PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA

GAUDIUM ET SPES

o Cirkvi v súčasnom svete

¹

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do kráľovstva Otcovho a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudským pokolením a jeho dejinami.
2. A tak sa II. vatikánsky koncil, keď už hlbšie preskúmal tajomstvo Cirkvi, neotáľa teraz obrátiť nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí vôbec. Všetkým chce vyložiť, ako si predstavuje prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete.
Svet, ktorý má na zreteli, je teda svet ľudí čiže celá ľudská rodina so všetkými skutočnosťami uprostred ktorých žije; svet, javisko ľudských dejín, poznačený úsilím človeka, jeho porážkami a víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho utvorila a udržuje láska Stvoriteľa; svet, čo síce upadol do otroctva hriechu, ale ktorý ukrižovaný a vzkriesený Kristus, zlomiac moc zlého ducha, oslobodil, aby pretvoril podľa úmyslov Božích a dosiahol svoje zavŕšenie.

3. Dnešného človeka sa zmocnil obdiv nad vlastnými objavmi a svojou vlastnou mocou. Pritom ho však často znepokojuje otázka o terajšom vývoji sveta, o mieste a zástoji človeka vo vesmíre, o zmysle svojich individuálnych a kolektívnych snáh a konečne o poslednom cieli vecí a ľudí. Preto koncil, svedok a tlmočník viery všetkého Kristom zhromaždeného ľudu Božieho, nemôže podať výrečnejší dôkaz spolupatričnosti, úcty a lásky k celej ľudskej rodine, ku ktorej prislúcha, ako keď s ňou nadviaže dialóg o týchto rozličných problémoch, objasňujúc ich vo svetle evanjelia a dávajúc k dispozícií ľudskému pokoleniu spasiteľné sily, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, dostáva od svojho Zakladateľa. Ide totiž o záchranu človeka, o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek, jediný a celý človek, s telom a dušou, srdcom a svedomím, rozumom a vôľou.
A tak tento svätý cirkevný snem, keď vyhlasuje vznešenosť povolania človeka, tvrdiac, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudskému pokoleniu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré by zodpovedalo tomuto povolaniu. Cirkev nevedú nijaké pozemské ambície. Ide jej len o jedno: pokračovať pod vedením Ducha Utešiteľa v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde², aby spasil, a nie súdil, aby slúžil, a nie aby si dal posluhovať³.

POLOŽENIE ČLOVEKA V SÚČASNOM SVETE

4. Aby mohla Cirkev plniť toto poslanie, jej povinnosťou je ustavične skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela odpovedať každej generácii primeraným spôsobom na večné otázky človeka o zmysle terajšieho a budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Treba teda poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický ráz. Niektoré výraznejšie črty dnešného sveta sa dajú vystihnúť takto:
Ľudské pokolenie prežíva dnes nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi premenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete. Tieto zmeny vyvoláva človek, jeho dôvtip a tvorivá činnosť, avšak aj ony ovplyvňujú samého človeka, jeho osobné i kolektívne úsudky a túžby, jeho spôsob myslenia i konania, čo sa týka vecí a ľudí, takže už teraz možno hovoriť o skutočnej sociálnej a kultúrnej premene, ktorá sa odráža aj na náboženskom živote.
Ako to býva pri každej kríze rastu, táto premena je spojená s nemalými ťažkosťami. Tak, kým človek do takej veľkej miery rozširuje svoju moc, nie vždy je schopný postaviť ju do svojich služieb. Usiluje sa hlbšie preniknúť do vnútra svojej duše, no často prejavuje vzrastajúcu neistotu o samom sebe. Postupne čoraz jasnejšie odhaľuje zákony spoločenského života, ale pritom váha, aký mu dať smer.
Ľudské pokolenie nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom; no ešte veľká časť obyvateľstva zemegule trpí hladom a biedou a nesčíselné zástupy sú úplne negramotné. Nikdy predtým nemali ľudia taký živý zmysel pre slobodu ako dnes, zatiaľ čo vznikajú nové formy sociálneho a psychického zotročovania. A kým svet tak prenikavo pociťuje svoju jednotu a vzájomnú závislosť všetkých v potrebnej súdržnosti, navzájom si odporujúce sily vyvolávajú v ňom veľmi vážne antagonizmy: ešte stále jestvujú príkre politické, sociálne, hospodárske, rasové a ideologické rozpory a neprestáva nebezpečenstvo vojny, ktorá by mohla zničiť do základov všetko. Zintenzívňuje sa výmena myšlienok; lenže slová samy, ktorými sa vyjadrujú veľmi dôležité pojmy, majú v jednotlivých ideológiách značne rozdielny zmysel. Napokon húževnatú snahu o dokonalejšie časné zriadenie nesprevádza rovnaký duchovný rozvoj.
V natoľko zložitej situácii veľmi mnohí naši súčasníci majú ťažkosti správne rozpoznávať trvalé hodnoty a zároveň ich dať do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti kladú si otázku, kam smeruje dnešný svet. A tento svetový vývoj človeka vyzýva, ba priam núti k odpovedi.
5. Súčasné vzrušenie myslí a zmena životných podmienok súvisia s rozsiahlejšími premenami, pod vplyvom ktorých sa v oblasti intelektuálneho formovania kladie rastúci dôraz na matematické a prírodné vedy, ako aj na náuky, týkajúce sa človeka, a na praktickom poli zas na techniku, ktorá sa z nich odvodzuje. Táto vedecká mentalita stvárňuje ináč než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia. Technika už pokročila tak ďaleko, že premieňa tvárnosť zeme a podoberá sa ovládať mimozemský priestor.
Ľudský um určitým spôsobom zväčšuje svoju moc i nad časom: nad minulosťou historickým výskumom; nad budúcnosťou zas predvídavosťou a plánovaním. Pokrok biologických, psychologických a spoločenských vied nielenže dáva možnosť človeku lepšie poznať seba samého, ale mu aj umožňuje priamo ovplyvňovať spoločenský život technickými metódami. V tom istom čase ľudstvo čoraz väčšmi pomýšľa predvídať a regulovať i svoj vlastný demografický rast.
Sám beh dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jednotným a nerozčleňuje sa už na množstvo sťaby rozdielnych histórií. Takto ľudské pokolenie prechádza zo skôr statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu. A z toho vzniká obrovský komplex nových problémov, ktoré dávajú podnet k ďalším analýzam a syntézam.

6. To všetko má za následok zo dňa na deň väčšie zmeny v tradičných miestnych spoločenstvách - ako sú patriarchálne rodiny, klany, kmene a dediny - v rozličných zoskupeniach a v spoločenských vzťahoch.
Postupne sa šíri typ priemyselnej spoločnosti, ktorý privádza niektoré národy k hospodárskemu blahobytu a od základov premieňa odveké chápanie a podmienky spoločenského života. Priam tak sa šíri a vyhľadáva mestský spôsob života, jednak preto, že vzrastajú mestá a ich obyvateľstvo, jednak preto, že mestský spôsob života sa rozširuje medzi vidiečanmi.
Nové a stále dokonalejšie spoločenské komunikatívne prostriedky napomáhajú poznanie udalostí i veľmi rýchle a rozsiahle širenie myšlienok a nálad, vyvolávajúc početné reťazové reakcie.
A neslobodno podceňovať skutočnosť, že veľké množstvo ľudí sa z rozličných pohnútok sťahuje, čím mení aj svoj spôsob života.
Takto sa bez prestania množia styky medzi ľuďmi a sama „socializácia vyvoláva nové zväzky, ale pritom nie vždy napomáha zodpovedný rozvoj osobnosti a naozajstné osobné vzťahy („personalizáciu ).
Tento vývoj isteže je očividnejší v štátoch, ktoré už užívajú výhody hospodárskeho a technického pkroku, ale hýbe aj rozvojovými národmi, ktoré túžia zaistiť pre svoje rodiny dobrodenia industrializácie a urbanizácie. Tieto národy, najmä ak zostávajú verné dávnejším tradíciám, pociťujú v tom čase potrebu uplatňovať svoju slobodu zrelším a personálnejším spôsobom.

7. Zmena mentality a štruktúr často vyvoláva spory o tradičných hodnotách, zvlášť u mladých, ktorí sú neraz nedočkaví, ba nespokojnosť robí z nich rebelantov. Vedomí svojho významu v spoločenskom živote, túžia mať na ňom čím skôr svoj podiel. Preto rodičia a vychovávatelia nezriedka narážajú na čoraz väčšie prekážky pri plnení svojich povinností.
Ustanovizne, zákony, ako aj spôsoby myslenia a cítenia zdedené od predkov nezdajú sa vždy vyhovovať súčasnému stavu vecí. A to má za následok nemalý zmätok v správaní, ba aj v samých zásadách konania.
Napokon nové podmienky majú vplyv aj na náboženský život. Z jednej strany prenikavejší kritický zmysel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz osobnejšiu a činnejšiu vieru, a tak mnohí nadobúdajú živší zmysel pre Boha. Z druhej strany však stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo. Popierať Boha alebo náboženstvo, alebo byť voči nim ľahostajný, nie je ako voľakedy iba mimoriadnym a ojedinelým faktom. Dnes sa to totiž nezriedka predstavuje ako požiadavka vedeckého pokroku alebo akéhosi nového humanizmu. V mnohých krajoch sa to neprejavuje iba vo filozofických názoroch, ale v rozsiahlej miere postihuje aj literatúru, umenie, chápanie ľudských vied a dejín, ba dokonca občianske zákonodarstvo, takže mnohých to privádza do zmätku.

8. Taký rýchly vývoj, ktorý sa často uskutočňuje bez poriadku, ako aj čoraz živšie vedomie rozporov jestvujúcich vo svete, vyvoláva, alebo zväčšuje protiklady a nerovnováhu.
V samom človeku nezriedka vzniká nerovnováha medzi moderným praktickým chápaním a teoretickým myslením, ktoré nie je schopné zvládnuť súhrn svojich vedomostí, ani ich vhodne synteticky usporiadať. Tak isto skrsá nerovnováha medzi starosťou o praktickú účinnosť a požiadavkami svedomia a nemenej často medzi podmienkami kolektívneho života a nárokmi osobného myslenia, i samej kontemplácie. Konečne povstáva nerovnováha medzi špecializáciou ľudskej činnosti a celkovým videním skutočnosti.
V rodine zasa vznikajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spoločenské podmienky, jednak pre ťažkosti vyplývajúce z rozdielu generácií a pre nové spoločenské vzťahy medzi mužmi a ženami.
Veľké roztržky povstávajú aj medzi rasami, ba i medzi rozličnými spoločenskými vrstvami; medzi bohatými, menej zámožnými a chudobnými národmi; napokon medzi medzinárodnými ustanovizňami, ktoré sú ovocím mierumilovných snáh národov, a úsilím propagovať vlastnú ideológiu, ako aj kolektívnym egoizmom národov a iných útvarov.
To má za následok vzájomnú nedôveru, nepriateľstvo, spory a útrapy, ktorých je sám človek príčinou aj obeťou.

9. Medzitým sa vzmáha presvedčenie, že ľudské pokolenie nielen môže a má čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že okrem toho má nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by vždy lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich dôstojnosť.
Preto veľmi mnohí, živo si uvedomujúc nespravodlivé a nerovnomerné rozdelenie majetkov, cítia sa ukrátení a rozhorčene sa ich domáhajú. Rozvojové národy, ako aj tie, čo nedávno dosiahli samostatnosť, chcú byť účastné dobrodení modernej civilizácie nielen v oblasti politickej, ale aj hospodárskej a chcú plniť slobodne svoje poslanie vo svete, zatiaľ čo, naopak, stále sa zväčšuje ich odstup a veľmi často aj ich závislosť - i závislosť hospodárska - od iných zámožnejších národov, ktorých vývoj ide rýchlejšie. Národy trpiace hladom sa obracajú na národy, čo žijú v nedostatku. Ženy sa dožadujú právnej i faktickej rovnosti s mužmi tam, kde ju ešte nedosiahli. Robotníci a roľníci si nežiadajú iba zarobiť na živobytie, ale chcú svojou prácou rozvíjať aj vlastnú osobnosť, ba mať podiel na organizovaní hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života. Po prvý raz v ľudských dejinách všetky národy nadobudli presvedčenie, že dobrodenia civilizácie sa môžu a majú rozšíriť naozaj na všetkých.
No pod všetkými týmito požiadavkami sa skrýva hlbšia a všeobecnejšia túžba: jednotlivci a spoločenstvá žíznia po plnom a slobodnom živote, ktorý by bol dôstojný človeka a postavil do ich vlastných služieb všetko, čo môže tak štedro poskytnúť dnešný svet. Štáty sa pritom čoraz ráznejšie usilujú o vytvorenie určitého všeobecného spoločenstva.
Za takýchto okolností dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým, schopným toho najlepšieho i toho najhoršieho: otvára sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k bratstvu alebo k nenávisti. Okrem toho človek si uvedomuje, že má správne usmerňovať sily, ktoré on sám vyvolal a ktoré ho môžu zagniaviť, alebo mu slúžiť. A preto si sám sebe kladie otázky.

10. Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže súvisí so základnejšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene priam v srdci človeka. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná čo by chcel⁴. Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok aj toľké a také rozpory v spoločnosti. Pravda, veľmi mnohí, ktorých život je nakazený praktickým materializmom, si jasne neuvedomujú toto dramatické položenie; prípadne, gniavení biedou, nemajú možnosť venovať tomu pozornosť. Mnohí sa zas nazdávajú, že nájdu uspokojenie v rozmanitých svetonáhľadoch, ktoré sa im predkladajú. Podaktorí očakávajú skutočné a úplné oslobodenie ľudstva jedine od ľudského úsilia a sú presvedčení, že budúce panstvo človeka nad svetom uspokojí všetky túžby jeho srdca. Sú aj takí, čo stratili nádej nájsť zmysel ľudského života a chvália odvážlivcov, ktorí pokladajú ľudskú existenciu samu osebe za vonkoncom nezmyselnú a pokúšajú sa jej dať všetko značenie jedine podľa svojho dômyslu. Lenže vzhľadom na súčasný vývoj sveta čím ďalej tým viac rastie počet tých, čo si kladú tieto najzákladnejšie otázky, alebo ich pociťujú s novou nástojčivosťou: Čo je vlastne človek? Aký je zmysel utrpenia, zla a smrti, ktoré neprestávajú napriek toľkému pokroku? Načo sú tie víťazstvá, získané za toľkú cenu? Čo môže človek poskytnúť spoločnosti? A čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?
Nuž Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých⁵, dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom majú byť spasení⁶. Takisto verí, že kľúč, stredobod a cieľ celej ľudskej histórie je v jej Pánovi a Majstrovi. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý, včera i dnes i naveky⁷. Preto vo svetle Krista, ktorý je obrazom neviditeľného Boha, prvorodeným zo všetkého stvorenia⁸, koncil má v úmysle prehovoriť k všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našej doby.

Prvá časť
CIRKEV A POVOLANIE ČLOVEKA

11. Ľud Boží, vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý naplňuje svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a vyjavuje úmysel Boží o celkovom povolaní človeka, a tak privádza myseľ k plne ľudským riešeniam.
Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä tie hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k svojmu Božskému zdroju. Lebo tieto hodnoty sú veľmi dobré, nakoľko sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom Božím. Lenže skazenosť ľudského srdca ich neraz odvádza od správneho určenia. A preto ich treba očistiť.
Čo si myslí Cirkev o človeku? Aké rady dať pre výstavbu dnešnej spoločnosti? Aký je najhlbší zmysel ľudskej činnosti vo vesmíre? Na tieto otázky sa čaká odpoveď. Potom bude zrejmejšie, že ľud Boží a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si preukazujú vzájomné služby. Takto sa ukáže náboženský a tým samým nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.

I.
DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBNOSTI

12. Veriaci i neveriaci temer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a svoje vyvrcholenie.
Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa často vynáša ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva. A preto je v neistote a úzkostiach. Nuž Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a, poučená Božím zjavením, je schopná na ne odpovedať a opísať pravé položenie človeka, vysvetliť jeho slabosti a zároveň umožniť správne poznanie jeho dôstojnosti a povolania.
Lebo sväté Písmo nás učí, že človek je stvorený „na obraz Boží , že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva⁹, aby ním vládol a ho užíval na slávu Božiu¹⁰. „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy. (Ž 8, 5-7).
Ale Boh nestvoril človeka samotného: od počiatku ako „muža a ženu stvoril ich (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ľudského spoločenstva. Človek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spoločenským tvorom a bez stykov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.
Boh teda - ako opäť čítame vo svätom Písme - „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré (Gn 1,31).

13. Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti, zneužil hneď na počiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce poznali Boha, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumná myseľ sa zatemnila a oni slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi¹¹. Čo vieme z Božieho zjavenia, je v súlade so samou skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zístí, že je náchylný aj na zlé a obklopený všakovakou zlobou, čo nemôže pochádzať od jeho Stvoriteľa, ktorý je dobrý. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu poslednému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom.
Teda človek je rozpoltený sám v sebe. A preto celý individuálny i kolektívny život človeka sa javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby reťazami spútaný. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodil „knieža tohoto sveta (Jn 12,31), čo ho držalo v područí hriechu¹². Ináč hriech oklieštil človeka, prekážajúc mu dosiahnuť jeho plnosť.
Vo svetle tohto Zjavenia nachádza svoj konečný zmysel vznešené povolanie i hlboká bieda, čo ľudia prežívajú.

14. Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zhrňuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa¹³. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, musí považovať svoje telo za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené od Boha a má byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa telo búri. Preto sama dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele¹⁴ a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca.
Človek sa isteže nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia¹⁵, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude. Preto keď uznáva, že má duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, vytvorenej jedine fyzickými a spoločenskými podmienkami, lež naopak, preniká priam do hĺbok objektívnej skutočnosti.

15. Človek si právom myslí, že prevyšuje vesmír svojím umom, ktorým je účastný svetla Božieho rozumu. Neúnavným uplatňovaním svojho nadania nepochybne pokročil v priebehu vekov v emprirických vedách, technike a slobodných umeniach. A v našich časoch dosiahol skvelé výsledky, najmä čo sa týka výskumu a ovládania hmotného sveta. No vždy hľadal a nachádzal aj hlbšiu pravdu. Lebo poznávacia schopnosť sa neobmedzuje len na pozorovateľné javy (fenomény), ale môže s naozajstnou istotou postihnúť aj poznateľnú (ineligibilnú) skutočnosť, napriek tomu, že následkom hriechu je čiastočne zatemnená a oslabená.
Konečne rozumná prirodzenosť ľudskej osoby dosahuje a má dosiahnuť svoju dokonalosť v múdrosti, ktorá lahodne pobáda človeka hľadať a milovať pravdu a dobro. Keď sa ňou dá preniknúť, privádza ho prostredníctvom viditeľných vecí k neviditeľným.
Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy človeka stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby neprišli múdrejší ľudia. Okrem toho treba poznamenať, že viaceré národy chudobnejšie síce po hospodárskej stránke, ale oplývajúce múdrosťou, môžu byť iným osožné vynikajúcim spôsobom.
Štedrosťou Ducha Svätého človek je schopný vo viere kontemplovať a chápať tajomstvo Božej vôle¹⁶.

16. V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré veci a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený¹⁷. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva¹⁸. Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu¹⁹. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré skrývajú v