Dôvera v Ducha pravdy a lásky
3. S plnou dôverou v Ducha pravdy preberám bohaté
dedičstvo posledných pontifikátov. Toto dedičstvo je
hlboko zakorenené vo vedomí Cirkvi, o čo sa
zaslúžil novým, predtým nepoznaným
spôsobom Druhý vatikánsky koncil, ktorý zvolal a
otvoril Ján XXIII. a úspešne zakončil a vytrvalo
uskutočňoval Pavol VI., ktorého neúnavnú
činnosť som mal možnosť zblízka pozorovať.
Vždy som obdivoval jeho hlbokú múdrosť a odvahu, ako aj
jeho vytrvalosť a trpezlivosť v ťažkom pokoncilovom
období jeho pontifikátu. Ako kormidelník Petrovej lode -
Cirkvi zachoval si prozreteľnostný pokoj a rovnováhu i v
najkritickejších chvíľach, keď sa zdalo, že
sa tá loď znútra otriasa a vždy si udržal svoju
neochvejnú dôveru v jej súdržnosť. Lebo to,
čo Duch povedal Cirkvi prostredníctvom koncilu našej doby, ako
aj to, čo v tejto Cirkvi hovorí všetkým cirkvám,
8 nemôže - napriek prechodným nepokojom - viesť
k ničomu inému ako k ešte väčšej
súdržnosti celého Božieho ľudu, ktorý si je
vedomý svojho spásonosného poslania.
Práve z tohto súčasného vedomia Cirkvi urobil Pavol
VI. hlavnú tému svojej základnej encykliky,
začínajúcej sa slovami Ecclesiam suam. Dovoľte mi odvolať
sa predovšetkým na túto encykliku a nadviazať na
ňu v tomto prvom, akoby inauguračnom dokumente môjho
pontifikátu. Vedomie Cirkvi - osvietenej a vedenej Duchom
Svätým - ktoré sa stále prehlbuje a týka sa
jej božského tajomstva, jej ľudského poslania, ba i jej
ľudských slabostí, je a musí ostať prvým
zdrojom lásky Cirkvi, takisto ako láska pomáha
upevňovať a prehlbovať toto vedomie. Pavol VI. nám
zanechal svedectvo takéhoto veľmi intenzívneho vedomia
Cirkvi. Mnohými a rôznymi zložkami svojho pontifikátu,
neraz poznačenými utrpením, učil nás neochvejnej
láske k Cirkvi, ktorá - ako tvrdí Koncil - je "akoby
sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného
spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia."
9