Cesta k zjednoteniu kresťanov
6. A čo povedať o všetkých tých podujatiach,
ktoré vznikli z novej ekumenickej orientácie?
Nezabudnuteľný pápež Ján XXIII. s evanjeliovou
priamosťou nastolil otázku zjednotenia kresťanov ako
zrejmý dôsledok vôle nášho Učiteľa
Ježiša Krista, ktorú on sám toľkokrát
prejavil a zvlášť v modlitbe vo večeradle v
predvečer svojej smrti: "Prosím... Otče... aby
všetci boli jedno." 18 Druhý vatikánsky koncil stručne
odpovedal na túto požiadavku dekrétom o ekumenizme.
Pápež Pavol VI. pomocou Sekretariátu na zjednotenie
kresťanov podnikol prvé, nie ľahké kroky na ceste k
dosiahnutiu tejto jednoty. Prešli sme už veľký kus tejto
cesty? Bez toho, že by sme chceli zachádzať do
podrobností, môžeme smelo povedať, že sme
zaznamenali na tejto ceste skutočný a dôležitý
pokrok, že sme pracovali vytrvalo a dôsledne a že spolu s nami
sa pričiňovali o to isté aj predstavitelia iných
cirkví a kresťanských spoločenstiev, za čo sme im
úprimne povďační.
Je tiež isté, že v súčasnej historickej
situácii kresťanstva a sveta nevidíme inú
možnosť plniť univerzálne poslanie Cirkvi na ekumenickom
poli, iba úprimne, vytrvalo, ponížene a pritom
odvážne hľadať cesty k zblíženiu a jednote podľa
osobného príkladu pápeža Pavla VI. Musíme teda
hľadať jednotu a nedať sa odradiť
ťažkosťami, ktoré sa môžu
vyskytnúť alebo nahromadiť na tejto ceste. Ináč by
sme nezachovali vernosť Kristovmu slovu a nevyplnili by sme jeho odkaz. Máme
právo vystaviť sa takému nebezpečenstvu?
Niektorí ľudia, keď sa stretnú s ťažkosťami
alebo keď pokladajú výsledky prvých ekumenických
podujatí za negatívne, chceli by sa stiahnuť zo začatej
cesty. Iní dokonca vyjadrujú mienku, že tieto úsilia škodia
záujmom evanjelia, že vyvolávajú ďalšie
roztržky v Cirkvi, že spôsobujú pojmový zmätok
v otázkach viery a mravov a že vedú k istému druhu ľahostajnosti.
Možno je i dobré, že zástancovia takýchto mienok
nám vyjadrujú svoje obavy, hoci aj tu treba zachovať správnu
mieru. Je zrejmé, že nové obdobie života Cirkvi vyžaduje
od nás zvlášť uvedomenú, hlbokú a
zodpovednú vieru. Pravá ekumenická činnosť
znamená otvorenosť, zblíženie, ochotu na dialóg,
spoločné hľadanie pravdy v jej úplnom evanjeliovom a
kresťanskom význame. No v nijakom prípade neznamená,
ani nemôže znamenať zrieknutie sa alebo narušenie Božej
pravdy, ktorú Cirkev stále hlásala a učila. Všetkým,
čo by chceli z akéhokoľvek dôvodu odrádzať
Cirkev od úsilia o všeobecnú jednotu kresťanov, treba ešte
raz zopakovať: Je nám dovolené tak nerobiť? Môžeme
nedôverovať - napriek všetkej ľudskej slabosti a chybám,
čo sa vyskytli v minulých storočiach - v milosť nášho
Pána, ktorá sa v poslednom čase prejavila skrze slovo Ducha
Svätého, ktoré sme počuli počas koncilu? Keby sme
tak urobili, popreli by sme pravdu týkajúcu sa nás samých,
ktorú tak výstižne vyjadril apoštol: "Z Božej
milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna."
19
To, čo sme práve povedali, treba aplikovať - hoci iným
spôsobom a s príslušnými rozdielmi - na činnosť,
ktorá má za cieľ zblíženie s predstaviteľmi
nekresťanských náboženstiev a prejavuje sa v dialógu,
v stretnutiach, v spoločnej modlitbe, v odkrývaní tých
pokladov ľudskej duchovnosti, ktoré ako dobre vieme, nechýbajú
ani vyznavačom týchto náboženstiev. Či niekedy
pevná viera vyznavačov nekresťanských náboženstiev
- ktorá je tiež ovocím Ducha pravdy, pôsobiaceho i
mimo viditeľných hraníc Kristovho tajomného tela -
neuvádza azda do pomykova kresťanov, neraz takých náchylných
pochybovať o Bohom zjavených a Cirkvou hlásaných
pravdách a takých náklonných na uvoľnenie morálnych
zásad a na otvorenie cesty etickému "permisivizmu"? Je
zaiste šľachetná ochota chápať každú
osobu, analyzovať každý systém a uznať to, čo
je správne. Ale to absolútne neznamená strácať
istotu vlastnej viery, 20 alebo podkopávať zásady
morálnosti, ktorých nedostatok sa čoskoro prejaví v živote
celej spoločnosti so svojimi žalostnými následkami.
20 Porov. Prvý vatikánsky koncil, dogm. konšt. o
katolíckej viere Dei Filius, Canones, III: De fide, č. 6:
Conciliorum oecumenicorum decreta, vyd. Istituto per le scienze religiose,
Bologna, 19733, str. 811.