prítomnosť Cirkvi mu pripomína tieto problémy. Nuž jediný Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a vykúpil ho spod hriechu, dáva na tieto otázky vyčerpávajúcu odpoveď, a to zjavením skrze Krista, svojho Syna, ktorý sa stal človekom. A každý, kto nasleduje Krista, dokonalého človeka, sám sa väčšmi stáva človekom.
Na základe tejto viery Cirkev vie uchrániť dôstojnosť ľudskej prirodzenosti pred všetkými zmenami názorov, ktoré napríklad priveľmi znižujú, alebo nadmieru vynášajú ľudské telo. Nijaký ľudský zákon nie je schopný tak dobre zaistiť osobnú dôstojnosť a slobodu človeka ako Cirkvi zverené Kristovo evanjelium. Lebo toto evanjelium hlása a proklamuje slobodu detí Božích, odmieta akékoľvek otroctvo, ktoré svoje najhlbšie korene v hriechu88, v posvätnej úcte dôstojnosť svedomia a jeho slobodu rozhodovania, neúnavne pripomína, že treba zveľaďovať všetky ľudské talenty v službe Božej a v prospech ľudí a napokon všetkých porúča do lásky všetkých89. Toto všetko zodpovedá základnému zákonu kresťanského poriadku spásy. I keď totiž ten istý Boh je zároveň Stvoriteľom a Spasiteľom, Pánom dejín ľudstva i dejín spasenia, predsa tento Boží poriadok nielenže nepotlačuje oprávnenú autonómiu stvorenstva, a zvlášť človeka, ale ju skôr obnovuje a upevňuje v jej dôstojnosti.
Cirkev teda, v mene sebe zvereného evanjelia proklamuje ľudské práva a uznáva i veľmi si cení dynamizmus, s akým sa v našich časoch všade tieto práva uplatňujú. Toto hnutie však treba preniknúť duchom evanjelia a chrániť pred falošnou nezávislosťou každého druhu. Sme totiž vystavení pokušeniu nazdávať sa, že naše osobné práva iba vtedy v plnej miere zaistené, ak sa vyprostíme spod všetkých ustanovení zákona Božieho. Lenže týmto spôsobom ľudská dôstojnosť namiesto toho, aby sa uchovala, upadá.

42. Jednota rodiny Božích detí, založená na Kristovi, značne posilňuje a zdokonaľuje jednotu ľudskej rodiny90.
Isteže vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi, nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil, je náboženského rázu91. Ale práve z tohto náboženského poslania vyplývajú povinnosti, osvietenia a sily, ktoré môžu napomáhať zriaďovať a konsolidovať ľudskú pospolitosť podľa zákona Božieho. A keď treba, aj Cirkev môže, ba podľa časových a miestnych okolností dať podnety k dielam určeným slúžiť všetkým, najmä však núdznym, ako charitatívne a im podobné diela.
Cirkev uznáva aj všetko dobré v dnešnom sociálnom dynamizme, najmä vývoj smerujúci k jednote, proces zdravej socializácie a občianskeho i hospodárskeho združovania. Veď pestovanie jednoty súvisí s najhlbším poslaním Cirkvi, keďže ona jev Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia 92. Takto ona sama ukazuje svetu, že skutočná vonkajšia spoločenská jednota vyplýva z jednoty myslí a sŕdc, teda z tej viery a lásky, na ktorých je nerozborne postavená v Duchu Svätom jej jednota. Lebo sila, ktorú Cirkev môže vliať do dnešnej ľudskej spoločnosti, väzí v spomenutej viere a láske, uvedených do života, a nie v dajakej vonkajšej nadvláde, uplatňovanej čisto ľudskými prostriedkami.
Okrem toho, Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a svoju povahu, sa neviaže na nijakú partikulárnu formu civilizácie, ani na nijakú politickú, hospodársku alebo spoločenskú sústavu, a preto je schopná tvoriť veľmi tesné spojivo medzi rozličnými ľudskými spoločenstvami a národmi, pod podmienkou, že majú k nej dôveru a skutočne rešpektujú jej pravú slobodu, aby mohla plniť toto svoje poslanie. Z tej príčiny Cirkev vyzýva svoje deti, ale aj všetkých ľudí, aby v tomto rodinnom duchu dietok Božích prekonali všetky medzinárodné a medzirasové spory a aby vnútorne upevňovali oprávnené ľudské spoločenstvá.
Koncil teda vo veľkej úcte všetko, čo pravdivého, dobrého a spravodlivého je v tých najrozmanitejších ustanovizniach, ktoré si ľudstvo zriadilo a stále zriaďuje. Okrem toho vyhlasuje, že Cirkev chce napomáhať a zveľaďovať všetky tieto ustanovizne, nakoľko to od nej závisí a pokiaľ je to zlučiteľné s jej poslaním. Cirkev si nič tak vrúcne neželá ako v službe dobra všetkých môcť sa slobodne rozvíjať v akomkoľvek režime, ktorý uznáva základné osobné i rodinné práva a požiadavky všeobecného dobra.

43. Koncil povzbudzuje kresťanov, príslušníkov jedného i druhého spoločenstva, aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti, dajúc sa viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu , čo vediac, že namáme tu trvalého miesta, ale že si hľadáme budúce93, sa nazdávajú, že z toho dôvodu môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich k nim ešte viac zaväzuje, súhlasne s povolaním, ktorého sa každému dostalo94. Lenže nemenej sa mýlia , čo sa, naopak, domnievajú, že sa môžu pohrúžiť do svojich pozemských záležitostí takým spôsobom, akoby ony nemali celkom nič spoločného s náboženským životom, mysliac si, že sa obmedzuje len na bohoslužobné úkony a niektoré mravné povinnosti. Tento nesúlad, vyskytujúci sa u mnohých, medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby. Proti tomuto pohoršeniu sa rozhodne stavali starozákonní proroci95 a ešte viac v Novom zákone sám Ježiš Kristus mu hrozí ťažkými trestami96. Nech sa teda nestavajú pomýlene proti sebe profesionálna a sociálna činnosť z jednej strany a náboženský život z druhej. Kresťan, zanedbávajúc svoje časné povinnosti, zanedbáva aj svoje povinnosti voči blížnemu, ba proti samému Bohu a vystavuje nebezpečenstvu svoju večnú spásu. Podľa príkladu Kristovho, ktorý bol remeselníkom, nech sa kresťania skôr tešia, že môžu vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné profesionálne, vedecké a technické úsilie v jedinú životnú syntézu s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením všetko sa uvádza do súladu na slávu Božiu.
Svetské zamestnania a úsilia patria do vlastnej, i keď nie výlučnej kompetencie laikov. Keď teda konajú, či jednotlivo alebo spoločne ako svetský občania, nech nielen zachovávajú osobitné zákony každého odboru, ale nech sa snažia stať na tomto poli skutočnými odborníkmi. Nech radi spolupracujú s tými, čo sledujú tie isté ciele ako oni. Vedomí požiadaviek viery a udržovaní jej silou, nech neváhajú vo vhodnom čase osnovať a realizovať nové podujatia. Je vecou ich náležite vypestovaného svedomia vpísať Boží zákon do života pozemskej spoločnosti. Od kňazov nech laici čakajú svetlo a duchovnú silu. Ale nech si nemyslia, že ich duchovní pastieri majú vždy také vedomosti, že schopní alebo povolaní mať napohotove na každý otovorený, čo ako zložitý problém, konkrétne riešenie. Nech skôr oni sami vezmú na seba patričnú zodpovednosť vo svetle kresťanskej múdrosti, s úctivou pozornosťou voči učeniu Cirkvi97.
Poväčšine samo kresťanské chápanie vecí ich podľa okolností nakloní k určitému riešeniu. Ale ako sa často stáva - a to právom - iní veriaci, vedení nemenšou úprimnosťou, môžu súdiť ináč o tej istej veci. Ľahko sa môže prihodiť, že mnohí dávajú do súvisu riešenie jednej alebo druhej strany s blahozvesťou evanjelia, aj proti úmyslu tých, ktorých sa to týka. V takých prípadoch si treba zapamätať, že nikomu nie je dovolené odvolávať sa na autoritu Cirkvi výlučne v prospech svojej mienky. Nech sa však vždy usilujú navzájom si veci vysvetliť úprimným dialógom vo vzájomnej láske, dbajúc predovšetkým o všeobecné dobro.
Laici majú mať činnú účasť na celom živote Cirkvi a povinní nielen preniknúť svet kresťanským duchom, ale aj na to povolaní, aby boli vo všetkom svedkami Kristovými uprostred ľudskej spoločnosti.
Biskupi zas, ktorým je zverená úloha viesť Cirkev Božiu, nech spolu so svojimi kňazmi hlásajú blahozvesť Kristovu takým spôsobom, aby všetku pozemskú činnosť veriacich prežiarilo svetlo evanjelia. Nech ďalej všetci duchovní pastieri pamätajú, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou98 predstavujú svetu tvár Cirkvi, podľa ktorej ľudia súdia o účinnosti a pravdivosti kresťanskej blahozvesti. Nech životom i slovom spolu s rehoľníkmi a svojimi veriacimi dokazujú, že Cirkev samou svojou prítomnosťou, so všetkými darmi, ktoré v sebe zahrnuje, je nevyčerpateľným prameňom tých síl, ktoré dnešný svet najväčšmi potrebuje. Nech si vytrvalým štúdiom nadobudnú schopnosť zúčastňovať sa na dialógu so svetom a s ľuďmi akejkoľvek mienky. No predovšetkým nech majú na mysli slová tohto koncilu: „Keďže dnešné ľudstvo stále viac smeruje k občianskej, hospodárskej a spoločenskej jednote, tým viac je potrebné, aby kňazi spoločným úsilím a pričinením pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza odstránili akúkoľvek roztrieštenosť, aby tak celé ľudské pokolenie dospelo k jednote Božej rodiny 99.
Hoci Cirkev pôsobením Ducha Svätého zostala vernou nevestou Pánovou a nidky neprestala byť znamením spásy vo svete, predsa veľmi dobre vie, že v priebehu mnohých storočí nechýbali medzi jej členmi100, klerikmi aj laikmi, takí, čo boli neverní Duchu Svätému. Ani v našich časoch Cirkvi neuniká, ako ďaleko je posolstvo, ktoré hlása, od ľudskej krehkosti tých, ktorým je zverené evanjelium. Akýkoľvek je súd histórie o týchto nedostatkoch, my si ich musíme byť vedomí a sme povinní proti ním energicky bojovať, aby neškodili šíreniu evanjelia. Cirkev takisto vie, že na základe stáročných skúseností sa musí stávať naozaj čoraz zrelšou pri pestovaní svojich stykov so svetom. Vedená Duchom Svätým, Matka Cirkev neprestajne napomína svojich synov a dcéryk očiste a obnove, aby sa znamenie Kristovo jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi 101.

44. Ako je v záujme sveta uznať Cirkev ako historickú skutočnosť a kvas spoločnosti, priam tak Cirkev dobre vie, koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudského pokolenia.
Skúsenosti minulých storočí, vedecký pokrok, poklady skryté v rozličných formách ľudskej kultúry, ktorými sa výraznejšie prejavuje povaha samého človeka a kliesnia sa nové cesty k pravde, - to všetko osoží aj Cirkvi. Sama sa totiž hneď od počiatku svojich dejín naučila vyjadrovať blahozvesť Kristovu v pojmoch a jazykoch rôznych národov a okrem toho sa ju usilovala objasniť múdrosťou filozofov, a to za tým cieľom, aby primerane prispôsobila evanjelium chápavosti všetkých a požiadavkám múdrych. A táto prispôsobivosť v hlásaní zjaveného slova musí zostať zákonom každého šírenia evanjelia. Lebo takto sa u každého národa podnecuje schopnosť vyjadriť blahozvesť Kristovu svojským spôsobom a zároveň sa napomáha čulá výmena medzi Cirkvou a rozmanitými národnými kultúrami102. Aby sa táto výmena zintezívnila, najmä v našich časoch veľmi rýchlych zmien a krajne sa odlišujúcich názorov, Cirkev potrebuje zvlášť pomoc tých, čo žijú vo svete, znalcami rozmanitých ustanovizní a disciplín a dobre chápu ich ducha, či ide o veriacich alebo neveriacich. Všetok ľud Boží, obzvlášť duchovní pastieri a bohoslovci majú s pomocou Ducha Svätého pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našej doby a vedieť ich posúdiť vo svetle slova Božieho, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie rozumieť a vhodnejšie predkladať.
Keďže Cirkev viditeľnú spoločenskú štrutkúru, ktorá je znakom jej jednoty v Kristovi, môže sa zveľadiť, a vskutku sa zveľaďuje aj vývojom spoločenského života ľudstva: nie že by bol nejaký nedostatok v sústave, ktorú dostala od Krista, ale aby ju mohla dôkladnejšie poznať, lepšie zvýrazniť a úspešnejšie prispôsobiť našim časom. Cirkev s uznaním pociťuje, že ona sama ako celok a tak isto v jednotlivých svojich synoch a dcérach prijíma mnohorakú pomoc od ľudí každého postavenia a zamestnania. Lebo každý, kto sa pričiňuje o rozvoj ľudskej spoločnosti, čo sa týka rodiny, kultúry, hospodárskeho a sociálneho života, ako aj národnej i medzinárodnej politiky, tým samým podľa plánov Božích nemálo napomáha aj cirkevnú pospolitosť, pokiaľ ona závisí od vonkajších činiteľov. Ba čo viac, Cirkev uznáva, že mnoho získala a môže získať aj samým odporom svojich protivníkov a prenasledovateľov103.

45. Či Cirkev pomáha svetu, alebo od neho veľa získava, sleduje tým len jedno: žeby prišlo kráľovstvo Božie a spasilo sa celé ľudské pokolenie. Veď všetko to dobro, čo môže ľud Boží za svojho pozemského putovania poskytnúť ľudskej rodine, vyplýva z toho, že Cirkev jevšeobecnou sviatosťou spásy 104, v ktorej sa prejavuje a uskutočňuje tajomstvo lásky Božej voči človeku.
Lebo samo Slovo Božie, ktorým povstalo všetko, stalo sa telom, aby ako dokonalý človek všetkých spasilo a všetko v sebe zjednotilo. Pán je cieľom ľudských dejín, ohniskom, v ktorom zbiehajú túžby histórie a civilizácie, stredobodom ľudského pokolenia, potechou všetkých sŕdc a splnením ich snáh105. Jeho Otec vzkriesil z mŕtvych, povýšil a posadil po svojej pravici, ustanoviac ho za sudcu živých i mŕtvych. Oživení a zhromaždení v jeho Duchu kráčame v ústrety zavŕšeniu ľudskej histórie, ktorá je v plnej zhode s jeho láskyplným rozhodnutím: „V Kristovi zjednotiť všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,10).
Sám Pán vraví: „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou: odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec (Zjv 22,12-13).

Druhá časť
NIEKTORÉ NALIEHAVEJŠIE PROBLÉMY

46. Keď koncil vyložil, aká je dôstojnosť ľudskej osoby a na akú úlohu tak individuálnu, ako aj spoločenskú je všade na svete povolaná, teraz vo svetle evanjelia a ľudskej skúsenosti obracia pozornosť všetkých na niektoré naliehavejšie ťažkosti súčasnej doby, čo najväčšmi doliehajú na ľudstvo.
Spomedzi mnohých vecí, ktoré dnes vzbudzujú všeobecné znepokojenie, zasluhujú si osobitnú zmienku tieto: manželstvo a rodina, ľudská kultúra, hospodársko-spoločenský a politický život, zjednotenie rodiny národov a mier. Každú z týchto otázok treba postaviť do svetla zásad pochádzajúcich od Krista, ktoré krasťanom dajú smer a všetkých ľudí osvietia pri hľadaní riešenia toľkých zložitých problémov.


I.
ZA DÔSTOJNOSŤ MANŽELSTVA A RODINY

47. Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým položením manželského a rodinného spoločenstva. Preto sa kresťania spolu so všetkými, čo majú toto spoločenstvo vo veľkej vážnosti, úprimne tešia rozmanitej pomoci, vďaka ktorej dnešní ľudia zveľaďujú tento zväzok lásky i úctu k životu a manželia i rodičia sa napomáhajú vo svojom vznešenom poslaní. Z toho všetkého očakávajú ešte väčšie dobrodenia a usilujú sa ich rozvíjať.
Pravda, nie všade sa skvie dôstojnosť tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju poškvrňuje mnohoženstvo, pliaga rozvodov, takzvaná voľná láska a iné zvrátenosti. Okrem toho manželskú lásku často znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu. Aj terajšie hospodárske, spoločensko-psychologické a občianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Konečne v niektorých čiastkach sveta nemožno bezstarostne pozorovať problémy nastolené vzrastom obyvateľstva. Toto všetko znepokojuje svedomie. A predsa význam a sila manželskej a rodinnej ustanovizne sa prejavuje aj v tom, že prenikavé zmeny súčasnej spoločnosti, napriek akútnym ťažkostiam, ktoré s nimi spojené, veľmi často rozličným spôsobom dávajú najavo pravú povahu tejto inštitúcie.
Preto koncil, stavajúc do plnšieho svetla niektoré základné body učenia Cirkvi, v úmysle poučiť a povzbudiť kresťanov i všetkých ľudí, čo sa usilujú zachovať a povzniesť pôvodnú dôstojnosť a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.

48. Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou čiže neodvolateľným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ľudským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ľudskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spoločnosti. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi106. To všetko je zvrchovane dôležité pre zachovanie ľudského rodu, pre osobné blaho a večný osud každého člena rodiny, ako aj pre dôstojnosť, stálosť, pokoj a šťastie samej rodiny i celej ľudskej spoločnosti. Sama manželská ustanovizeň a manželská láska však svojou povahu od prírody zamerané na plodenie a výchovu potomstva: práve v tom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou nie dve telá, ale iba jedno telo (Mt 19,6), si tak preukazujú dôverným spojením svojich osôb a svojho konania vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a ju čím ďalej tým väčšmi dosahujú. Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty107.
Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako sa Boh kedysi ponáhľal v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti108, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi109 ide naproti kresťanským manželom sviatosťou manželského stavu. A zostáva naďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu110. Pravá manželská láska sa zapája na lásku Božiu a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Kristova a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby sa manželia účinne priviedli k Bohu a sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní vznešených otcovských a materinských povinností111. Preto sa kresťanskí manželia posilňujú a sťaby zasväcujú osobitnou sviatosťou, aby dôstojne plnili povinnosti svojho stavu112. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení duchom Kristovým, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak napredujú čím ďalej tým viac vo svojej vlastnej dokonalosti a vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha.
Keď rodičia prví v dobrom príklade a rodinnej modlitbe, potom aj deti, ba všetci, čo žijú v rodinnom kruhu, ľahšie nájdu cestu k ľudskosti, spáse a svätosti. Manželia zas, vyznačení dôstojnosťou otcovského a materinského poslania, budú svedomite plniť svoje vychovávateľské povinnosti, ktoré sa vzťahujú v prvom rade na nich, najmä čo sa týka náboženstva.
Deti ako živé údy rodiny prispievajú svojím spôsobom k posväteniu rodičov. Isteže sa odplatia rodičom za dobrodenia vďačnosťou srdca, detinskou láskou a dôverou. A budú im na pomoci v ťažkostiach i v starobe, ako sa patrí na deti. Vdovstvo, prijaté s odhodlaným duchom ako pokračovanie manželského povolania, nech majú všetci v úcte113. Rodina nech sa veľkodušne delí o svoje duchovné bohatstvá aj s inými rodinami. Takto kresťanská rodina - keďže svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej114 - všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov a jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov.

49. Slovo Božie opätovne povzbudzuje snúbencov a manželov, aby živili a udržovali svoje zasnúbenie čistou láskou a manželstvo nerozlučným milovaním115. Aj v našich časoch si mnohí ľudia vysoko vážia pravú lásku medzi manželom a manželkou, ako sa ona prejavuje rozličným spôsobom, podľa počestných obyčají národov a dôb. Táto nanajvýš ľudská láska, pretože ju vedie zámerná príchylnosť osoby k osobe, zahrnuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky. Táto láska, spájajúc ľudské s božským, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu - ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti -, preniká celý ich život116 a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzmáha. A teda ďaleko prevyšuje číru erotickú náklonnosť, ktorá, egoisticky udržovaná, sa chytro a poľutovaniahodným spôsobom rozplýva.
Táto láska sa obzvlášť prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Preto akty, ktorými manželia medzi sebou dôverne a bezúhonne obcujú, mravne dobré a ušľachtilé. Ak sa konajú naozaj človeka dôstojným spôsobom, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné sebadarovanie, ktorým sa jeden druhého radostným a vďačným srdcom obohacujú. Táto láska potvrdená obojstranným sľubom a nadovšetko spečatená sviatosťou Kristovou, zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a rozvod. Jednota manželstva, Pánom potvrdená, navidomoči vysvitá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske. Je však potrebná nevšedná čnosť, aby sa mohli vytrvalo plniť povinnosti tohto kresťanského povolania. Preto manželia, milosťou posilňovaní viesť svätý život, horlivo pestujú a modlitbou dosahujú stálosť v láske, veľkodušnosť a ducha obetavosti.
Pravá manželská láska sa však bude tešiť väčšej úcte a utvorí sa o nej zdravá verejná mienka, ak budú kresťanskí manželia vynikať v tejto láske svedectvom vernosti a súladu, ako aj starostlivosťou o výchovu detí a ak majú aktívnu účasť na potrebnej kultúrnej, psychologickej a sociálnej obnove v záujme manželstva a rodiny. Mladých treba primerane a včas, predovšetkým v lone samej rodiny, poučiť o vznešenosti, poslaní a úkonoch manželskej lásky, aby, vychovaní v úcte k čistote, mohli v príhodnom veku po poctivom zasnúbení uzavrieť manželstvo.

50. Manželstvo a manželská láska svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Isteže deti najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byť človeku samotnému (Gn 2,18) a ktorýod počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu (Mt 19,4), chcejúc im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Ploďte sa a množte (Gn 1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.
Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávateľov - a to treba pokladať za ich vlastné poslanie - spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa. Preto nech plnia túto svoju povinnosť zodpovedne ako ľudia a kresťania. Poslušní a úctiví voči Bohu, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok. Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, čo sa narodili, alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. Avšak čo sa týka spôsobu konania, nech si kresťanskí manželia vedomí, že nesmú si počínať podľa svojej ľubovôle, ale že sa vždy musia dať viesť svojím svedomím, ktoré byť v súlade so zákonom Božím, poslúchajúc účiteľský úrad Cirkvi, čo hodnoverne vykladá tento zákon vo svetle evanjelia. Tento Boží zákon dáva najavo plné značenie manželskej lásky, chráni ju a vedie k skutočne ľudskej dokonalosti. Keď kresťanskí manželia plnia svoje roditeľské poslanie veľkodušne, ľudsky a kresťansky zodpovedne, spoliehajúc sa na Prozreteľnosť Božiu a pestujúc ducha obetavosti117, tým samým oslavujú Stvoriteľa a spoločne smerujú v Kristu k dokonalosti. Spomedzi manželov, čo takto plnia svoju Bohom uloženú povinnosť, treba sa zvlášť zmieniť o tých, ktorí po spoločnom rozumnom uvážení veľkodušne súhlasia mať a primerane vychovať aj väčší počet detí118.
Pravda, manželstvo nie je ustanovené jedine na plodenie. Sama povaha nerozlučiteľného zväzku medzi osobami a dobro detí si totiž vyžadujú, aby sa aj vzájomná láska manželov správnym spôsobom prejavovala, prehlbovala a dozrievala. Preto i keď nemajú deti, napriek tomu, že si ich zväčša vrúcne žiadajú, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju platnosť a nerozlučiteľnosť.

51. Koncil vie, že manželom pri súladnom usporadovaní ich manželského života často prekážajú niektoré terajšie životné podmienky a že sa môžu nachádzať v okolnostiach, v ktorých počet detí aspoň dočasne nemôžu zvýšiť, takže nie bez ťažkostí sa udržuje verná láska a plné spolunažívanie. Keď sa však dôverný manželský život preruší, nezriedka sa môže vystaviť nebezpečenstvu manželská vernosť a dobro potomstva by mohlo utrpieť ujmu, lebo vtedy je ohrozená výchova detí a stráca sa odvaha mať ďalšie potomstvo.
aj takí, čo sa opovažujú riešiť tieto problémy nemravným spôsobom, ba nehrozia sa ani vraždy. Avšak Cirkev pripomína, že nemôže jestvovať naozajstné protirečenie medzi Božími zákonmi o prenášaní života a o udržovaní pravej manželskej lásky.
Lebo Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu