Nadviazanie na prvú encykliku Pavla VI.
4. Práve z tohto dôvodu vedomie Cirkvi musí byť
spojené s univerzálnou otvorenosťou, aby v nej všetci
mohli nájsť "nevyspytateľné Kristovo
bohatstvo",10 o ktorom hovorí Apoštol národov.
Takáto otvorenosť, organicky spojená s vedomím
vlastnej povahy a s istotou vlastnej pravdy, o ktorej Kristus povedal:
"Slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho,
ktorý ma poslal",11 určuje aj apoštolský
čiže misionársky dynamizmus Cirkvi. A práve silou tohto
dynamizmu Cirkev - vyznávajúc a hlásajúc
celú neporušenú pravdu prijatú od Krista - vedie
dialóg, ktorý Pavol VI. vo svojej encyklike Ecclesiam suam nazval
"dialógom spásy" a presne rozlíšil
jednotlivé okruhy, v rámci ktorých ho treba viesť.
12 Keď teraz nadväzujem na túto programovú
encykliku pontifikátu Pavla VI., neprestávam ďakovať
Bohu za to, že tento môj veľký predchodca a pritom
opravdivý otec vedel napriek rozličným vnútorným
slabostiam, ktorými trpela Cirkev v pokoncilovom období
ukázať "ad extra - navonok" jej pravú tvár.
Týmto spôsobom, myslím, aj veľká časť
ľudskej rodiny v rôznotvárnych prostrediach svojej existencie
si lepšie uvedomila, ako nevyhnutne potrebuje Kristovu Cirkev, jej
poslanie a službu. Toto vedomie sa dakedy ukázalo silnejšie
než rozličné postoje kritiky, ktorej bola "ab intra -
znútra" vystavená Cirkev, jej ustanovizne a
štruktúry, jej predstavitelia a ich činnosť. Tento vzrast
kriticizmu mal zaiste rozličné príčiny a sme si
istí, že nie vždy v ňom chýbala
skutočná láska k Cirkvi. Bezpochyby sa v ňom javila aj
snaha prekonať takzvaný triumfalizmus, o ktorom sa veľa
diskutovalo počas koncilu. Je síce správne, aby Cirkev
podľa príkladu svojho Učiteľa, ktorý bol
"tichý a pokorný srdcom",13 bola tiež
preniknutá pokorou, aby mala kritický zmysel voči
všetkému, čo tvorí jej ľudskú povahu a
činnosť, a aby bola voči sebe vždy veľmi
náročná. Ale takisto aj kritický postoj musí
mať svoje správne hranice. V opačnom prípade
prestáva byť konštruktívny a nie je prejavom pravdy,
lásky a povďačnosti za milosť, na ktorej máme
hlavnú a úplnú účasť práve v
Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi. Okrem toho neprejavuje sa v ňom
postoj služby, ale skôr snaha riadiť mienku iných
podľa svojej vlastnej mienky, neraz rozširovanej príliš
neuváženým spôsobom.
Pavlovi VI. patrí vďaka za to, že hoci rešpektoval
každý zlomok pravdy, obsiahnutý v rozličných
ľudských mienkach, zachoval si zároveň
prezieravú rovnováhu kormidelníka lode. 14 Cirkev,
ktorá mi bola cez Jána Pavla I. zverená takmer hneď
po ňom, zaiste nie je bez vnútorných
ťažkostí a napätí. Súčasne je
však vnútorne odolnejšia proti prílišnému
sebakritizovaniu, takže možno povedať, že je kritickejšia
voči rozličným nerozvážnym kritikám,
odolnejšia voči rôznym "novotám", zrelšia
v schopnosti rozlišovať, schopnejšia vynášať zo
svojho večného pokladu viery "veci nové i
staré",15 sústredenejšia na tajomstvo seba
samej a vďaka tomu všetkému je lepšie pripravená
na svoje poslanie viesť všetkých k spáse. Boh
totiž "chce, aby všetci ľudia boli spasení a dospeli
k poznaniu pravdy." 16
14 Tu treba spomenúť hlavné dokumenty
pontifikátu Pavla VI. O niektorých sa zmienil on sám v
homílii cez svätú omšu na sviatok sv. apoštolov
Petra a Pavla r. 1978: encykl. Ecclesiam suam: AAS 56 (1964), str. 609-659; apošt.
list Investigabiles divitias Christi: AAS 57 (1965), str. 298-301; encykl.
Mysterium fidei: AAS 57 (1965), str. 753-774; encykl. Sacerdotalis caelibatus:
AAS 59 (1967), str. 657-697; Sollemnis professio fidei: AAS 60 (1968), str.
433-445; encykl. Humanae vitae: AAS 60 (1968), str. 481-503; apošt.
exhort. Quinque iam anni: AAS 63 (1971), str. 97-106; apošt. exhort. Evangelica
testificatio: AAS 63 (1971) str. 497-535; apošt. exhort. Guadete in
Domino: AAS 67 (1975), str. 289-322; apošt. exhort. Evangelii nuntiandi:
AAS 68 (1976), str. 5-76.