Kolegialita a apoštolát
5. Dnešná Cirkev je, napriek všetkému zdaniu,
jednotnejšia v spoločenstve služby a v povedomí
apoštolátu. Táto jednota pramení z princípu
kolegiality, na ktorý poukázal Druhý vatikánsky
koncil a ktorý sám Kristus Pán zaštepil do
apoštolského zboru Dvanástich na čele s Petrom a
ustavične ho obnovuje v kolégiu biskupov - neprestajne
vzrastajúcom na celom svete - spojených s Petrovým
nástupcom a pod jeho vedením. Koncil tento princíp kolegiality
nielenže pripomenul, ale i nesmierne oživil aj tým, že
navrhol založenie stálej inštitúcie, ktorú Pavol
VI. ustanovil zriadením biskupskej synody. Činnosť synody
nielen dala nový rozmer celému pontifikátu Pavla VI., ale
sa zjavne prejavovala už od prvých dní aj v
pontifikáte Jána Pavla I. i mňa jeho nehodného
nástupcu.
Princíp kolegiality sa ukázal zvlášť
aktuálny v ťažkom pokoncilovom období, keď
spoločné a jednomyseľné stanovisko biskupského
zboru, ktorý prejavil svoju jednotu s Petrovým nástupcom
najmä prostredníctvom synody prispelo k odstráneniu
pochybností a zároveň ukazovalo správne cesty obnovy
Cirkvi v jej univerzálnej dimenzii. Zo synody vyšiel aj
medziiným základný evanjelizačný podnet,
ktorého výrazom sa stala apoštolská exhortácia
Evangelii nuntiandi (Ohlasovanie evanjelia), 17 prijatá s takou
radosťou ako program apoštolskej a pastoračnej obnovy. V tej
istej línii prebiehali aj práce posledného zasadania
riadnej biskupskej synody necelý rok pred smrťou pápeža
Pavla VI., ktoré bolo, ako je známe, venované
katechéze. Výsledky tohto zasadania musia byť ešte
systematicky zhrnuté a vyhlásené zo strany
Apoštolského Stolca. 17bis
Keď hovoríme o zrejmom vývoji rozličných foriem,
ktorými sa prejavuje biskupská kolegialita, treba spomenúť
aspoň proces konsolidácie národných
biskupských konferencií v celej Cirkvi a takisto aj iné
kolegiálne štruktúry medzinárodného alebo
kontinentálneho rozsahu. Prihliadajúc na
stáročnú tradíciu Cirkvi, treba tiež
zdôrazniť činnosť rozličných miestnych synod.
Bolo totiž úmyslom koncilu, ktorý Pavol VI. dôsledne
uvádzal do života, aby takéto cez stáročia
vyskúšané štruktúry Cirkvi, ako aj iné
formy kolegiálnej spolupráce biskupov - ako je napríklad
metropolitné zriadenie, ani nehovoriac o každej jednotlivej
diecéze - vykonávali svoju úlohu s plným
vedomím svojej totožnosti a súčasne i svojej
originálnosti v univerzálnej jednote Cirkvi. Ten istý duch
spolupráce a spoluzodpovednosti sa šíri aj medzi
kňazmi, ako o tom svedčia mnohé "kňazské
rady" (consilium presbyterale), ktoré vznikli po koncile. Tento
duch prenikol aj medzi laikov a tým nielenže utvrdil už
jestvujúce formy apoštolských organizácií
laikov, ale vytvoril aj nové, často s celkom iným profilom a
s nevídaným dynamizmom. Okrem toho laici, vedomí svojej
zodpovednosti za Cirkev, sa ochotne zapájali do spolupráce s
duchovnými pastiermi alebo s predstaviteľmi inštitútov
Bohu zasväteného života v rámci diecéznych synod
alebo pastoračných rád v jednotlivých farách a
diecézach.
Toto všetko si musím uvedomiť na začiatku svojho
nového pontifikátu, aby som ďakoval Bohu, účinne
povzbudil všetkých bratov a sestry a s vďačnosťou
pripomenul dielo Druhého vatikánskeho koncilu a svojich
veľkých predchodcov, ktorí dali podnet tejto novej vlne
života Cirkvi, ktorá je silnejšia než náznaky
pochybnosti, úpadku a krízy.
17 Pavol VI., apošt. exhort. Evangelii nuntiandi: AAS 68
(1976), str. 5-76.
17bis Príslušný pápežský
dokument vyšiel 16. októbra 1979 pod názvom Catechesi
tradendae: AAS 71 (1979), str. 1277-1340.