PANI RAFIKOVÁ (novela)

Boli ste už v meste Ľanovom? Nie? Nuž tak nepoznáte pani Rafikovú. Ach, to vám je zvláštna osoba.

Dovoľte, aby som vám ju predstavil.

Pani Rafiková je asi osemdesiatdvakilová osôbka. Tvár vysmiata, červená, guľatá. Briadka s tromi podbradkami — na uštipnutie. Pozriete sa na ňu odpredku, nazdávate sa, že je to ostrm ďateliny. Navrchu tenké a potom vždy hrubšie a hrubšie, bez drieku. Nemôžete nijako pochopiť, čo robí tá kopa ďateliny pred zlatníckym výkladom. Pozriete od chrbta, zasa len ostrm ďateliny. Pozriete od boku, to isté. Až keď sa priblížite, udriete sa po čele a vykríknete: „Ľaľa, veď je to akási pani!”

A tu zbadáte i elegantnú zamatovú bundu, astrachánovú čiapku s akýmisi guľkami a perom. No a keď sa pohne svojím vážnym krôčikom, zafučí ako kováčske mechy — tak ste už celkom presvedčení, že to nebola kopa sena, tým menej ostrm ďateliny.

Toto je pani Rafiková. Lenže keď povieme „pani Rafiková”, nevieme ešte celkom nič. Môžeme si napríklad pomyslieť, že je skaderuka—skadenoha. Môže nám aj to zísť na um, že je to kupcová, alebo vdovička po úradníkovi. Ba všetci čerti nám môžu pošepnúť, že ju budeme považovať za židovku. Aby sa nám to nešťastie nestalo, povieme hneď, že je pani Rafiková roztomilá polovička pána podsudcu.

Ako sa dostala za neho, nebolo možno vypátrať. Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy bolo všetko inakšie. Inakšie sa tancoval čardáš, inakšie šaty nosili a inakšie sa vyznávala láska. Ľudia boli solídnejší a keď aj kradli, kradli celkom iným spôsobom. Dievčatá so sklopenými očami čakali a keď aj vábili, vábili inakšie. Nuž, kto sa vyzná v starinách! Toľko vieme, že láska musela byť vtedy tuhšia, úprimnejšia a ohnivejšia.

Tu máme Rafikovú. Už má sedem strieborných vláskov a tri falošné zuby, a ide sa zájsť láskou k mužíčkovi. Naozaj. Oni sa majú veľmi radi. Ale nie tak ako iní. Iní sa cmúľajú. Pred fruštikom cmuk, pri obede cmuk—cmuk, pri večeri cmuk—cmuk—cmuk. To u nich tak nebýva.

Sadnú ku káve. Podsudca rád má sladkú, hodí si tri cukríky do šálky a hľa, pani sudcovej sa to máli: „Nože si ešte zo päť,” hovorí, „alebo najlepšie, vysyp všetko. Mne ani nemusí zostať.”

Keď muž je s chuťou a štrngá pritom lyžicou, už ho pani Rafiková láska: „A čo ti nechutí, že tak ticho ješ. Nezvonili ešte, že ty cengáš. Donesiem ti mažiarik s tĺčikom alebo pokrievky, dobre?”

Keď muž neštrngá, ale predsa s chuťou je, tu ona do neho:

„Rada som, že ti chutí, mliazgaš, vidíš, tak treba, ale by si mal hlasnejšie.”

Keď pán Rafika ani neštrngá, ani nemliazga, jeho polovička sa raduje, že natrúsil mnoho chleba.

„Nevieš, že je to dar boží…? Ak nepozbieraš, pozbieram to ja, aby som mala čo robiť. Aj tak nemám nijakú robotu, len čo sa povaľujem.”

Pravda, pán Rafika pozbiera omrvinky, vysype ich na dlaň a dá do úst. Vie, čo robí. Keby tak nepočúval, musel by ísť kľačať k peci na ostré polená. V sypárni už tak nocoval pre nepočúvnosť. Preto, keď sa jednako dopustí hriechu, hľadí sa dostať k ženinej ruke. Ak sa dostane, bozká ju. Ak nie, zďaleka sa spytuje: „Kde si kľaknúť, Serafínka?”

No milosťpani Serafína Rafiková nestará sa len o svojho muža. Má i dcérku. Miluškou ju nazývajú. Pekné dievča. Pravý opak maminkin. Váži len päťdesiatdva kíl a je vysoká, filigránska. Celkom taká, ako teraz kreslia na všetky knihy o láske. Bál by si sa jej dotknúť, že ju polámeš; bál uštipnúť, že jej tým spravíš veľký červený fľak na bledom líčku; bál stisnúť ruku, že ju urazíš, alebo jej pršteky polámeš, a bál osloviť, že povieš, čo sa nepatrí. Tvárička počerná, oči počerné a všetko pekné.

I o túto najvrelšie milovanú dcérku sa pani Rafiková veľmi stará.

Drží ju vždy v hodvábe, zamate, atlase, len aby bola na zjedenie. Božechráň fliačik na drieku alebo sukni. Hneď sa zháňa benzín, terpentín, „flekvaser” a všetci krajčíri vedia čo.

„Len či to vyjde, či to vyjde?” bedákala neraz pani podsudcová.

Ak fľak nevyšiel, bolo zle. Hneď sa rozkričala: „Jaj, tie deti! Nič to nešanuje. Neutrie si stoličku. Pri obede ti musím zaviazať plachtu okolo hrdla, aby si sa nezakvickala. Neviem, kde si sa ty len vzala, Mila? Ja som bola vždy taká čistotná. Keď mi rodičia niečo kúpili, to som si tak chránila, v štyroch škatuliach som to držala, aby sa nezababralo. A ty? I kúpim ti — chvalabohu, máš z jedno dvanástoro šiat —, ale ty hneď nové chytíš a vláčiš. Nemohla by si doma tie perkálové popečkovať? Pravda, ju to deroguje. Ona musí mať ružové. Mohol by prísť nejaký mladý pán, ona by sa hanbila.”

A pani podsudcová by sama skapala od hanby, keby tak niekto prišiel a jej dcéra by bola v perkále.

Preto, keď Milka vzala z veľkolepej pasie prachovku do ruky, milosťpani jej nedovolila utierať prach.

„To ti ešte chýba. Najlepšie, dones si zemiaky, škrab. Vieš, že sa to tebe nepatrí? To môže robiť Máľa Vrabcovie. Tam nemajú slúžky. Načo ich potom držím ja? Ty si vyšívaj, alebo preber jednu francúzsku lekciu. Rozumieš?”

Čo mala robiť? Vzala román o samých barónoch a grófoch alebo umelcoch a čítala. Keď sa našiel v takom románe i chudobný vychovávateľ, preskočila pár strán a hľadala grófov. Chudoba jej nijako neimponovala. O koho sa zaujímala, ten nemohol byť prostý človek. Musel mať štyri mená a aspoň päťkonárikovú korunku. Alebo ak nebol čo len ministeriálny tajomník, zasa nestál za nič. Keby sa taký nedostal, zbavil by aj umelec. Len nie človek jednoduchý. Ona musí mať, keď sa vydá, pätnásť izieb, dva veľké salóny a tri malé. Veľkú prijímaciu sieň a šiestich lokajov.

Lenže v Ľanovom nebol ani gróf, ani barón. Umelci, ktorých sa našlo asi päť, fotografovali a všetci majitelia päťkonárikových koruniek písali po úradoch.

Preto Miluška žila v románoch, kde niet reči o prostých ľuďoch. Ona si musí osvojiť ich reči, ich maniere. Naučiť sa to všetko z románov, keď nie zo života.

Len čo teda románová grófka X. sa zasmiala nejakým zvláštnym spôsobom, už bola Miluška pri zrkadle. Učila sa usmievať podobne. Grófke zablysli oči hnevom, už Miluška blýskala očami. Grófka celá rozbúrená hnevom, skoro trasúc sa od rozochvenia, dvíha ruku, ukazuje prstom na dvere a kričí: „Von, prekliaty vojvodca!” A Milka vstávala z fotela celá rozbúrená hnevom, skoro trasúc sa od rozochvenia, dvíhala ruku, ukazovala prstom na dvere a kričala: „Von, prekliaty vojvodca!”

Všetko to stávalo sa, ako hovorím, pred zrkadlom, aby sa Milka mohla kochať vo svojej vlastnej tvári. Dostala nový klobúčik, to len musí pozrieť, ako jej pristane. Už bola zasa pred zrkadlom. Najprv si ho postavila, ako prišlo, pozrela sa. Pristane znamenite. Teraz ako v profile? To tak ľahko nevidieť v jednom zrkadle. Priniesla ešte jedno. Pozrela. Výborne pristane.

Keď dostala nové topánky, robilo sa to isté. Keď čiapočku, zas len to.

Rozumie sa teda samosebou, keď 15. decembra minulého roku dostala nové hodvábne šaty, nemohla sa odtrhnúť od zrkadla.

Dve hodiny sa pozerala, dve hodiny sa prechádzala po izbe. Vyňala bálové topánočky, ako jej budú slušať k novým šatám? Vyňala bálový golier, ako jej ten bude svedčať k hodvábu. Natiahla biele rukavičky, vzala vejár do ruky a už ako sa prechádza, tak sa prechádza, ako pozerá, tak pozerá do zrkadla.

Tu vošla pani Rafiková. Bola celá červená od hnevu. Chvatom zhodila bundu. Z astrachánovej čiapky s guľkami a perom vytiahla ihlicu a šmarila čiapku na posteľ.

„Len si predstav!” začala rozkladať a rozhodila rukami, „nie je to impertinencia! Malinová má tie isté hodvábne šaty. Práve také hviezdičky. Štyri malinké, jedna veľká, štyri malinké, jedna veľká. Ešte povedia, že sa nosíš podľa nej.”

Pristúpila k dcérke a prizrela sa hodvábu.

„Celkom také hviezdičky. Okrúhlasté s pásikmi. To je do rozpuku. Celkom tie isté šaty.”

A Rafiková znova si pripäla čiapku.

„Nože mi pomôž tú bundu. Idem ku ševkyni. Ja jej vyčítam! Čo mi to hneď nepovedala?”

Pobrala sa preč. Cestou zašla najprv ku Vrabcovej.

„Doma pani Vrabcová?” spýtala sa očistom Rafiková. „Dobrý deň,” a obzrela sa dookola, či nevidí nejaký neporiadok, pavučiny, smeti, rozhodené papuče alebo čo. „No, akože sa máte? Kúrite, ako vidím. Máte veľmi príjemne,” a znovu sa poobzerala.

„Ach, čožeby príjemne. To len tak. Bola zima. Troška som si zakúrila.”

„Bukovým kúrite?”

„Ale, nože sa zložte. Ako príde: raz jedľovým, raz bukovým — najviac uhlím. Nože sa zložte.”

„Ach, ďakujem,” a Rafiková sa začala skladať. „Uhlím,” čudovala sa medzitým. „A nebolí vás hlava od toho? Mňa by hneď rozbolela. Nemám horšie ako uhlie.”

Tu hneď i vzdychla, akoby chcela ukázať, ako ju hlava bolí. Musí to byť naozaj strašný bôľ.

„A vy ešte nekúrite, pani Rafiková?”

„Ba áno. Včera mi doviezli dve siahy dreva.” Podsudcová si napravila účes a sadla. „Ozaj, počuli ste o Malinovej?” spýtala sa, pričom si poslinila prsty a odstránila páper zo sukne.

„Čo, čo?”

„Neviete?”

„Nie. Povedzte,” a pritom sa tajomne usmiala, lebo niečo vedela, ale nech hovorí Rafiková.

„Mňa do toho síce nič, ale čo je mnoho, to je mnoho. Len si povážte, zasa si dala ušiť hodvábne šaty. No, povedzte, treba jej to? Taká fiflena! Nech si to radšej zaje, veď je žlté ako vosk. Ale ona nie. Má štyridsať rokov, ale zato len páčiť sa a páčiť sa. Kdeže by! No povedzte, treba jej hodvábne šaty? Povedzte. Sukňu nech si obšije!”

„Ba zásterku nech si kúpi!” doplnila Vrabcová.

„Zásterku?” začudovala sa Rafiková a pohniezdila sa. „Drží kuchárku. Načože by jej bola zásterka? Čipková toaleta doma, zlatom vyšívané papučky a román, ale nie zásterka. Celý deň nič nerobí, len hráva na tej truhlici.”

„A drieme na plyšovom diváne.”

„Ale, horký plyš! — Zdá sa ako plyš, ale je to nie plyš. Nedávno som na ňom sedela. Chytím do ruky. Reku, hodvábny plyš to sotva bude; možno pamukový. Horký jeho pamuk! Plyš je mäkký, hladký, ligoce sa, a toto? Bohvie, čo je to! Kdeže by aj vzala plyšový diván?”

„Iba ak na puf.”

„Vari tej by dali na puf?”

Pani Vrabcová už nepočula otázku. Nahla sa k Rafikovej uchu a šepla:

„To vari kvôli tomu novému advokátovi.”

„Akému?” začudovala sa Rafiková a len—len že neotvorila ústa od začudovania.

„Doktorka hovorila. Včera večer o pol deviatej prišla Malinová z Dúbravy a s ňou v jednom omnibuse advokát. Chce tu otvoriť kanceláriu.”

„Kanceláriu?” mechanicky opätovala podsudcová.

Nemohla odrazu pozbierať všetky myšlienky, tak ju to prekvapilo.

„A vy neviete? Vysoký, mohutný chlap. Veľmi driečny.”

„Videte ste ho?”

„Nie. Doktorka hovorila.”

Rafiková celá horela od zvedavosti. Teda advokát. A že to ona nevedela. Možno je rodina, bratanec alebo ešte bližšia. To by bola škoda. Musí ju ísť navštíviť ešte dnes večer. Hneď teraz.

Málo chýbalo, že sa nepobrala. Ale Vrabcová sa pochválila, že kúpila kávový servis pre dvanásť osôb.

„To som kúpila pre Máľu,” vravela. „O týždeň má mena. Chcem ju prekvapiť.”

„Krásny servis, veľmi utešený,” chválila Rafiková, obzerajúc šáločky. „A tie kvietočky na ňom. Čo sú to? Ľalie? Veľmi šumné šáločky.”

Treba jej servis, myslela si pritom. Musím to povedať Malinovej. Tá sa zasmeje. Ozaj, musím ísť k tej Malinovej. Treba sa presvedčiť.

Lenže zo servisu prešla na Janíčkovú. Aká je neporiadna. Vo filcovej sukni chodí po dvore. Nič nedá na seba. A tie jej topánky! To má akiste od muža. Veľké, človek by z povaly skočil do nich. Sama rúbe drevo — no, neporiadna…”

Z Janíčkovej prešla na doktorovú… Ach, to je tiež taká! Taký ozembuch… Nikdy nič nevie povedať. Ani teraz. „Ja by som bola pozrela do omnibusu, čo tam robia tí mladí… Ozembuch, ozembuch…” Z doktorovej čudným spôsobom preniesla reč na advokátovú. „No, tá, tá je už len… Cigáni, ako čo by čítala… I nedávno s tou Cimfrlínou, či ako ju volajú… Že si ju berie akýsi statkár, dávajú vraj šesťtisíc s ňou, a statkár posiaľ neprišiel… Ukrutná cigánka.”

Sám Lucifer z horúceho pekla vie, na čo by bola prešla ešte, keby nie deviata. Tu sa spamätala a začala sa zberať. To sa vie, že pri obliekaní musela povedať niečo na mladých ľudí, pri dverách na tú a na tú slečnu, v druhej izbe na dámy a mladých ľudí vospolok. A pri bráne všetko rekapitulovala. Konečne o desiatej zavrela sa brána. Vrabcová so sviečkou v ruke sa vrátila, šomrajúc: „Chvalabohu, že som ju von dostala. Tá by i do rána mala čo hovoriť.”

Pani Rafiková zasa sa zahalila do zamatovej bundy a šomrala: „Strašná osoba táto Vrabcová. Teraz nemôžem navštíviť pani Malinovú; nebudem vedieť nič. Keď sa raz rozhovorí, nedajbože prestať. Strašná osoba. ,Len ostaňte, len nechoďte ešte, ale poseďte si.‘ Teraz musím čakať do zajtrajška. Strašná osoba!”

Ako vidieť, pani Rafiková celkom zabudla, že sa vlastne k ševkyni vybrala.

Zaželajme jej do zajtrajška dobrý odpočinok. Zaslúži si ho. Tak. A teraz pozrime, čo sa s tou Malinovou stalo.

Prihodila sa celkom prostá udalosť. Z Dúbravy od stanice je ďaleko. Chodí sa na omnibusoch. Malinová nemala ani vraného, ani železného koníka, ani vlastnej ekvipáže. Musela sa viezť v omnibuse. Ledva sadla do neho, už tu akýsi mladý človek. Vysočizný, široký, celá ráňava. Asi tridsaťročný s belavými fúzmi. Líca červené, okrúhle. Na nose mal cviker.

Nemo zdvihol klobúk a usadil sa oproti Malinovej.

Ona sa pomkla do kúta omnibusu. Malou rukou v bielej rukavičke rýchlo stiahla na bradu čierny závoj. Poševelila sa v bunde a pozrela bokom na cestu.

Vidí sa byť mladá, ale ju nezaujímam, pomyslel si, trápne bude sedieť až do S. Viac ako dve hodiny. A mne by sa tak chcelo hovoriť. Aké má tučné ruky. Ostatne možno sú rukavičky primalé… Ale o tvár sa bojí. Vždy napráva ten závoj, nič nevidieť.

Vyňal cigaretu.

Akokoľvek, musím ju osloviť. Ale ak je… Čert po ňom. Oslovím ju. „Pardon!” povedal nahlas, „dovolíte mi zafajčiť si?”

„Nech sa páči,” odvrkla.

Uklonil sa.

Ako mašinálne to povedala. Celkom bez farby. Iste je odkvitnutá ruža. Sotva bude bojazlivá veverička.

Vytiahol zápalky. Vietor tuho fúkal. Nemohol zapáliť cigaretu. Odhodil tretiu, štvrtú zápalku.

„No, nezapálim,” povrával, „namojpravdu, nezapálim. To je moc… Fatálna vec.”

Chcelo sa mu zakliať, zmrviť v rukách škatuľku a šmariť ju do blata. Dáma ho zdržovala. Len fúkol nosom od hnevu.

„Všetko je zlé na tomto svete, i zápalky,” povedal pre seba, akoby sa chcel vyhovoriť, že si nevedel pripáliť.

O chvíľu znova potriasol škatuľkou a vyňal zápalku. Vietor zadúchol. Vytiahol druhú — vietor ju zahasil.

Malinová sa odrazu nahlas zasmiala.

Nevrlo na ňu pozrel, no hneď sa spamätal.

„Tiež do S. ráčite?” spýtal sa s úsmevom, vytrhnúc cigaretu z úst.

„Vy ma ani nepoznáte… Ja som len čakala.”

Vyhrnula závoj. Zjavila sa krásna biela tvár Malinovej. Mladý človek sa zahľadel do jej veľkých belasých očí.

„Nepoznávate, nepoznávate,” opätovala a pokrútila hlavou, „nočná hudba v inštitúte… Ešte nie…? Pedel s červenými vlasmi?”

Mladý človek ešte vždy hľadel ako vyjašený. Na tvár sa pamätal, lenže bola vtedy subtílnejšia, plecia užšie, ruky nie také plné. Kde to mohlo byť? Keď on neraz dával nočnú hudbu i v inštitútoch, i inde… Kde bol ten červenovlasý pedel?

„Ako chytro vy mužskí zabúdate. Stavme sa, že už neviete, čo je to ‚legis actio per sacramentum‘,” a podávala ruku na stávku. „Ako výborne ste mi to odrecitovali.”

Chytil podávanú ruku. Spomienka na recitovanie razom osvietila obrázok bakfiša, padnutého niekam do hlbín duše. Vynoril sa znova z jej hlbín.

„Slečna Elenka!” vykríkol mladý človek a stisol jej ruku.

„Ohó, mýlite sa. Pozrite.”

Rýchlo stiahla rukavičku a ukázala hrubú obrúčku.

„Vy ste ešte bez obrúčky?” spýtala sa.

„Veru bez. Ale povedzte, prosím, svoje meno. Milosťpani Elena… Elena…”

„Malinová. Rodená… no ako?”

„A—damová,” vpadol mladý človek.

„A jednako ešte nič neviete. Neviete, čo je hlavné. Čo chýba k úplnému zneniu môjho mena.”

„Nejaké naďfaluši, kišfaluši?”

„Nie.”

„Máte diplom?”

„Nie.”

„Po druhý raz zasnúbená?”

„Nie.”

„Rozsobášená?”

„Nie.”

„Vdova.”

„Dovtípili ste sa.”

„Dovoľte, aby som vám stisol ruku. Viete, čo mi prišlo na um?”

„Viem. Prišlo vám na um, že sa môže obnoviť naša stará známosť.”

„Tak je.”

Podali si po druhý raz ruky. Obidvaja si mysleli, že veď oni to len so smiechom hovoria. Nezdá sa, že je to niečo vážne. Ostatne, ak pravdu povedať, všetko sa môže stať. Nie sú to zas také prázdne reči. Bolo im veľmi príjemne. Von v širokej prírode ani jeden veselý bod. Nebo zakryté jedným sivým oblakom, z ktorého sa cedil chladný dážď. Monotónne čliapkal po rozbahnenej ceste. Na stromoch pri hradskej kde—tu trepotal sa ešte vo vetre osamelý žltý lístok. Z kolies fŕkalo blato. Ako je smutno von. Tu dnu smiech a veselá vrava. Zašlé sladké chvíle prichádzali na pamäť. Mladí ľudia znova cítili radosť. Poznovu sa blížili jeden k druhému a radovali sa, že sa tie chvíle môžu ešte vrátiť. Míňa sa na tomto svete všetko, ale časom sa opätuje. Nikto nebanuje, že vypil fľašu dobrého vína. Zajtra zasa sa môžeme napiť.

Ani nezbadali, len keď prišli na stanicu. Odtiaľto ich už potom veľmi chytro preniesla železnica do Ľanového.

Čo je pravda, to je pravda. Pravda je, že prišli o pol deviatej večer. Lenže sa to nielen nesvedčí, ale je to v Ľanovom hotový škandál.

Ako sa teda mohla zdržať Rafiková nemyslieť na to? Musela vedieť o všetkom. Musela ísť ku mladej vdove, aby ju podchytila a dozvedela sa číročistú pravdu. Len ako začne. Hej, o Vrabcovej, že si kúpila servis.

„No, len si povážte, milostivá pani,” hovorila okrem iného. „Len si povážte! Hahaha! Vrabcová kúpila kávový servis. Servis pre dvanásť osôb! Nuž ale, kedyže tam bude dvanásť osôb! Kedy? V tých jej dvoch kotercoch ani šiesti nemôžu dobre dýchať, nieto dvanásti. Ona sa nazdá, keď si kúpi servis, že hneď bude taká pani ako vy… Šálku nech si kúpi, pravda, veľkú ako krhla. Nedávno štyri šálky čaju vypila. No povážte!”

„Veru je to mnoho!”

„Ale, pravdaže, mnoho. Viac ako mnoho. A keby jej to pristalo. Nemá poriadny obrus. Stôl sa kolíše. Je mi to za pani!”

A pani Rafiková hodila rukou.

„No, a opováži sa to ešte špintať na vás. Keby ste vedeli, čo tá na vás nahovorila! Nikdy by ste nepozreli v tú stranu.”

„Čo?” dychtivo spýtala sa Malinová.

„Nuž,” začala tíško Rafiková, „že ste vraj prišli včera samučičká sama s akýmsi advokátom v jednom omnibuse. Celou cestou ste sa len objímali a bozkávali.”

Vdovička sa odvrátila a usmiala sa pre seba. Potom očistom vyskočila z divána a skríkla:

„To vám povedala?”

Ale som ju pichla, zaradovala sa v duchu Rafiková. Nech má. To za tie šaty.

„Celkom to. To isté vravela,” povedala nahlas, „ja som to proste neverila. Hneď som i podotkla: To bude náhoda. Zišli sa náhodou a punktum. On bol bezočivý a nepredstavil sa, alebo čo. Nedala si povedať.”

Pani podsudcová znížila hlas, otrčila pery, chcejúc napodobniť Vrabcovú.

„,Nie, nie. To nebolo tak. Veď som vari na vlastné oči videla.‘” Zasa zvýšila hlas. „Ale to nemohla byť ona.” Tu zasa znížila. ,Ona, keď vám hovorím.‘ „Teda sa nebozkávali,” povedala vysokým hlasom. ,Bozkávali,‘ riekla nízkym. Napokon sa poplietla a svoje vlastné reči hovorila nízkym hlasom s otrčenými perami a reči Vrabcovej vysokým.

Malinová si nerobila mnoho z týchto rečí. Pokojne si zasa sadla na diván.

Aha, teda je to predsa pravda, myslela si podsudcová. Ani sa nevyhovára. Ani nespomenie, kto bol, čo bol, a či bol voľakto. Hneď idem k doktorovej. Poviem jej to. Ach, táto koketa. Musím ju ešte raz pichnúť.

„A že ste vy o tom vedeli, že príde. I nové šaty ste si dali ušiť jemu kvôli.”

Malinová zasa len pokojne šla do druhej izby a doniesla šaty. Hľa, celkom prosté. Na budúci koncert si ich chystá. Požiadali ju účinkovať. Nemohla odoprieť.

Rafiková chytila driečik. Obzrela ho proti svetlu a dva razy mľasla jazykom: „Utešené šaty! Niet krajších v celom meste. Ten vkus! To zostavenie. Ktože ich šil? Krása! Ale rukávy mohli byť vari užšie. Tak je v žurnáli? To je inšie!”

Rafiková sa začala rozplývať v chvále. Šaty neboli také, ako má dcéra. Na tých sú kvietky a krížiky. Skoro tlieskala rukami od radosti. Ako by i nie! Natrafila na škandál, mohla oklepať Vrabcovú a šaty sú inakšie. Aká radosť!

Prišiel likér na stôl. Rafiková z neho chlipla a nebolo lepšieho likéru. Akiste tým ho častovala. Ochutnala i cukríky, a tie boli naozaj výborné. Odkrojila si z torty, torta nemala páru. Ak dovolí milosťpani, bude taká smelá prosiť si ešte kúsok.

Prišiel večer. Kdeže je Rafiková? Nikde inde ako u doktorky. Pani doktorka rada spoločnosť. Zišlo sa ich viac. Tu je i Vrabcová, i polesná, i pani advokátka, i zverolekárka. Pani Vrabcová pletie pančuchu, pani polesná vyšíva, pani advokátka prezerá album a zverolekárka jej kibicuje; doktorka sa usmieva a pani Rafiková rozpráva o Malinovej.

„Cukrovými praclíkmi ma núkala. Ledva som jeden zjedla — také obhorené. A tá torta! Až sa mi dvíhala v žalúdku, tak razila starým maslom.”

Panie pokývali hlavami a škandalizovali sa.

„A o tom advokátovi ste jej nehovorili?” spýtala sa Vrabcová a poškrabala sa ihlicou nad uchom.

„To sa rozumie. Sama sa podchytila. Ja len rozprávam, rozprávam, a tu ona: ,A toho nového advokáta poznáte?‘”

„Nový advokát?” začudovali sa panie. Odložili album a počúvali.

„Ja, hovorím, nepoznám,” pokračovala Rafiková. A vyrozprávala všetko, čo mohla vymyslieť. Rozprávala, ako sa objímali a bozkávali. Ako on prišiel k nej o desiatej a vyšiel o dvanástej — v noci. Strach! Dnes sa už na záhumní prechádzali. On ju držal takto oblapenú, ona jeho takto. „Nože, milosťpani, dovoľte,” a chytila polesnú okolo pása, položila jej na plece svoju hlávku a nežne pozerala na povalu. Potom zdvihla polesnej ruku a ovinula si ju okolo vlastného krku. „Celkom takto.”

„Taká nehanebnosť! Toľká bezočivosť!” zavzdychali panie.

„Koketka. Hnusná koketka. Však je to len pokazený svet. Len ten mladý človek kto je? Aký je? Či nízky a