V tajomstve Krista

7. Ak cesty, na ktoré koncil uviedol Cirkev tohto storočia a ktoré nám ukázal nebohý pápež Pavol VI. vo svojej prvej encyklike, dlho zostanú cestami, po ktorých sa máme všetci uberať, tak si potom v tomto období môžeme právom položiť otázku: Ako, akým spôsobom máme postupovať ďalej? Čo treba robiť, aby nás tento nový advent Cirkvi, spojený s blížiacim sa koncom druhého tisícročia, priblížil k tomu, ktorého Sväté písmo nazýva "večným Otcom", "Otcom budúceho veku"?²¹ Ide tu o základnú otázku, ktorú si musí položiť nový pápež, keď v duchu poslušnosti viere prijíma výzvu, ktorou sa Kristus viackrát obrátil na Petra: "Pas moje baránky",²² čo značí: Buď pastierom v mojom ovčinci, a inokedy zasa: "A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov." ²³
A práve tu, drahí bratia a milovaní synovia a dcéry, treba dať základnú a zásadnú odpoveď: treba zamerať nášho ducha, náš rozum, vôľu a srdce na Krista, Vykupiteľa človeka, na Krista, Vykupiteľa sveta. Na neho upriamujeme svoj pohľad - opakujúc vyznanie svätého Petra: "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života"²⁴ - lebo jedine v ňom, Synovi Božom, je spása.
Pomocou vedomia Cirkvi, ktoré koncil tak veľmi rozvinul, všetkými stupňami tohto vedomia a na všetkých poliach činnosti, v ktorých sa Cirkev prejavuje, nachádza a utvrdzuje, musíme stále smerovať k tomu, ktorý je hlavou, ²⁵ k tomu, "skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho",²⁶ k tomu, ktorý je zároveň "cesta a pravda",²⁷ "vzkriesenie a život",²⁸ k tomu, ktorého keď vidíme, vidíme Otca, ²⁹ k tomu, ktorého odchod smrťou na kríži a potom nanebovstúpením bol pre nás potrebný, ³⁰ aby k nám mohol prísť Potešiteľ a aby stále k nám prichádzal ako Duch pravdy. ³¹ V ňom sú "všetky poklady múdrosti a poznania"³² a Cirkev je jeho telom, ³³ "je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia",³⁴ čoho prameňom je on! On sám! Vykupiteľ!
Cirkev neprestajne počúva jeho slová, vždy znovu ich číta a s najväčšou nábožnou úctou si obnovuje každú podrobnosť jeho života. Tieto slová však počúvajú nielen kresťania. Kristov život hovorí súčasne aj k toľkým ľuďom, ktorí ešte nie sú schopní povedať s Petrom: "Ty si Kristus, Syn živého Boha." ³⁵ On, Syn živého Boha, hovorí k ľuďom aj ako človek. Hovorí sám jeho život, jeho ľudskosť, jeho vernosť pravde, jeho láska, ktorá v sebe zahrňuje všetkých. Hovorí aj jeho smrť na kríži, táto nevyspytateľná hĺbka jeho bolesti a opustenosti. Cirkev nikdy neprestáva vždy znova prežívať jeho smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie. Ony tvoria náplň jej každodenného života. Veď z poverenia samého Krista, svojho Učiteľa a Pána, Cirkev bez prestania slávi Eucharistiu a nachádza v nej "prameň života a svätosti",³⁶ účinný znak milosti a zmierenia s Bohom a záloh večného života. Cirkev prežíva jeho tajomstvo, neúnavne z neho čerpá a stále hľadá cesty, ako toto tajomstvo svojho Učiteľa a Pána priblížiť ľudstvu, t.j. národom, stále novým generáciám i každému človekovi osobitne, akoby neprestajne opakovala s Apoštolom: "Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného." ³⁷ Cirkev zostáva v okruhu tajomstva vykúpenia, ktoré sa stalo základným princípom jej života a poslania.