VIEROUČNÁ KONŠTITÚCIA

LUMEN GENTIUM

o Cirkvi

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Koncilu
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Svetlom národov je Kristus: tento svätý cirkevný snem zhromaždený v Duchu Svätom si preto túžobne želá hlásaním evanjelia každému stvoreniu (porov. Mt 16,15) osvietiť ľudí jeho jasom, ktorým žiari tvár Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia, chce - pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov - zreteľnejšie vysvetliť svojim veriacim a celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Súčasné podmienky robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj plnú jednotu v Kristovi.

I.
TAJOMSTVO CIRKVI

2. Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet, stanovil pozdvihnúť ľudí k účasti na Božom živote a neopustil ich, ani keď v Adamovi padli, poskytujúc im vždy spásonosné prostriedky so zreteľom na Krista, Vykupiteľa, „ktorý je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia (Kol 1,15). A všetkých vyvolených Otec pred vekmi „predpoznal a predurčil, aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna (Rim 8,29). Tých však, čo veria v Krista, rozhodol sa zhromaždiť vo svätej Cirkvi, naznačenej v predobrazoch už od počiatku sveta, podivne pripravovanej dejinami izraelského ľudu a Starým zákonom¹ a založenej v posledných časoch. Ona sa stala zjavnou po zoslaní Ducha a slávne sa zavŕši na konci časov. A vtedy, ako čítame u svätých Otcov, všetci spravodliví od Adama, „od spravodlivého Ábela až do posledného vyvoleného ² zhromaždia sa u Otca vo všeobecnej Cirkvi.

3. Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho dietkami, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (porov. Ef 1,4-5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil nebeské kráľovstvo na zemi, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie. Cirkev, čiže kráľovstvo Kristovo, už teraz tajomne prítomné, sa mocou Božou badateľne vzmáha vo svete. Krv a voda, čo vyšli z otvoreného boku Ježiša Ukrižovaného (porov. Jn 19,34), naznačujú tento zrod a vzrast, ktoré Pán predpovedal, hovoriac o svojej smrti na kríži: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe (Jn 12,32). Kedykoľvek sa na oltári slávi obeta kríža, „v ktorej sa obetuje Kristus ako náš veľkonočný Baránok (1Kor 5,7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a uskutočňuje jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi len jedno Telo (porov. 1Kor 10,17). Všetci ľudia sú povolaní k tejto jednote s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme.

4. Keď však bolo dokonané dielo, ktoré dal Otec vykonať Synovi na zemi (porov. Jn 17,4), bol na Turíce zoslaný Duch Svätý, aby Cirkev ustavične posväcoval a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2,18). On je Duch života čiže prameň vody prúdiacej do života večného (porov. Jn 4,14; 7, 38-39), skrze ktorého Otec oživuje ľudí, čo odumreli hriechu, kým nevzkriesi v Kristu ich smrteľné telá (porov. Rim 8, 10-11). Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1Kor 3,16; 6,19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za deti Božie (porov. Gal 4,6; Rim 8,15-16 a 26). Cirkev - ktorú privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16,13) a zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe - vyostruje a vedie rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a okrášľuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4,11-12; 1Kor 12,4; Gal 5,22). Omladzuje Cirkev silou evanjelia, stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom³. Lebo Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď! (porov. Zjv 22,17).
A tak sa celá Cirkev javí ako „jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud ⁴.

5. Tajomstvo svätej Cirkvi sa prejavuje pri jej založení. Pán Ježiš totiž položil základy svojej Cirkvi ohlasovaním blahozvesti čiže príchodu kráľovstva Božieho od vekov prisľúbeného v Písme: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo (Mk 1,15; porov. Mt 4,17). A toto kráľovstvo sa ľuďom prejavuje v Kristových slovách a skutkoch, ako aj jeho prítomnosťou. Slovo Pánovo sa totiž pripodobňuje semenu, ktoré sa rozsieva na poli (Mk 4,14): tí, čo ho počúvajú s vierou a sa zaraďujú do Kristovho maličkého stáda (Lk 12,32), prijali samo kráľovstvo; semeno potom z vlastnej sily klíči a vzrastá, kým nepríde čas žatvy (porov. Mk 4,26-29). Aj Ježišove zázraky potvrdzujú, že kráľovstvo už prišlo na zem: „Ak prstom Božím vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo (Lk 11,20; porov. Mt 12,28). No kráľovstvo sa stáva zjavným predovšetkým v samej osobe Krista, Syna Božieho a Syna človeka, ktorý prišiel, „aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10,45).
Tým, že Ježiš po smrti, ktorú podstúpil za ľudí na kríži, vstal z mŕtvych, prejavil sa ako Pán a Mesiáš a Kňaz ustanovený na veky (porov. Sk 2,36; Žid 5,6; 7,17-21) a vylial na svojich učeníkov Ducha prisľúbeného od Otca (porov. Sk 2,33). Cirkev teda, vybavená darmi svojho Zakladateľa, verne zachováva jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie hlásať kráľovstvo Kristovo a Božie a zakladať ho medzi všetkými národmi: ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi. A zatiaľ čo sa pomaly vzmáha, túži po dokonalom Kráľovstve a zo všetkých síl dúfa a veľmi túžobne si želá spojiť sa v sláve so svojím Kráľom.

6. Ako v Starom zákone sa často podáva zjavenie o Kráľovstve v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov, pripravených už v knihách Prorokov a prevzatých z pastierskeho alebo roľníckeho života, prípadne z výstavby, alebo aj z rodiny a svadby.
Cirkev je totiž ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus (Jn 10,1-10). Je aj stádom, o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho pastierom (porov. Iz 40,11; Ez 34,11 a nasl.); a hoci ovce tohto stáda sú pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, dobrý Pastier a Knieža pastierov (porov. Jn 10,11; 1Pt 5,4), ktorý svoj život položil za ovce (porov. Jn 10,11-16).
Cirkev je hospodárstvo čiže pole Božie (1Kor 3,9). Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a na ktorej sa uskutočnilo a uskutočňuje zmierenie Židov s ostatnými národmi (Rim 11,13-26). Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako šľachetnú vinicu (Mt 21,33-43; par.; porov. Iz 5,1 a nasl.). Pravý vinič je Kristus: on dáva život a plodnosť ratolestiam, totiž nám, čo skrze Cirkev zostávame v ňom, a bez ktorého nič nemôžeme vykonať (Jn 15,1-5).
Cirkev sa častejšie nazýva aj stavbou Božou (1Kor 3,9). Sám Pán sa prirovnal kameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal uholným kameňom (Mt 21,42 par.; porov. Sk 4,11; 1Pt 2,7; Ž 117,22). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev (porov. 1Kor 3,11), ktorá dostáva od neho svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom totiž býva jeho rodina, príbytok Boží v Duchu (Ef 2,19-22), stánok Boží medzi ľuďmi (Zjv 21,3), a najmä svätý chrám, ktorý znázornený vo svätyniach z kameňa, ospevujú svätí otcovia, a Liturgia ho právom porovnáva k Svätému mestu, novému Jeruzalemu⁵. V ňom totiž ako živé kamene budujeme sa tu na zemi (v duchovný dom) (1Pt 2,5). Toto Sväté mesto kontempluje Ján, ako pri obnove sveta zostupuje z nebies od Boha, vystrojené ako nevesta, ktorá sa vyzdobila pre ženícha (Zjv 21,1 a nasl.).
Cirkev sa volá aj „nebeský Jeruzalem a „naša matka (Gal 4,26; porov. Zjv 12,17), opisuje sa ako nepoškvrenená Nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19,7; 21,2 a 9; 22,17), ktorú si Kristus „zamiloval a seba samého obetoval za ňu, aby ju posvätil (Ef 5,26); pridružil si ju nerozlučiteľnou zmluvou a neprestajne ju „živí a opatruje (Ef 5,29). Keď ju očistil, chcel, aby s ním bola spojená a jemu poddaná v láske a vernosti (porov. Ef 5,24); a konečne ju na večnosť zahrnul nebeskými darmi, aby sme pochopili lásku Božiu a Kristovu voči nám, ktorá prevyšuje všetko poznanie (porov. Ef 3,19). Zatiaľ však Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána (porov. 2Kor 5,6), cíti sa ako vo vyhnanstve, aby hľadala a poznávala to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Božej, kde život Cirkvi je skrytý s Kristom v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve (porov. Kol 3, 1-4).

7. Syn Boží, v ľudskej prirodzenosti, ktorú vzal na seba, svojou smrťou a svojím vzkriesením prekonal smrť, vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6,15; 2Kor 5,17). Tým, že udelil svojho Ducha, zo svojich bratov, povolaných zo všetkých národov, tajomne vytvoril sťaby svoje Telo.
V tomto Tele sa vlieva život Kristov veriacim, ktorí sa sviatosťami spájajú tajomným, ale skutočným spôsobom s umučeným a osláveným Kristom⁶. Krstom sa totiž stávame podobní Kristovi: „My všetci sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo (1Kor 12,13). Týmto posvätným obradom sa naznačuje a uskutočňuje účasť na smrti Kristovej a na jeho vzkriesení: „ Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť ; ak sme však „s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní (Rim 6,4-5). Pri lámaní eucharistického chleba skutočnou účasťou na tele Pánovom povznášame sa k spoločenstvu s ním a medzi sebou. „Keďže jeden je chlieb, aj mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme účasť na jednom chlebe (1Kor 12,27). Tak sa my všetci stávame údmi tohto Tela (porov. 1Kor 12,27), „sebe sme však navzájom údmi (Rim 12,5).
Nuž ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, predsa tvoria len jedno telo, tak aj veriaci v Kristovi (porov. 1Kor 12,12). Aj pri výstavbe Kristovho Tela jestvuje rozmanitosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje svoje rozličné dary pre dobro Cirkvi podľa svojej štedrosti a podľa potreby služieb (porov. 1Kor 12,1-11). Medzi týmito darmi vyniká milosť apoštolov, ktorých autorite sám Duch podrobuje aj charizmatikov (porov. 1Kor 14). Ten istý Duch svojou prítomnosťou a pôsobnosťou, ako aj súdržnosťou údov zjednocuje telo a tým vzbudzuje a roznecuje medzi veriacimi lásku. Preto, keď trpí jeden úd, s ním trpia aj všetky ostatné údy, a keď sa dostane cti jednému údu, s ním sa radujú aj všetky ostatné údy (porov. 1Kor 12,26).
Hlavou tohto tela je Kristus. On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko...On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený zmŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo (porov. Kol 1,15-18). Veľkosťou svojej moci vládne nad tými, čo sú na nebi a čo sú na zemi a svojou všetko prevyšujúcou dokonalosťou a účinnosťou naplňuje celé telo bohatstvom svojej slávy. (porov. Ef 1,18-23). ⁷
Všetky údy sa mu majú pripodobniť, kým nebude v nich stvárnený Kristus (porov. Gal 4,19). Práve preto sme účastní na tajomstvách jeho života, stávajúc sa mu podobnými, s ním zomrelí a s ním aj vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať (porov. Flp 3,21; Tim 2,11; Ef 2,6; Kol 2,12 atď). Nateraz ešte ako pozemskí pútnici kráčame v jeho šľapajach v súžení a prenasledovaní; ako telo máme účasť na utrpení hlavy, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním aj oslávení (porov. Rim 8,17).
Z neho „Božím vzrastom rastie celé telo, kĺbmi a šľachami vystrojené a pospájané (Kol 2,19). On sám vo svojom tele, t.j. Cirkvi, stále rozdeľuje dary činnosti, ktorými si jeho pomocou navzájom preukazujeme spasiteľné služby, aby sme, uskutočňujúc pravdu v láske, všemožne vzrastali v Tom, ktorý je našou Hlavou (porov. Ef 4,11-16).
Aby sme sa však v ňom neprestajne obnovovali (porov. Ef 4,23), dal nám zo svojho Ducha, ktorý je ten istý v Hlave i v údoch, a celé telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že svätí Otcovia jeho účinkovanie mohli porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša, v ľudskom tele⁸.
Kristus naozaj miluje Cirkev ako svoju nevestu, stanúc sa vzorom muža milujúceho svoju manželku ako svoje vlastné telo (porov. Ef 5,25-28); a Cirkev je zas poddaná svojej Hlave (tamže 23-24). „Veď v ňom, v jeho tele, prebýva všetka plnosť Božstva (Kol 2,9). On Cirkev, ktorá je jeho telom a jeho plnosťou, naplňuje svojimi božskými darmi (porov. Ef 1,22-23), aby aj ona smerovala a dospela k všetkej plnosti Božej (porov. Ef 3,19).

8. Jediný Prostredník Kristus zriadil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľné ústrojenstvo viery, nádeje a lásky na tejto zemi⁹ a skrz ňu rozširuje pravdu a milosť medzi všetkými. Netreba však pokladať za dve (rozličné) veci spoločnosť vystrojenú hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo a duchovnú vospolnosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku¹⁰. Preto vzhľadom na nemalú podobnosť, sa Cirkev prirovnáva tajomstvu vteleného Slova. Ako totiž (ľudská) prirodzenosť, ktorú vzalo na seba v nerozlučnej jednote Božie Slovo, slúži za živý ústroj spasenia, podobným spôsobom spoločenské ústrojenstvo Cirkvi slúži na vzrast tela Duchu Kristovmu, ktorý ju oživuje (porov. Ef 4,16) ¹¹.
Toto je jediná Cirkev Kristova, ktorú vo Vyznaní viery verejne uznávame ako jednu svätú katolícku a apoštolskú¹², ktorú náš Spasiteľ po svojom vzkriesení zveril Petrovi, aby ju viedol (Jn 21,17), poveriac ho, ako aj ostatných Apoštolov, aby ju rozširovali a spravovali (porov. Mt 28,18 atď.), a na veky ju vztýčil ako „stĺp a základ pravdy (1Tim 3,13). Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje v katolíckej Cirkvi vedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenými biskupmi¹³, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckej jednote.
Lenže ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, tak aj Cirkev je povolaná kráčať po tej istej ceste, aby sprostredkovala ľuďom ovocie spasenia. Ježiš Kristus, „hoci má Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2,6) a hoci bol bohatý, stal sa chudobným„ (2Kor 8,9) pre nás; tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, lež šírila skromnosť a sebazaprenie aj svojím vlastným príkladom. Otec poslal Krista, aby hlásal blahozvesť chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom„ (Lk 4,18) a hľadal i spasil, čo zahynulo„ (Lk 19,10). Podobne aj Cirkev zahrňuje láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi. No Kristus, svätý, nevinný a nepoškvrnený (Žid 7,26), nepoznal hriech (2Kor 5,21), lež prišiel, aby učinil zadosť jedine za hriechy ľudu (porov. Žid 2,17), kým Cirkev, ktorá zahrnuje vo svojom lone hriešnikov, svätá a zároveň vždy povinná očisťovať sa, ustavične sa oddáva pokániu a sebaobnove.
Cirkev napreduje vo svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom„¹⁴, hlásajúc kríž Pánov a jeho smrť, dokiaľ On sám nepríde (porov. 1Kor 11,26). A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti, a aby verne, i keď ešte hmlisto, zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa napokon nepredstaví v plnom svetle.

II.
BOŽÍ ĽUD

9. Bohu je v každom čase a v každom národe milý, kto sa ho bojí a koná spravodlivo (porov. Sk 10,35). Zapáčilo sa však Bohu posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda za svoj národ izraelský ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho poučoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a svoje úmysly a si ho posväcoval. To všetko však slúžilo ako príprava a predobraz onej novej a dokonalej zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť v Kristovi, a úplnejšieho zjavenia, ktoré malo priniesť samo vtelené Slovo Božie. Hľa, prídu dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu... Zákon svoj dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. Budem im Bohom a oni budú mojim ľudom... Pretože ma všetci spoznajú od najmenšieho až po najväčších - to výrok Pána„ (Jer 31,21-34). A túto zmluvu uzavrel Kristus, totiž novú zmluvu vo svojej krvi (porov. 1Kor 11,25), povolajúc ľud spomedzi Židov a pohanov, ktorý by splynul v jedno nie podľa tela, ale v Duchu, aby sa stal novým ľudom Božím. Lebo tí, čo veria v Krista, znovuzrodení slovom živého Boha nie z porušiteľného, lež z neporušiteľného semena (porov. 1Pt 1,23), nie z tela, ale z vody a z Ducha Svätého (porov. Jn 3,5-6), stávajú sa napokon vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, jeho vlastným ľudom„..., čo kedysi ani nebol ľudom, ale teraz je ľudom Božím (1Pt 2,9-10).
Tento mesiánsky ľud má za hlavu Krista vydaného v obetu za naše hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie„ (Rim 4,25), ktorý teraz získal meno, čo je nad všetky mená a slávne kraľuje na nebesiach. Čo do postavenia, tento ľud má dôstojnosť a slobodu dietok Božích, v ktorých srdciach prebýva Duch Svätý ako v chráme. Jeho zákonom je nové prikázanie lásky, akou nás miloval sám Kristus (porov. Jn 13,34). Konečne jeho cieľom je kráľovstvo Božie, ktorého začiatky položil na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej rozširovať, kým ho na konci vekov On sám nezavŕši, keď sa zjaví Kristus, náš život (porov. Kol 3,4), a aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy a bude mať účasť na slobode a sláve Božích detí„ (Rim 8,21). A tak tento mesiánsky ľud, hoci nateraz nazahrňuje v sebe všetkých ľudí, ba neraz sa javí ako maličké stádo, predsa je on pre celé ľudské pokolenie najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy. Kristus ho ustanovil ako spoločenstvo života, lásky a pravdy. On ho používa aj za nástroj vykúpenia všetkých a posiela do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme (porov. Mt 5,13-16).
Ako Izrael podľa tela, ktorý kedysi putoval na púšti, sa už nazýva cirkvou Božou (porov. Neh 13,1; Num 20,4; Dt 23,1 a nasl.), tak aj nový Izrael, ktorý putuje na tomto svete, hľadajúc budúce a trvalé miesto (porov. Žid 13,14), nazýva sa Cirkvou Kristovou (porov. Mt 16,18), keďže si ju Kristus nadobudol vlastnou krvou (porov. Sk 20,28), naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zvolal zhromaždenie tých, čo s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému viditeľnou sviatosťou tejto spasiteľnej jednoty¹⁵. Majúc sa rozšíriť do všetkých krajín, vstupuje do dejín ľudstva, hoci zároveň presahuje trvanie národov a ich hranice. A Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní posilňovaná silou milosti Božej, ktorú jej prisľúbil Pán, aby napriek krehkosti tela sa nespreneverila dokonalej vernosti, ale aby zostala dôstojnou nevestou svojho Pána; a pôsobením Ducha Svätého sa neprestáva obnovovať, kým skrze kríž nepríde ku svetlu ( per crucem ad lucem„), ktoré nepozná súmraku.

10. Kristus Pán, Veľkňaz vyvolený spomedzi ľudí (porov. Žid 5,1-5), urobil nový ľud kráľovstvom a kňazstvom svojho Boha a Otca„ (Zjv 1,6; porov. 5,9-10). Pokrstení sa totiž preporodením a pomazaním Ducha Svätého posväcujú v duchovný dom a vo sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obete a zvestovali slávne skutky Toho, ktorý ich zo tmy povolal do svojho predivného svetla (porov. 1Pt 2,4-10). Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v oslave Boha (porov. Sk 2,42-47), majú dávať seba samých v živú, svätú a Bohu milú obeť (porov. Rim 12,1) a všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi i zodpovedať sa tým, čo ich o to požiadajú, zo svojej nádeje na večný život, ktorú nosia v sebe (porov. 1Pt 3,15).
Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo z povolania, čiže hierarchické, i keď sa líšia od seba podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve¹⁶. Lebo kňaz z povolania posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, prináša v mene Kristovom eucharistickú obetu a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu. Veriaci zas mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete¹⁷ a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbami a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.

11. Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje jednak sviatosťami a jednak čnosťami. Veriaci, začlenení krstom do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve a - preporodení v dietky Božie - sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi¹⁸. Sviatosť birmovania ich dokonalejšie spája s Cirkvou a obohacuje ich zvláštnou silou Ducha Svätého, takže sú vo zvýšenej miere viazaní, ako praví svedkovia Kristovi, šíriť a brániť vieru slovom a skutkom¹⁹. Účasťou na eucharistickej obete, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých²⁰; a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Telom Kristovým, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu ľudu Božieho, ktorú táto Prevelebná Sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje.
Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, získavajú od milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa proti nemu previnili, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorej hriechmi ublížili a ktorá napomáha ich obrátenie láskou, príkladom a modlitbami. Svätým pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev porúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby ich pozdvihol a zachránil (porov. Jak 5,14-16), ba ich aj povzbudzuje, aby boli na osoh Božiemu ľudu tým, že sa dobrovoľne pridružia k utrpeniu Kristovmu a jeho smrti (porov. Rim 8,17; Kol 1,24; 2Tim 2,11-12; 1Pt 4,13). Tí zas, ktorým sa spomedzi veriacich dostáva vyznačenia prijať vyššie svätenie, sú v mene Kristovom ustanovení živiť Cirkev slovom Božím a milosťou Božou. Napokon kresťanskí manželia sviatosťou manželstva, ktorou naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť (porov. Ef 5,32), navzájom si pomáhajú k svätosti manželským súžitím, ako aj plodením a výchovou dietok, takže majú v Božom ľude zvláštny dar pre svoj životný stav a údel (porov. 1Kor 7,7) ²¹. Z tohto manželstva totiž vznikla rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť, a tí sa milosťou Ducha Svätého krstom stávajú dietkami Božími, aby sa tak v priebehu vekov neprestajne udržoval Boží ľud. V tejto akoby domácej cirkvi rodičia nech sú slovom a príkladom, prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a nech napomáhajú povolanie vlastné pre každé z nich, a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.
Obdarení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, všetci v Krista veriaci sú od Pána povolaní v každom postavení a stave, a každý svojou cestou, na dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec nebeský.

12. Svätý ľud Boží má účasť aj na prorockom poslaní Kristovom tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Žid 13,15). Spoločenstvo veriacich, ktorým sa dostalo pomazania od Svätého (porov. 1Jn 2,20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere, a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre vieru, keď je on od biskupov až po posledného veriaceho laika„²² napospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov. Pomocou tohto citu pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, ľud Boží pod vedením posvätného učiteľského úradu - ktorý verne poslúchajúc, prijíma nie ako slovo ľudské, ale naozaj ako slovo Božie (porov. 1Sol 2,13) - neochvejne sa pridŕža viery, ktorú raz navždy dostali svätí (porov. Júd 3), správnym úsudkom hlbšie do nej preniká a plnšie ju uplatňuje v živote.
Okrem toho ten istý Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje ľud Boží nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacimi všetkých stavov zvláštne milosti udeľujúc (ich) každému osobitne, ako chce„ (1Kor 12,11), pomocou ktorých robí ich schopnými a ochotnými, aby sa podujali na rozličné diela a úlohy, užitočné na obnovu a ďalší vzrast Cirkvi, ako je napísané: Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok„ (1Kor 12,7). Tieto charizmy, či už neobyčajné alebo aj bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a potechou, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary netreba opovážlivo vyhľadávať, ani sa nemá od nich trúfalo očakávať zdar apoštolských podujatí; no súdiť o ich pravosti a správnom používaní náleží tým, čo sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť prislúcha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (porov. 1Sol 5,12 a 19-21).

13. Medzi nový ľud Boží sú povolaní všetci ľudia. Preto tento ľud zostáva vždy jeden jediný a má sa rozšíriť po celom svete na všetky veky, aby sa tak splnila vôľa Božia. Boh totiž stvoril na počiatku jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol zhromaždiť napokon v jedno všetky svoje roztratené dietky (porov. Jn 11,52). Veď Boh nato poslal svojho Syna, ktorého ustanovil za dediča všetkého (porov. Žid 1,2), aby bol Učiteľom, Kráľom a Kňazom všetkých, Hlavou nového a všeobecného ľudu dietok Božích. A konečne Boh nato poslal Ducha svojho Syna, Pána a Oživovateľa, aby bol pre celú Cirkev, ako aj pre jednotlivých a všetkých veriacich zhromažďujúcim a jednotiacim princípom v učení Apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a modlitbách (porov. Sk 2,42 gr.).
Jediný ľud Boží prebýva teda medzi všetkými národmi sveta. Získava si totiž občanov zo všetkých národov. Je to ľud kráľovstva nie pozemského, ale nebeského rázu. Všetci veriaci, rozšírení po celom svete, majú spoločenstvo s ostatnými v Duchu Svätom, takže kto sídli v Ríme, vie, že aj Indovia sú jeho údmi„²³. Keďže však kráľovstvo Kristovo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18,36), preto Cirkev, čiže ľud Boží, šíriac toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak: žičí schopnostiam, vlastnostiam a mravom jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a preberajúc ich očisťuje, posilňuje a vyzdvihuje. Nezabúda totiž, že má zhromažďovať s tým Kráľom, ktorému boli dané do dedičstva národy (porov. Ž 2,8), a tie do jeho Mesta prinášajú dary a prejavy oddanosti (porov. Ž 71 [72], 10; Iz 60, 4-7; Zjv 21,24). Tento univerzálny charakter, ktorý je spoločnou ozdobou Božieho ľudu, je dar samého Pána, pomocou ktorého sa katolícka Cirkev účinne a neprestajne usiluje sústrediť celé ľudstvo so všetkými jeho dobrami v Kristovi ako Hlave, v jednote jeho Ducha²⁴.
Vďaka tejto katolíckosti jednotlivé časti prinášahú ostatným častiam a celej Cirkvi svoje dary, takže i celok i jednotlivé časti sa obohacujú, spolunažívajúc so všetkými ostatnými, a v jednote spoločne smerujú k plnosti. A tak ľud Boží nielenže sa zhromažďuje z rozličných národov, ale sa aj vnútorne stmeľuje z rozmanitých stavov. Jeho členovia sa totiž od seba odlišujú či už podľa služieb tým, že niektorí vykonávajú posvätné úrady pre dobro svojich bratov, alebo podľa životného stavu a zamerania tým, že viacerí, uberajúc sa užšou cestou k svätosti v rehoľnom stave, podnecujú bratov svojím príkladom. Preto v cirkevnom spoločenstve právoplatne jestvujú aj partikulárne cirkvi, ktoré majú svoje vlastné tradície; pritom však zostáva nedotknuté prvenstvo Petrovho prestola, ktorý je na čele celého spoločenstva lásky²⁵, chráni oprávnenú rozmanitosť, ale pritom dáva pozor, aby tieto zvláštnosti nielenže neškodili jednote, ale jej skôr boli na osoh. Z toho napokon vyplýva vnútorné spojenie medzi rozličnými časťami Cirkvi čo do duchovných bohatstiev, apoštolských pracovníkov a hmotných potrieb. Členovia ľudu Božieho sú totiž povolaní vzájomne si sprostredkovať dobrá, lebo aj na jednotlivé cirkvi sa vzťahujú slová Apoštola: Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti„ (1Pt 4,10).
K tejto katolíckej jednote ľudu Božieho, ktorá je predzvesťou a hybnou silou všeobecného pokoja, sú povolaní všetci ľudia. Majú na nej účasť, alebo k nej smerujú rozličným spôsobom tak katolícki veriaci, ak aj ostatní kresťania, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia, ktorí milosťou Božou majú byť spasení.

14. Tento svätý koncil venuje teda pozornosť v prvom rade veriacim katolíkom. A opierajúc sa o sväté Písmo a podanie učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spasenie. Jedine Kristus je totiž Prostredníkom a Cestou k spáse; a On sa nám stáva prítomným vo svojom Tele, t.j. v Cirkvi. On sám výslovne prízvukoval nutnosť viery a krstu (porov. Mk 16,16; Jn 3,5) a zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby bránou. Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do katolíckej Cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie).
Do spoločenstva Cirkvi sú v plnej miere včlenení tí, čo majú Ducha Kristovho a prijímajú celé jej zriadenie aj všetky prostriedky spásy, ktorými disponuje, a sú v jej viditeľnom ústrojenstve spojení s Kristom - ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov - zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia i obcovania. Ale sa nespasí, kto je síce privtelený k Cirkvi, no nezotrvá v láske: lebo ten zostáva v Cirkvi iba telom„, a nie srdcom„²⁶. Všetci synovia a dcéry Cirkvi nech však nezabúdajú, že svoje jedinečné postavenie majú pripisovať nie svojím zásluhám, ale zvláštnej milosti Kristovej, s ktorou ak nebudú v súlade ich myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasia, ale aj budú prísnejšie súdení²⁷.
Katechumeni, ktorí pod vplyvom Ducha Svätého si výslovne žiadajú, aby boli prijatí do Cirkvi, sa do nej začleňujú už touto túžbou. A Matka Cirkev ich miluje a stará sa o nich ako o svojich vlastných.

15. Cirkev sa z viacerých dôvodov cíti spojená aj s tými pokrstenými, čo sa síce honosia kresťanským menom, ale nevyznávajú neporušenú vieru, alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod Petrovým nástupcom²⁸. Mnohí z nich majú totiž v úcte sväté Písmo ako pravidlo viery a života, prejavujú úprimnú náboženskú horlivosť, s láskou veria v Boha Otca všemohúceho a v Krista, Syna Božieho, Spasiteľa²⁹, prijali krst, ktorý ich spája s Kristom, ba uznávajú a prijímajú vo svojich cirkvách alebo cirkevných spoločenstvách aj iné sviatosti. Viacerí z nich majú aj episkopát, slávia svätú eucharistiu a nábožne si uctievajú panenskú Bohorodičku³⁰. K tomu pristupuje spoločenstvo v modlitbách a iných duchovných dobrách, ba aj určité spojenie v Duchu Svätom, pretože On svojou posväcujúcou silou účinkuje aj v nich svojimi darmi a milosťami a podaktorým z nich dal silu i vlastnú krv vyliať za Pána. A tak Duch vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu a činnosť za pokojné zjednotenie všetkých v jedinom stáde pod jedným pastierom, spôsobom, ktorý určil Kristus³¹. A Matka Cirkev sa neprestajne modlí, dúfa a pracuje, aby sa to uskutočnilo a napomína svojich synov a dcéry k očiste a obnove, aby sa znamenie Kristovo jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi.

16. Napokon i tí, čo ešte neprijali evanjelium, prislúchajú k ľudu Božiemu rozličným spôsobom³². A na prvom mieste ten národ, ktorému boli dané zmluvy a prisľúbenia, z ktorého je, podľa tela, aj Kristus (porov. Rim 9,4-5), národ milovaný, vyvolený (pre zásluhy) Otcov, lebo dary milosti a povolanie Božie nemožno odvolať (porov. Rim 11,28-29). Ale spasiteľný plán zahrňuje aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, čo tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému a milosrdnému Bohu, ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň. Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď On dáva všetkým život, dýchanie a všetko (porov. Sk 17,25-28). A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť (porov. 1Tim 2,4). Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu³³. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobrého a pravdivého, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu³⁴ a za dar Toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život. Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz vo svojom mudrovaní pomiatli a pravdu Božiu zamenili za lož, slúžiac stvoreným veciam viac než Stvoriteľovi (porov. Rim 1,21 a 25); alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu. Práve preto Cirkev, na slávu Božiu a spásu tých všetkých, pamätlivá príkazu Pánovho: Kážte evanjelium každému stvoreniu„ (Mk 16,16), horlivo sa stará o rozvoj misií.

17. Ako totiž Otec poslal Syna, tak aj On poslal Apoštolov (porov. Jn 20,21), hovoriac: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta„ (Mt 28,18-20). Tento slávny príkaz hlásať spasiteľnú pravdu prijala Cirkev od Apoštolov, aby ho plnila až po kraj sveta (porov. Sk 1,8). Vzťahuje teda na seba slová Apoštola: Beda by mi bolo, keby som nehlásal evanjelium!„ (1Kor 9,16). Preto neprestajne posiela kazateľov, kým sa nové (miestne) cirkvi dokonale neustália a kým aj ony samy neprevezmú úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia. Duch Svätý ju totiž podnecuje k spolupráci, aby sa uskutočnilo rozhodnutie Božie, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet. Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, čo ju počúvajú, k viere a vyznávaniu viery, pripravuje ich na krst, vymaňuje z otroctva bludu a privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom rástli v láske, kým nedosiahnu plnosť. Cirkev sa pritom pričiňuje o to, aby, čokoľvek dobrého sa nachádza v ľudských mysliach a srdciach alebo v národných obyčajach a kultúrach, nielenže nezahynulo, ale aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na slávu Božiu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka. Povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností viaže každého učeníka Kristovho³⁵. Avšak, ak ktokoľvek môže krstiť tých, čo uverili, predsa je úlohou kňaza uskutočňovať výstavbu Tela eucharistickou obetou, a tak plniť prorocký výrok Boží: Od východu slnka až po západ veľké je moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, prinášať môjmu menu obetu čistú„ (Mal 1,11) ³⁶. A tak Cirkev sa modlí a pracuje, aby celý svet vo svojej plnosti sa stal ľudom Božím, Telom Pánovým a chrámom Ducha Svätého a aby sa v Kristovi, ktorý je Hlavou všetkých, vzdávala Stvoriteľovi a Otcovi vesmíru všetka chvála a sláva.

III.
O HIERARCHICKOM ZRIADENÍ CIRKVI
A ZVLÁŠŤ O EPISKOPÁTE

18. Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi na vedenie a stály vzrast Božieho ľudu rozličné služby, určené pre dobro celého Tela. Lebo vysluhovatelia, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria medzi ľud Boží - a preto sa tešia pravej kresťanskej dôstojnosti - boli spasení, sledujúc spoločne v slobode a poriadku ten istý cieľ.
Tento svätý cirkevný snem, kráčajúc v šľapajach I. vatikánskeho koncilu, spolu s ním učí a vyhlasuje, že Ježiš Kristus, večný Pastier, založil svätú Cirkev, vyšlúc Apoštolov, ako on sám bol vyslaný od Otca (porov. Jn 20,21); a chcel, aby ich nástupcovia, totiž biskupi, boli v jeho Cirkvi pastiermi až do skončenia vekov. Aby však episkopát bol len jeden a jednotný, postavil na čelo ostatných Apoštolov blaženého Petra a ustanovil ho za večný a viditeľný princíp a základ jednoty viery a spoločenstva³⁷. Toto učenie o ustanovení, stálom trvaní, moci a zmysle posvätného prvenstva rímskeho pápeža a o jeho neomylnom učiteľskom úrade svätý cirkevný snem znovu všetkým veriacim ukladá pevne veriť; a pokračujúc v započatom diele, uzniesol sa vyznať a vyhlásiť pred tvárou všetkých učenie o biskupoch, nástupcoch Apoštolov, ktorí spolu s Petrovým nástupcom, námestníkom Kristovým³⁸ a viditeľnou hlavou celej Cirkvi, spravujú dom živého Boha.

19. Pán Ježiš, keď sa pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a určil dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal hlásať kráľovstvo Božie (porov. Mk 3,13-19; Mt 10,1-42); a týchto Apoštolov (porov. Lk 6,13) ustanovil ako zbor čiže ustálené zoskupenie, ktorému postavil na čelo Petra, vyvoleného spomedzi nich (porov. Jn 21,15-17). Najprv ich poslal k synom izraelským a (potom) k všetkým národom (porov. Rim 1,16), aby, účastní na jeho moci, urobili všetky národy jeho učeníkmi, posväcovali ich a viedli (porov. Mt 28,16-20; Mk 16,15; Lk 24,45-48; Jn 20,21-23), a tak rozširovali Cirkev a pod vedením Pána ju svojou službou opatrovali po všetky dni až do skončenia vekov (porov. Mt 28,20). V tomto poslaní boli v plnej miere potvrdení na Turíce (porov. Sk 2,1-26) podľa Pánovho prisľúbenia: Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme„ (Sk 1,8). Apoštoli teda, hlásajúc všade evanjelium (porov. Mk 16,20) - ktoré počúvajúci prijímajú pôsobením Ducha Svätého - zhromažďujú všeobecnú Cirkev, ktorú Pán založil na Apoštoloch a postavil na blaženom Petrovi, ich kniežati, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (porov. Zjv 21,14; Mt 16,18; Ef 2,20) ³⁹.

20. Božské poslanie, ktorým Kristus poveril Apoštolov, bude trvať až do skončenia vekov (porov. Mt 28,20), keďže evanjelium, ktoré majú hlásať, je pre Cirkev v každom čase základom všetkého života. Preto sa Apoštoli postarali o ustanovenie svojich nástupcov v tejto hierarchicky usporiadanej spoločnosti.
Mali totiž nielen rozličných spolupracovníkov vo svojej službe⁴⁰, ale - aby im zverené poslanie pokračovalo aj po ich smrti - zanechali svojim bezprostredným spolupracovníkom akoby závetom úlohu pokračovať v diele, ktoré oni započali, a upevňovať ho⁴¹, porúčajúc im bedliť nad celým stádom, nad ktorým ich Duch Svätý ustanovil za dozorcov, aby pásli Cirkev Božiu (porov. Sk 20,28). Ustanovili teda týchto mužov a potom im uložili, aby po ich smrti prebrali ich službu iní osvedčení mužovia⁴². A medzi rozličnými službami, ktoré sa vykonávajú v Cirkvi od prvotných čias, má podľa svedectva tradície čelné postavenie úrad biskupov, ktorí nepretržitým nástupníctvom postupujúcim od prvopočiatku⁴³, sú výhonkami apoštolského kmeňa⁴⁴. Ako svedčí sv. Irenej, prostredníctvom tých, ktorých Apoštoli ustanovili za biskupov, a ich nástupcov až po naše časy, sa po celom svete prejavuje⁴⁵ a opatruje⁴⁶ apoštolská tradícia.
Biskupi sa teda spolu s kňazmi a diakonmi, svojimi pomocníkmi, podujali na službu pospolitosti⁴⁷ a stoja namiesto Boha na čele stáda⁴⁸, ktorému sú pastiermi ako učitelia viery, kňazi svätej bohoslužby a vykonávatelia cirkevnej moci⁴⁹. Ako však má stále trvanie úrad, ktorým Pán poveril osobitne Petra, prvého z Apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, tak isto trvá aj úrad Apoštolov viesť Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav⁵⁰. Preto posvätný cirkevný snem učí, že biskupi sú z Božieho ustanovenia nástupcami Apoštolov⁵¹ ako pastieri Cirkvi, ktorých kto počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom, ako aj Tým, kto Krista poslal (porov. Lk 10,16) ⁵².

21. V osobe biskupov, ktorým pomáhajú kňazi, je teda uprostred veriacich prítomný Pán Ježiš Kristus, najvyšší veľkňaz. Sediac totiž po pravici Boha Otca, nie je vzdialený od zhromaždenia svojich veľkňazov⁵³, ale predovšetkým pomocou ich vynikajúcej služby hlása slovo Božie všetkým národom a veriacim stále vysluhuje sviatosti viery, ich otcovským pôsobením (porov. 1Kor 4,15) pričleňuje nadprirodzeným znovuzrodením nové údy k svojmu Telu a konečne ich múdrosťou a rozvážnosťou vedie a upravuje ľud Nového zákona na jeho púti do večnej blaženosti. Títo pastieri, vyvolení pásť stádo Pánovo, sú služobníkmi Kristovými a vysluhovateľmi Božích tajomstiev (porov. 1Kor 4,1); sú poverení vydávať svedectvo o evanjeliu milosti Božej (porov. Rim 15,16; Sk 20,24) a byť v službách Ducha a spravodlivosti v sláve (porov. 2Kor 3, 8-9).
Aby mohli plniť také veľké úlohy, Kristus zoslal osobitne na Apoštolov hojnosť Ducha Svätého (porov. Sk 1,8; 2,4; Jn 20,22-23), a oni sami odovzdali tento duchovný dar vkladaním rúk svojim spolupracovníkom (porov. 1Tim 4,14; 2Tim 1,6-7). A ten sa v biskupskej vysviacke dostal až k nám⁵⁴. Tento svätý cirkevný snem učí, že sa biskupskou vysviackou udeľuje plnosť sviatosti kňazstva, ktorú i cirkevná liturgická prax i výroky svätých Otcov označujú ako najvyššie kňazstvo a vrchol posvätnej služby⁵⁵. Biskupskou vysviackou sa so svätiteľskou mocou udeľuje aj učiteľský úrad a právomoc; tie sa však vzhľadom na svoju povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s Hlavou a údmi biskupského kolégia. Lebo z tradície, ktorá sa prejavuje najmä v liturgických obradoch a spôsobe konania východnej, ako aj západnej Cirkvi, jasne vysvitá, že sa vkladaním rúk a konsekračnými slovami udeľuje milosť Ducha Svätého⁵⁶ a vtláča posvätný charakter⁵⁷, takže biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom zastávajú úlohu samého Krista ako Učiteľa, Pastiera, a Veľkňaza a konajú v jeho mene⁵⁸. Biskupom náleží udelením sviatostnej vysviacky prijímať novovyvolených do biskupského zboru.

22. Ako z ustanovenia Pánovho svätý Peter a ostatní Apoštoli tvoria jediný apoštolský zbor, rovnakým spôsobom sú medzi sebou spojení rímsky pápež, nástupca Petrov, a biskupi, nástupcovia Apoštolov. Už starodávna disciplína, podľa ktorej biskupi celého sveta boli spojení medzi sebou a rímskym pápežom zväzkom jednoty, lásky a pokoja⁵⁹, ako aj cirkevné snemy⁶⁰, ktoré sa schádzavali, aby sa na nich spoločne rozhodovalo aj o veľmi dôležitých veciach⁶¹ po zhodnotení uznesenia radou mnohých⁶², sú prejavmi kolegiálneho rázu zloženia biskupského stavu. Túto kolegiálnosť jasne potvrdzujú všeobecné cirkevné snemy, ktoré sa konali v priebehu vekov. Dosvedčuje ju už aj dávny zvyk zvolať viacerých biskupov, aby mali účasť na povýšení novovyvoleného na veľkňazskú hodnosť. Včlenenie do biskupského zboru sa uskutočňuje prijatím sviatosti biskupskej vysviacky a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a údmi biskupského kolégia.
Kolégium biskupov čiže biskupský zbor nemá však moc, ak sa nechápe spolu so svojou Hlavou, rímskym pápežom, Petrovým nástupcom, ktorého právomoc prvenstva zostáva nedotknutá voči všetkým, tak duchovným pastierom, ako aj veriacim. Rímsky pápež má totiž mocou svojho úradu námestníka Kristovho a Pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú právomoc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať. No biskupský stav, ktorý je nástupcom Apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovaním Apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym pápežom - a nikdy nie bez tejto hlavy - aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou⁶³. Túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho pápeža. Pán ustanovil jediného Šimona za skalu a kľučiara Cirkvi (porov. Mt 16,18-19) a urobil ho pastierom celého svojho stáda (porov. Jn 21,15 a nasl.). Avšak je isté, že moc zaväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter (Mt 16,19), bola udelená aj Apoštolskému zboru spojenému so svojou hlavou (Mt 18,18; 28,16-20) ⁶⁴. Tento zbor, nakoľko sa skladá z mnohých, predstavuje rozmanitosť a všeobecnosť ľudu Božieho; nakoľko je však zhromaždený pod jednou hlavou, prejavuje jednotu Kristovho stáda. V ňom biskupi, verne rešpektujúc prvenstvo a zvrchovanosť svojej hlavy, vykonávajú vlastnú právomoc v prospech svojich veriacich, ba aj celej Cirkvi, ktorej organickú stavbu a súlad neprestajne posilňuje Duch Svätý. Biskupské kolégium vykonáva svoju zvrchovanú moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na všeobecnom cirkevnom sneme. Cirkevný snem nemôže byť nikdy všeobecný, ak ho ako taký nepotvrdil, alebo aspoň neprijal Petrov nástupca; a je prerogatívou rímskeho pápeža takéto koncily zvolať, im predsedať a potvrdiť ich⁶⁵. Tú istú kolegiálnu právomoc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi roztratení po celom svete, pod podmienkou, že ich hlava kolégia vyzve ku kolegiálnej činnosti, alebo aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu roztratených biskupov, ktorá sa tak stane skutočným kolegiálnym úkonom.

23. Kolegiálna jednota sa prejavuje aj vo vzájomných vzťahoch medzi jednotlivými biskupmi a partikulárnymi cirkvami i so všeobecnou Cirkvou. Rímsky pápež, ako nástupca Petrov, je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty tak biskupov, ako aj množstva veriacich⁶⁶. Jednotliví biskupi sú zas viditeľným princípom a základom jednoty vo svojich miestnych cirkvách⁶⁷, utvorených na obraz všeobecnej Cirkvi, v ktorých a z ktorých pozostáva jedna jediná katolícka Cirkev⁶⁸. A preto jednotliví biskupi sú reprezentantmi vlastnej cirkvi, kým všetci spolu s pápežom reprezentujú celú Cirkev vo zväzku pokoja, lásky a jednoty.
Jednotliví biskupi, ktorí stoja na čele miestnych cirkví, vykonávajú svoju pastorálnu právomoc nad tou čiastkou Božieho ľudu, ktorá je im zverená, a nie nad inými cirkvami ani nad všeobecnou Cirkvou. Ale nakoľko sú údmi biskupského kolégia a zákonitými nástupcami Apoštolov, každý z nich je povinný z ustanovenia a príkazu Kristovho⁶⁹ starať sa o celú Cirkev. A hoci sa táto starostlivosť neuskutočňuje výkonávaním právomoci, predsa je v najväčšej miere na osoh všeobecnej Cirkvi. Veď všetci biskupi majú napomáhať a brániť jednotu viery a spoločnú disciplínu celej Cirkvi, učiť veriacich láske k celému tajomnému Telu Kristovmu, najmä k chudobným a trpiacim údom, a k tým, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť (porov. Mt 5,10), a konečne podporovať všetky celocirkevné podujatia, zvlášť aby sa viera šírila a všetci ľudia sa dostali k svetlu plnej pravdy. Ináč je celkom isté, že keď biskupi dobre spravujú svoju cirkev, ako časť všeobecnej Cirkvi, tým účinne prispievajú k dobru celého tajomného Tela, ktoré je zároveň aj telom (jednotlivých) cirkví⁷⁰.
Starosť o hlásanie evanjelia na celom svete prislúcha zboru arcipastierov, keďže Kristus dal toto poverenie všetkým spoločne, uložiac im takto spoločnú povinnosť, ako na to upozornil už pápež Celestín Otcov Efezského koncilu⁷¹. Jednotliví biskupi sú teda povinní, pokiaľ im to dovoľuje vykonávanie ich vlastného úradu, spolupracovať medzi sebou a s nástupcom Petrovým, ktorému je osobitným spôsobom zverená vznešená úloha šíriť kresťanské meno⁷². Preto majú zo všetkých síl poskytovať misiám robotníkov do žatvy, ako aj duchovnú i hmotnú pomoc, a to oni sami priamo i podnecovaním horlivej spolupráce veriacich. Napokon, nech biskupi vo všeobecnom spoločenstve lásky podľa dávneho úctyhodného zvyku, ochotne prispievajú bratskou pomocou iným, najmä okolitým a chudobnejším cirkvám (diecézam).
Riadením Božej Prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili Apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali v rozmanité organicky spojené celky, ktoré zachovávajúc jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej cirkvi, majú vlastnú disciplínu, svoj liturgický úzus, ako aj svoje teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné (partikulárne cirkvi) sťa dcéry, ku ktorým ich podnes viažu užšie zväzky lásky vo sviatostnom živote a vo vzájomnom rešpektovaní práv a povinností⁷³. Táto rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, je skvelým dôkazom katolíckosti nerozdelenej Cirkvi. Podobne aj biskupské konferencie môžu dnes prispieť mnohorakým a činorodým spôsobom k tomu, aby pocit kolegiálnosti našiel konkrétne uplatnenie.