Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library
Ioannes Paulus PP. II
Redemptor Hominis
IntraText CT - Text
Previous - Next
Click here to hide the links to concordance
Práva človeka: "litera", či "duch"?
17. Naše storočie bolo pre človeka až doteraz storočím veľkých pohrôm a spustošení, a to nielen materiálnych, ale aj morálnych, ba azda predovšetkým morálnych. Isteže nie je ľahké porovnávať z tohto hľadiska dejinné obdobia, lebo to závisí od historických kritérií a tie sa menia. Ale aj bez týchto porovnaní treba konštatovať, že doteraz to bolo storočie, v ktorom si ľudia navzájom zapríčinili veľa krívd a utrpení. Bol tento proces rozhodným spôsobom zabrzdený? V každom prípade nemožno tu nespomenúť s veľkým uznaním a s nádejou do budúcnosti veľkolepé úsilie, ktoré sa vynaložilo na založenie Organizácie spojených národov, úsilie definovať a stanoviť objektívne a nenarušiteľné práva človeka, pričom sa členské štáty tejto Organizácie navzájom zaväzujú tieto práva dôsledne rešpektovať. Tento záväzok prijali a podpísali skoro všetky súčasné štáty. To by malo byť zárukou, že ľudské práva sa stanú na celom svete základným princípom činnosti pre blaho človeka.
Cirkev nemusí dokazovať, ako tesne táto otázka súvisí s jej poslaním v súčasnom svete. Veď na tejto otázke sa zakladá sociálny a medzinárodný pokoj, ako to vyhlásil Ján XXIII., Druhý vatikánsky koncil a potom Pavol VI. v osobitných dokumentoch. Pokoj totiž v jadre spočíva v zachovávaní neporušiteľných práv človeka - dielom spravodlivosti je pokoj - kým vojna vzniká práve z porušovania týchto práv a prináša so sebou ešte vážnejšie ich porušovanie. Ak sa však ľudské práva porušujú v čase pokoja, je to zvlášť bolestné. Z hľadiska pokroku je to nepochopiteľný jav boja proti človekovi, absolútne nezlučiteľný s akýmkoľvek programom, ktorý sa vydáva za "humanitný". A ktorý program, či už sociálny, hospodársky, politický alebo kultúrny, by sa mohol vzdať tohto titulu? Sme pevne presvedčení, že dnes nejestvuje na svete program - dokonca aj keď vychádza z protikladných svetonázorov -, ktorý by nestaval vždy na prvé miesto človeka.
Ak napriek týmto predpokladom sú ľudské práva rozličným spôsobom porušované, ak sme v praxi stále ešte svedkami koncentračných táborov, násilia, mučenia, terorizmu a rôznych diskriminácií, to musí byť dôsledkom iných predpokladov, ktoré podkopávajú a často takmer ničia účinnosť humanitných zásad, z ktorých vychádzajú spomínané moderné programy a systémy. Z toho však vyplýva povinnosť podrobovať ich ustavičnej revízii z hľadiska objektívnych a neporušiteľných práv človeka. Deklarácia o ľudských právach, ako aj založenie Organizácie spojených národov bezpochyby nemali za cieľ iba odstrániť hanebné zločiny spáchané v poslednej svetovej vojne, ale aj vytvoriť základňu pre stálu revíziu programov, systémov a režimov práve pod týmto jediným zásadným zorným uhlom, ktorým je dobro človeka, čiže osoby v rámci spoločenstva. Toto dobro, ako základný činiteľ spoločného dobra, musí byť zásadným kritériom všetkých programov, systémov a režimov.
V opačnom prípade je ľudský život i v čase mieru odsúdený na rozmanité utrpenia pri ktorých sa súčasne s nimi rozvíjajú aj rozličné formy nadvlády, totalitarizmu, neokolonializmu a imperializmu, ohrozujúce samo spolunažívanie národov. Je naozaj výrečný fakt, často potvrdený skúsenosťami z dejín, že porušovanie práv človeka ide ruka v ruke s porušovaním práv národa, s ktorým je človek spojený organickými zväzkami akoby s väčšou rodinou.
Už od prvej polovice tohto storočia, keď sa začali vyvíjať vtedajšie totalitné štátne režimy, ktoré, ako je známe, priviedli k strašnej vojnovej katastrofe, Cirkev jasne vyslovovala svoje stanovisko voči týmto režimom, ktoré sa zdanlivo usilovali o vyššie dobro, akým je práve blaho štátu. Dejiny však ukázali, že to bolo iba dobro určitej strany, ktorá sa stotožňovala so štátom. 111 V skutočnosti však tieto režimy obmedzovali práva občanov tým, že ich pozbavili práve tých neporušiteľných práv človeka, ktoré približne v polovici nášho storočia boli konečne sformulované na medzinárodnom fóre. Cirkev sa teší z tohto výdobytku spolu so všetkými ľuďmi dobrej vôle, s ľuďmi, ktorí naozaj milujú spravodlivosť a pokoj. Je si však vedomá, že sama "litera" môže aj "zabiť", kým iba "duch oživuje".112 Preto sa musí spolu s týmito ľuďmi dobrej vôle stále pýtať, či vyhlásenie o ľudských právach a prijatie ich "litery" značí všade aj uplatňovanie ich "ducha". Vynárajú sa totiž oprávnené obavy, že veľmi často sme ešte ďaleko od tohto uplatnenia a že neraz duch spoločenského a verejného života je v bolestnom rozpore s vyhlásením "litery" ľudských práv. Takýto stav vecí, doliehajúci na príslušné spoločenstvá, robí osobitne zodpovednými tak pred týmito spoločenstvami, ako aj pred dejinami človeka tých, čo prispievajú k vyvolaniu takého stavu.
Podstatný zmysel štátu ako politického spoločenstva spočíva v tom, že celá spoločnosť, ktorá ho vytvára, t.j. ľud, je pánom a tvorcom svojho osudu. Tento zmysel štátu sa neuskutoční tam, kde namiesto vykonávania moci s morálnou účasťou spoločnosti alebo národa vidíme, že určitá skupina ľudí nanucuje svoju nadvládu všetkým ostatným členom príslušnej spoločnosti. Tieto veci sú podstatne dôležité v našej dobe, keď nesmierne vzrástlo sociálne uvedomenie ľudí a spolu s ním aj potreba korektnej účasti občanov na politickom živote spoločnosti. Pritom treba prihliadať na skutočné podmienky, v akých sa nachádzajú jednotlivé národy a na potrebnú účinnosť verejnej moci. 113 Toto sú otázky prvoradej dôležitosti z hľadiska pokroku samého človeka i všestranného rozvoja ľudstva.
Cirkev vždy učila, že je povinnosťou človeka pracovať pre spoločné dobro, a tým zároveň vychovávala každému štátu dobrých občanov. Okrem toho vždy učila, že základnou povinnosťou verejnej moci je starostlivosť o spoločné dobro spoločnosti; z toho zároveň vyplývajú základné práva verejnej moci. Práve v mene týchto predpokladov, týkajúcich sa objektívneho etického poriadku, práva verejnej moci neslobodno chápať ináč ako na základe rešpektovania objektívnych a neporušiteľných práv človeka. Spoločné dobro, ktorému verejná moc slúži v štáte, sa dosahuje naplno len vtedy, keď všetci občania sú si istí svojimi právami. V opačnom prípade nevyhnutne prichádza k rozkladu spoločnosti, k opozícii občanov proti verejnej moci alebo k situácii útlaku, zastrašovania, násilia a teroru. O tom nám poskytli dostatok príkladov totalitné režimy nášho storočia. Teda princíp ľudských práv hlboko siaha do oblasti sociálnej spravodlivosti a stáva sa meradlom pre jej zásadné preverovanie v živote politických organizmov.
Medzi tieto práva sa zaraďuje, a oprávnene, právo na náboženskú slobodu, právo na slobodu svedomia. Druhý vatikánsky koncil pokladal za neobyčajne potrebné vypracovať obšírnejšiu deklaráciu o tejto téme. V dokumente nazvanom Dignitatis humanae114 bolo vyjadrené nielen teologické ponímanie celého problému, ale aj jeho chápanie z hľadiska prirodzeného práva, čiže z hľadiska "čisto ľudského", na základe predpokladov, ktoré diktuje sama skúsenosť človeka, jeho rozum a jeho zmysel pre ľudskú dôstojnosť. Je isté, že obmedzovanie náboženskej slobody osôb a spoločenstiev je nielen bolestnou skúsenosťou pre tieto osoby a spoločenstvá, ale je predovšetkým útokom na samu dôstojnosť človeka, nezávisle od jeho náboženského vyznania alebo svetonázoru. Obmedzovanie a porušovanie náboženskej slobody je v rozpore s dôstojnosťou človeka a s jeho objektívnymi právami. Spomenutý koncilový dokument hovorí dostatočne jasne, v čom spočíva toto obmedzovanie a porušovanie náboženskej slobody. Ide tu zrejme o krajnú nespravodlivosť voči tomu, čo osobitným spôsobom väzí hlboko v človekovi a čo je skutočne ľudské. Veď dokonca aj sama nevera, náboženská ľahostajnosť a ateizmus sú ako ľudské zjavy pochopiteľné len vo vzťahu k náboženstvu a viere. Je teda ťažké prijať stanovisko, a to aj z "čisto ľudského" hľadiska, podľa ktorého iba ateizmus má občianske právo vo verejnom a spoločenskom živote, kým veriaci sú akoby zo zásady sotva trpení alebo sa s nimi zachádza ako s občanmi "nižšej triedy", ba dokonca - ako sa to už stalo - sú úplne pozbavení občianskych práv.
Treba sa dotknúť aspoň krátko i tejto témy, lebo aj ona patrí k celkovej situácii človeka v súčasnom svete a dosvedčuje, ako je táto jeho situácia zaťažená predsudkami a nespravodlivosťami rozličného druhu. Ak nechceme v tomto ohľade zabiehať do podrobností - hoci by sme mali osobitné právo i povinnosť to urobiť - je to predovšetkým preto, že spolu s tými, čo znášajú utrpenie spôsobené diskrimináciou a prenasledovaním pre Božie meno, vedie nás viera vo výkupnú moc Kristovho kríža. Predsa však z moci svojho úradu chcem sa v mene všetkých veriacich na celom svete obrátiť s úpenlivou prosbou na tých, od ktorých akýmkoľvek spôsobom závisí organizácia spoločenského a verejného života, aby rešpektovali práva náboženstva a činnosť Cirkvi. Neprosíme o nijakú výsadu, ale o rešpektovanie základného práva. Uskutočňovanie tohto práva je jedným zo základných meradiel skutočného ľudského pokroku v každom režime, spoločnosti, systéme alebo prostredí.



111 Porov. Pius XI., encykl. Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), str. 213; encykl. Non abbiamo bisogno: AAS 23 (1931), str. 285-312; encykl. Divini Redemptoris: AAS 29 (1937), str. 65-106; encykl. Mit brennender Sorge: AAS 29 (1937), str. 145-167; Pius XII., encykl. Summi Pontificatus: AAS 31 (1939), str. 413-453.


112 Porov. 2Kor 3,6.


113 Porov. pastor. konšt. Gaudium et spes, 31: AAS 58 (1966), str. 1050.


114 Porov. AAS 58 (1966), str. 929-946.




Previous - Next
Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library
IntraText® (V89) Copyright 1996-2007 EuloTech SRL