| Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
| Ioannes Paulus PP. II Redemptor Hominis IntraText CT - Text |
Starostlivosť Cirkvi o povolanie človeka v Kristovi
18. Tento nevyhnutne zbežný pohľad na situáciu
človeka v súčasnom svete obracia ešte viac naše
mysle a srdcia na Ježiša Krista a na tajomstvo vykúpenia, v
ktorom je problém človeka vpísaný s osobitnou silou
pravdy a lásky. Ak sa Kristus "určitým spôsobom
spojil s každým človekom",115 tak Cirkev,
tým, že preniká do hĺbky tohto tajomstva, do jeho
plného a univerzálneho významu, najhlbšie
prežíva svoju podstatu a poslanie. Nie nadarmo apoštol nazval
Cirkev Kristovým telom. 116 Keďže toto Kristovo tajomné
telo je Boží ľud - ako to neskôr vyhlásil
Druhý vatikánsky koncil na základe celej biblickej a
patristickej tradície - znamená to, že každý
človek je v ňom akoby preniknutý tým dychom
života, ktorý pochádza od Krista. Týmto spôsobom
i sama Cirkev, ako telo, organizmus a spoločenská jednotka,
tým, že sa upriamuje na človeka, na jeho skutočné
problémy, na jeho nádeje a utrpenia, úspechy i
pády, dostáva Božie podnety, svetlo a silu Ducha
Svätého, ktoré pochádzajú od ukrižovaného
a zmŕtvychvstalého Krista. Práve preto Cirkev žije
svojím vlastným životom. Cirkev nemá iný
život ako ten, čo jej dáva jej Ženích a
Pán. Veď práve preto, že Kristus sa s ňou spojil v
tajomstve vykúpenia, Cirkev musí byť pevne spojená s
každým človekom.
Toto spojenie Krista s človekom je samo v sebe tajomstvom, z
ktorého sa rodí "nový človek", povolaný
zúčastniť sa na Božom živote117 a v Kristovi
znovu stvorený, aby prijal plnosť milosti a pravdy118.
Spojenie Krista s človekom je silou a zdrojom sily, ako to
výstižne vyjadril svätý Ján v úvode
svojho Evanjelia: "Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc
stať sa Božími deťmi." 119 Je to sila,
ktorá vnútorne pretvára človeka a je princípom
nového života, ktorý neodumiera, ani sa
nepomíňa, ale trvá pre život večný.
120 Tento život, ktorý Otec prisľúbil a
ponúkol každému človekovi v Ježišovi
Kristovi, svojom večnom a jednorodenom Synovi, vtelenom a narodenom z
Márie Panny, "keď prišla plnosť
času",121 je konečným zavŕšením
povolania človeka. Určitým spôsobom je to splnenie toho
životného údelu, ktorý od večnosti Boh pripravil
človekovi. Ten "božský údel" si razí
cestu cez všetky záhady a tajomstvá, zákruty a
okľuky "ľudského údelu" v tomto časnom
svete. Ak totiž toto všetko - napriek celému bohatstvu
pozemského života - vedie s osudovou nevyhnutnosťou na hranicu
smrti a k rozkladu ľudského tela, Kristus sa nám zjavuje za
touto hranicou: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo
mňa... neumrie naveky." 122 V Ježišovi Kristovi
ukrižovanom, vloženom do hrobu a potom zmŕtvychvstalom
"nám zažiarila nádej na slávne vzkriesenie"
a "prísľub budúcej nesmrteľnosti",123
ku ktorej človek prichádza cez telesnú smrť, a tak
má podiel s celým svetom na nevyhnutnom osude, ktorému je
podrobená hmota. Chápeme a chceme stále hlbšie
pochopiť zmysel pravdy, ktorú Vykupiteľ človeka zhrnul do
tohto výroku: "Len Duch oživuje, telo nič
neosoží." 124 Tieto slová, napriek
vonkajšiemu zdaniu, sú najvznešenejším
vyjadrením človeka: tela, ktoré oživuje Duch!
Cirkev skusuje túto skutočnosť vo svojom živote.
Žije z tejto pravdy o človekovi, ktorá jej dovoľuje
prekročiť hranice časnosti a zároveň myslieť so
zvláštnou láskou a starostlivosťou na všetko,
čo v rozmeroch tejto časnosti rozhoduje o živote človeka, o
živote ľudského ducha, v ktorom sa prejavuje ten
večný nepokoj, ktorý svätý Augustín
vyjadril slovami: (Bože,) "stvoril si nás pre seba a naše
srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe".125
V tomto tvorivom nepokoji prúdi a pulzuje to, čo je pre
človeka najpríznačnejšie: hľadanie pravdy,
neukojiteľná potreba dobra, hlad po slobode, túžba po
kráse a hlas svedomia. Cirkev, ktorá sa snaží
pozerať na človeka takrečeno "očami samého
Krista", si stále jasnejšie uvedomuje, že je strážkyňou
veľkého pokladu, ktorý nesmie premárniť, ale
naopak ustavične zveľaďovať. Veď Pán
Ježiš povedal: "Kto nezhromažďuje so mnou,
rozhadzuje." 126 Tento poklad ľudstva, obohatený
nevýslovným tajomstvom Božieho synovstva127 a
milosťou prijatia za Božie deti128 v jednorodenom Synovi
Božom, skrze ktorého hovoríme Bohu "Abba,
Otče!", 129 je zároveň mohutnou silou,
ktorá zjednocuje Cirkev predovšetkým zvnútra a
dáva zmysel všetkej jej činnosti. Touto silou sa Cirkev
zjednocuje s Duchom Ježiša Krista, s tým Duchom
Svätým, ktorého Vykupiteľ prisľúbil,
ktorého stále udeľuje a ktorého zostúpenie -
zjavené v deň Turíc - nepretržite trvá. Takto sa
v ľuďoch prejavuje moc Ducha, 130 dary Ducha, 131
ovocie Ducha Svätého. 132 A Cirkev v našej dobe, ako
sa zdá, vždy s väčšou horlivosťou a svätou
nástojčivosťou opakuje: Veni Sancte Spiritus -
Príď Duchu Svätý! Príď! Príď!
"Očisť, čo je skalené, zavlaž, čo je
znavené, uzdrav, čo je zranené. Ohni, čo je stŕpnuté,
zohrej, čo je skrehnuté, naprav, čo je
zblúdené." 133
Toto vzývanie Ducha a táto prosba o Ducha je odpoveďou na
všetky "materializmy" našej doby. Z nich sa totiž
rodia toľké nenásytné žiadosti v srdci
človeka. Toto vzývanie Ducha sa ozýva z rôznych
strán a zdá sa, že aj prináša
rozličným spôsobom svoje ovocie. Možno povedať,
že Cirkev toto vzývanie neprednáša sama? Áno,
možno to povedať, lebo "potrebu" toho, čo je
duchovné, vyjadrujú aj tí, čo stoja mimo
viditeľných hraníc Cirkvi. 134 Či to nie je zároveň
potvrdením tej pravdy o Cirkvi, ktorú tak výstižne
zdôraznil posledný koncil v konštitúcii Lumen gentium,
kde učí, že Cirkev je "sviatosťou čiže
znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty
celého ľudského pokolenia"?135 Toto
vzývanie Ducha a prosba o Ducha značí vlastne stále
viac vnikať do plného rozmeru tajomstva vykúpenia, v ktorom
Kristus, spojený s Otcom a s každým človekom,
nám neprestajne dáva tohto Ducha a ten nás
napĺňa zmýšľaním Syna a zameriava nás
na Otca. 136 Z tohto dôvodu Cirkev našej doby - doby,
ktorá zvlášť cíti hlad po Duchu, lebo
cíti hlad po spravodlivosti, pokoji, láske, dobrote, sile,
zodpovednosti a ľudskej dôstojnosti - musí sa
osobitným spôsobom sústrediť a zjednotiť okolo
tohto tajomstva a znova v ňom nájsť svetlo a silu,
potrebnú na plnenie svojho poslania. Ak totiž, ako sme už
povedali, človek je cestou každodenného života Cirkvi, je
potrebné, aby si Cirkev vždy bola vedomá, že
človek dosahuje v Kristovi, milosťou Ducha Svätého,
hodnosť prijatia za Božieho syna137 a že je
určený na milosť a oslávenie. 138 O tom
všetkom Cirkev vždy znova uvažuje a prijíma to čoraz
uvedomelejšou vierou a so stále pevnejšou láskou.
Tým sa zároveň stáva súcejšou na
službu človekovi, do ktorej ju Kristus Pán pozýva,
keď hovorí: "Syn človeka neprišiel dať sa
obsluhovať, ale slúžiť." 139 Cirkev
vykonáva túto svoju službu tým, že sa
zúčastňuje na trojnásobnom poslaní svojho
Učiteľa a Vykupiteľa. Toto učenie,
spočívajúce na biblickom základe, postavil do
jasného svetla Druhý vatikánsky koncil na
veľký osoh života Cirkvi. Keď si totiž uvedomujeme
svoju účasť na trojakom Kristovom poslaní, na jeho
trojakej službe: kňazskej, prorockej a kráľovskej,
140 uvedomujeme si tým zároveň dokonalejšie i
to, čomu má slúžiť Cirkev ako spoločnosť
i ako spoločenstvo Božieho ľudu na zemi a akú
účasť má mať každý z nás na
tomto poslaní a službe.