Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library
Ioannes Paulus PP. II
Redemptor Hominis
IntraText CT - Text
Previous - Next
Click here to hide the links to concordance
Eucharistia a pokánie
20. V tajomstve vykúpenia, čiže v spasiteľnom diele Ježiša Krista, Cirkev nemá len účasť na evanjeliu svojho Učiteľa, a to vernosťou Slovu a službou pravde, ale svojou poddanosťou, plnou viery a lásky, má zároveň účasť aj na sile jeho vykupiteľskej činnosti, ktorú vyjadril a zhrnul vo sviatostnej forme predovšetkým v Eucharistii. 154 Eucharistia je stredom a vrcholom celého sviatostného života, ktorým každý kresťan dostáva spásonosnú silu vykúpenia, počnúc tajomstvom krstu, v ktorom sme ponorení do Kristovej smrti, aby sme sa stali účastnými na jeho zmŕtvychvstaní, 155 ako to učí apoštol. Vo svetle tohto učenia je ešte zrejmejšie, prečo celý sviatostný život Cirkvi a každého kresťana dosahuje svoj vrchol a plnosť práve v Eucharistii. V tejto sviatosti sa totiž z Kristovej vôle neprestajne obnovuje tajomstvo obety, ktorou on obetoval Otcovi seba samého na oltári kríža. Otec prijal túto obetu a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý sa stal "poslušným až na smrť",156 svojím otcovským darovaním sa, t.j. darom nového nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní, pretože Otec je už od počiatku prvým prameňom a darcom života. Tento nový život, v ktorom je zahrnuté telesné oslávenie ukrižovaného Krista, stal sa účinným znakom nového daru udeleného ľudstvu, ktorým je sám Duch Svätý. Skrze neho Boží život, ktorý má Otec v sebe a dáva ho Synovi, 157 udeľuje sa všetkým ľuďom, čo sú zjednotení s Kristom.
Eucharistia je najdokonalejšou sviatosťou tejto jednoty. Slávením Eucharistie a účasťou na nej sa spájame s pozemským a zároveň nebeským Kristom, ktorý za nás oroduje u Otca. 158 Spájame sa však s ním vždy skrze vykupiteľský úkon obety, ktorou nás vykúpil, takže sme boli "draho kúpení".159 A "veľkosť ceny" nášho vykúpenia svedčí zároveň o hodnote, ktorú sám Boh priznáva človekovi, a o našej dôstojnosti v Kristovi. Keď sa totiž stávame Božími deťmi, 160 keď nás Boh prijíma za synov,161 stávame sa zároveň, podobne ako Kristus, "kráľovstvom a kňazmi", dostávame "kráľovské kňazstvo",162 t.j. stávame sa účastnými na jedinom a neodvolateľnom navrátení človeka i sveta Otcovi, ktoré raz navždy vykonal on, večný Syn163 a zároveň opravdivý Človek. Eucharistia je sviatosť, v ktorej nadobúda najplnší výraz naše nové bytie, v ktorom sám Kristus bez prestania a vždy novým spôsobom "vydáva svedectvo" v Duchu Svätom nášmu duchu, 164 že každý z nás, keďže je účastný na tajomstve vykúpenia, má prístup k ovociu synovského zmierenia s Bohom, 165 ktoré on sám uskutočnil a stále uskutočňuje medzi nami prostredníctvom služby Cirkvi.
Je zásadnou pravdou, a to nielen vieroučnou, ale aj existenciálnou, že Eucharistia buduje Cirkev166 a buduje ju ako ozajstné spoločenstvo Božieho ľudu, ako zhromaždenie veriacich, vyznačujúce sa tým istým znakom jednoty, na ktorej mali účasť apoštoli a prví Pánovi učeníci. Eucharistia vždy znova utvára toto spoločenstvo a túto jednotu. Neprestajne ich buduje a obnovuje na základe výkupnej obety samého Krista, a to tým, že sviatostne sprítomňuje jeho smrť na kríži, 167 za cenu ktorej nás vykúpil. Preto v Eucharistii - mohlo by sa povedať - dotýkame sa samého tajomstva Pánovho tela a krvi, ako o tom svedčia slová povedané vo chvíli ustanovenia, ktoré sa mocou tohto ustanovenia stali slovami ustavičného slávenia Eucharistie tými, čo sú v Cirkvi povolaní na túto službu.
Cirkev žije z Eucharistie, žije z plnosti tejto sviatosti, ktorej obdivuhodná podstata a význam boli tak často predmetom učenia Cirkvi od najdávnejších čias až po naše dni. 168 Napriek tomu môžeme smelo povedať, že toto učenie - nachádzajúce oporu v bystrom ume teológov, v ľuďoch hlbokej viery a modlitby, v askétoch a mystikoch, so všetkou ich vernosťou eucharistickému tajomstvu - stále stojí len akoby na jej prahu, lebo nie je schopné preniknúť a slovami vyjadriť, čo je Eucharistia v celej svojej plnosti, čo vyjadruje a čo sa v nej uskutočňuje. Eucharistia je skutočne Ineffabile Sacramentum - nevýslovná Sviatosť! Podstatnou úlohou a predovšetkým viditeľnou milosťou a prameňom nadprirodzenej sily Cirkvi ako Božieho ľudu je zotrvávať a stále napredovať v eucharistickom živote a nábožnosti a duchovne sa rozvíjať v eucharistickom ovzduší. Z toho však zároveň vyplýva, že nie je nám dovolené v našom zmýšľaní, konaní a živote pozbaviť túto naozaj Najsvätejšiu sviatosť jej plných rozmerov a jej podstatného významu. Je to súčasne Sviatosť-Obeta, Sviatosť-Prijímanie, Sviatosť-Prítomnosť. A hoci je pravda, že Eucharistia vždy bola a aj teraz musí byť najhlbším zjavením a slávením ľudského bratstva Kristových učeníkov a vyznavačov, nemožno ju v praxi pokladať len za "príležitosť" na prejavenie tohto bratstva. Pri slávení sviatosti Kristovho tela a krvi treba rešpektovať celý rozsah Božieho tajomstva a plný zmysel tohto sviatostného znaku, v ktorom Kristus, skutočne prítomný, sa prijíma, duša sa naplňuje milosťou a dáva sa nám záloh budúcej slávy. 169 Z toho vyplýva povinnosť presne zachovávať liturgické predpisy a všetko to, čo svedčí o úcte, ktorú spoločenstvo vzdáva samému Bohu a vzdáva ju tým viac, že v tomto sviatostnom znaku on sám sa nám zveruje s neohraničenou dôverou, akoby nerátal s našou ľudskou slabosťou, nehodnosťou, našimi návykmi, sklonom k zovšedneniu, ba i možnosťou zneváženia. Všetci členovia Cirkvi, ale najmä biskupi a kňazi majú bedliť nad tým, aby táto Sviatosť lásky bola stredom života Božieho ľudu, aby sa všetkými prejavmi patričnej úcty preukazovala Kristovi "láska za lásku" a aby sa on skutočne stal životom našich duší. 170 Nikdy nesmieme zabudnúť ani na slová svätého Pavla: "Nech teda človek skúma sám seba a tak je z toho chleba a pije z toho kalicha." 171
Toto Apoštolovo napomenutie poukazuje aspoň nepriamo na úzky vzťah medzi Eucharistiou a pokáním. A skutočne, ak prvým slovom Kristovho učenia a prvým výrokom evanjelia čiže "radostnej zvesti" bolo: "Kajajte sa a verte evanjeliu" (metanoeíte = obráťte sa), 172 zdá sa, že Sviatosť utrpenia, kríža a zmŕtvychvstania posilňuje a upevňuje túto výzvu v našich dušiach celkom osobitným spôsobom. Eucharistia a pokánie sa tak stávajú v určitom zmysle akoby dvojitým rozmerom - ktorého obidve zložky vnútorne tesne súvisia - ozajstného života v duchu evanjelia, života naozaj kresťanského. Kristus, ktorý nás pozýva na eucharistickú hostinu, je ten istý Kristus, ktorý nás vyzýva na pokánie a opakuje: "Kajajte sa." 173 Bez tohto ustavičného a stále obnovovaného úsilia o obrátenie aj účasť na Eucharistii by bola pozbavená svojej plnej vykupiteľskej účinnosti. Zanikla by v nej, alebo aspoň by sa oslabila tá zvláštna ochota prinášať Bohu duchovnú obetu, 174 v ktorej sa najpodstatnejším a najuniverzálnejším spôsobom vyjadruje naša účasť na Kristovom kňazstve. V Kristovi je totiž kňazstvo spojené s jeho vlastnou obetou a s odovzdaním sa Otcovi. Práve preto, že toto odovzdanie sa je bezmedzné, vzbudzuje v nás - ľuďoch obmedzených po toľkých stránkach - potrebu obracať sa k Bohu stále dokonalejším spôsobom a ustavičným, vždy hlbším vnútorným obrátením.
V posledných rokoch sa v zhode s najstaršou cirkevnou tradíciou veľa vykonalo na zdôraznenie komunitárneho rázu pokánia a najmä sviatosti pokánia v cirkevnej praxi. Tieto podnety sú užitočné a iste prispejú k obohateniu praxe pokánia v súčasnej Cirkvi. Nesmieme však zabúdať, že samo obrátenie je vnútorným úkonom osobitnej hĺbky, v ktorom jednotlivý človek nemôže byť zastúpený inými, nemôže sa dať "nahradiť" spoločenstvom. Hoci bratské spoločenstvo veriacich majúcich účasť na kajúcnych pobožnostiach veľmi prispieva k úkonu osobného obrátenia, predsa je nakoniec potrebné, aby sa v tom úkone vyjadril sám jednotlivec, a to s celou hĺbkou svojho svedomia, s plným vedomím svojej hriešnosti i svojej dôvery v Boha, pred ktorého predstupuje, aby vyznal ako žalmista: "Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil." 175 Keď teda Cirkev verne zachováva stáročnú prax sviatosti pokánia - ktorá spočíva v individuálnej spovedi spojenej s osobnou ľútosťou nad hriechmi a s predsavzatím polepšiť sa a zadosťučiniť - chráni osobitné právo ľudskej duše. Je to právo na najosobnejšie stretnutie sa človeka s ukrižovaným a odpúšťajúcim Kristom, ktorý hovorí prostredníctvom vysluhovateľa sviatosti zmierenia: "Odpúšťajú sa ti hriechy." 176 "Choď a odteraz už nehreš!" 177 Ako je zrejmé, je to zároveň právo samého Krista voči každému človekovi, ktorého vykúpil. Je to právo stretnúť sa s každým z nás v tom kľúčovom okamihu života duše, ktorým je chvíľa obrátenia a odpustenia. Cirkev bedlí nad sviatosťou pokánia a tým vyznáva osobitným spôsobom svoju vieru v tajomstvo vykúpenia ako v živú a oživujúcu skutočnosť, ktorá zodpovedá vnútornej pravde človeka, ľudskej hriešnosti, ale aj túžbam ľudského svedomia. "Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení." 178 Sviatosť pokánia je prostriedkom na nasýtenie človeka tou spravodlivosťou, ktorá pochádza od samého Vykupiteľa.
V Cirkvi, ktorá sa zvlášť v našich časoch zhromažďuje najmä okolo Eucharistie a túžobne si želá, aby sa ozajstné eucharistické spoločenstvo stalo znamením postupne dozrievajúcej jednoty všetkých kresťanov, musí sa živo pociťovať potreba sviatostného pokánia, 179 ako aj pokánia chápaného ako čnosť. Tento druhý aspekt rozvinul pápež Pavol VI. v apoštolskej konštitúcii Paenitemini. 180 Jednou z úloh Cirkvi je uvádzať do života náuku, ktorá sa tam nachádza. Ide o tému, ktorú zaiste budeme musieť ešte prehĺbiť v spoločných úvahách a ktorá sa bude musieť stať predmetom mnohých ďalších uznesení v duchu pastierskej kolegiality, i keď so zreteľom na rozličné tradície v tomto ohľade a na rozličné okolnosti života ľudí v súčasnej dobe. Napriek tomu je zrejmé, že Cirkev prežívajúca nový advent, Cirkev, ktorá sa stále pripravuje na nový príchod Pána, musí byť Cirkvou Eucharistie a pokánia. Iba s týmto duchovným profilom svojej životnosti s svojej činnosti je Cirkvou plniacou Božie poslanie - Cirkvou misionárskou (in statu missionis), ako nám ukázal jej tvár Druhý vatikánsky koncil.


154 Porov. konšt. Sacrosanctum Concilium, 10: AAS 56 (1964), str. 102.


155 Porov. Rim 6,3 n.


156 Flp 2,8.


157 Porov. Jn 5,26; 1Jn 5,11.


158 Porov. Hebr 9,24; 1Jn 2,1.


159 Porov. 1Kor 6,20.


160 Jn 1,12.


161 Porov. Rim 8,23.


162 Zjv 5,10; 1Pt 2,9.


163 Porov. Jn 1,1-4.18; Mt 3,17; 11,27; 17,5; Mk 1,11; Lk 1,32.35; 3,22; Rim 1,4; 2Kor 1,19; 1Jn 5,5; 2Pt 1,17; Hebr 1,2.


164 Porov. 1Jn 5,5-11.


165 Porov. Rim 5,10.11; 2Kor 5,18 n.; Kol 1,20.22.


166 Porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 11: AAS 57 (1965), str. 15 n.; Pavol VI., Prejav z 15. sept. 1965: Insegnamenti di Paolo VI, III (1965), str. 1036.


167 Porov. konšt. Sacrosanctum Concilium, 47: AAS 56 (1964), str. 113.


168 Porov. Pavol VI., encykl. Mysterium fidei: AAS 57 (1965), str. 553-574.


169 Porov. konšt. Sacrosanctum Concilium, 47: AAS 56 (1964), str. 113.


170 Porov. Jn 6,52.58; 14,6; Gal 2,20.


171 1Kor 11,28.


172 Mk 1,15.


173 Tamže.


174 Porov. 1Pt 2,5.


175 Ž 50 (51),6.


176 Mk 2,5.


177 Jn 8,11.


178 Mt 5,6.


179 Porov. Kongregácia pre vieroučné otázky, Normae pastorales circa absolutionem generali modo impertiendam: AAS 64 (1972), str. 510-514; Pavol VI., Prejav ku skupine biskupov zo Spojených štátov amerických z príležitosti návštevy "ad limina" (20. apríla 1978): AAS 70 (1978), str. 328-332; Ján Pavol II., Prejav ku skupine kanadských biskupov z príležitosti návštevy "ad limina" (17. nov. 1978): AAS 71 (1979), str. 32-36.


180 AAS 58 (1966), str. 177-198.




Previous - Next
Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library
IntraText® (V89) Copyright 1996-2007 EuloTech SRL