Tajomstvo Krista je základom poslania Cirkvi a
kresťanstva
11. Druhý vatikánsky koncil vynaložil obrovské
úsilie, aby vytvoril plné a univerzálne vedomie Cirkvi, o
ktorom napísal pápež Pavol VI. vo svojej prvej encyklike.
Toto vedomie - alebo skôr sebauvedomenie Cirkvi - sa vytvára v dialógu,
ktorý, prv než by sa stal rozhovorom, musí
obrátiť svoju pozornosť na "druhého", t.j. na
toho, s kým chceme hovoriť. Druhý vatikánsky koncil
dal základný podnet k vytváraniu sebavedomia Cirkvi
tým, že nám tak primerane a odborne umožnil
pozerať na celý svet ako na "mapu" rozličných
náboženstiev. Zároveň ukázal, ako sa na
túto mapu rozličných náboženstiev sveta
ukladá akoby vo vrstvách - nikdy predtým
nepoznaných a príznačných pre naše dni - jav
ateizmu vo svojich rozličných formách,
predovšetkým ateizmu programovaného, organizovaného,
začleneného do politického systému.
Čo sa týka náboženstva, koncil sa zaoberá najprv
náboženstvom ako všeobecným javom, spojeným
už od samého začiatku s dejinami človeka; potom
hovorí o nekresťanských náboženstvách a napokon
o kresťanstve. Dokument, ktorý koncil venoval
nekresťanským náboženstvám, je plný
hlbokej úcty k veľkým duchovným hodnotám, ba k
prvenstvu toho, čo je duchovné a čo v živote ľudstva
nachádza svoj výraz v náboženstve a v mravnom
živote a má vplyv na celú kultúru, Cirkevní
otcovia správne videli v rozličných
náboženstvách akoby odrazy jedinej pravdy,
"semená Slova",67 ktoré svedčia o tom,
že hoci rozličnými cestami, ale predsa akoby tým
istým smerom sa uberá tá najhlbšia túžba
ľudského ducha, ktorá sa prejavuje v hľadaní
Boha a zároveň - práve týmto zameraním na Boha
- v hľadaní plného rozmeru ľudskosti, plného
zmyslu ľudského života. Koncil venoval osobitnú
pozornosť židovskému náboženstvu a pripomenul
veľké duchovné dedičstvo, ktoré je spoločné
kresťanom a židom. Vyjadril tiež svoju úctu k
vyznavačom islamu, ktorých viera sa rada odvoláva na
Abraháma. 68 Vďaka tejto otvorenosti, ktorá je
dielom Druhého vatikánskeho koncilu, Cirkev a všetci
kresťania si mohli ešte plnšie uvedomiť tajomstvo Krista.
Je to tajomstvo "od vekov a pokolení skryté"69
v Bohu, aby bolo zjavené v čase, a to v Človekovi
Ježišovi Kristovi, a aby sa bez prestania zjavovalo v každom
čase. V Kristovi a skrze Krista sa Boh plne zjavil ľudstvu a najviac
sa k nemu priblížil. Súčasne však v Kristovi a
skrze Krista človek nadobudol plné vedomie svojej
dôstojnosti, svojho povznesenia a transcendentnej hodnoty svojej
ľudskosti a zmysel svojho jestvovania.
Preto treba, aby sme sa my všetci, čo vyznávame Krista,
stretli a zjednotili okolo neho. Toto zjednotenie v rozličných
oblastiach života, tradície, štruktúr a
disciplinárnych predpisov jednotlivých cirkví alebo
cirkevných spoločenstiev sa nemôže dosiahnuť bez
dôkladnej práce, zameranej na vzájomné poznanie a na
odstraňovanie prekážok na ceste k dokonalej jednote. Predsa
však už teraz môžeme, ba musíme dosiahnuť a
dosvedčovať pred svetom našu jednotu, a to tým, že
budeme hlásať tajomstvo Krista, zjavovať božskú a
zároveň ľudskú dimenziu vykúpenia a že sa
budeme neúnavne a vytrvale usilovať o tú
dôstojnosť, ktorú človek dosiahol a stále
môže dosiahnuť v Kristovi. Je to dôstojnosť milosti
Božieho prijatia za deti a zároveň dôstojnosť
vnútornej pravdy ľudskosti, ktorá - ak v spoločnom
vedomí súčasného sveta nadobudla taký
základný význam - je pre nás ešte
zrejmejšia vo svetle tej skutočnosti, ktorou je on, Ježiš
Kristus.
Ježiš Kristus je stály začiatok a trvalý stred
poslania, ktoré sám Boh zveril človekovi. Všetci sa
musíme zúčastniť na tomto poslaní a
musíme naň sústrediť všetky svoje sily,
pretože je súčasnému ľudstvu potrebnejšie
než kedykoľvek predtým. A ak sa zdá, že toto
poslanie naráža v súčasnosti na
väčší odpor než kedykoľvek predtým, to
tiež dokazuje, že v našej dobe je ešte potrebnejšie -
i napriek spomínanému odporu - a očakávanejšie
než kedykoľvek predtým. Tu sa nepriamo dotýkame
tajomstva Božieho plánu spásy, v ktorom spása a
milosť sú spojené s krížom. Kristus nadarmo
nepovedal, že "nebeské kráľovstvo trpí
násilie a násilníci sa ho
zmocňujú"70 a že "synovia tohto sveta
sú voči sebe navzájom predvídavejší ako
synovia svetla." 71 Ochotne prijímame túto
výčitku, aby sme sa - ako tí "Boží
násilníci", s ktorými sme sa toľko ráz
stretli v dejinách Cirkvi a s ktorými sa stretáme i dnes -
uvedomele zjednotili v plnení veľkého poslania:
zjavovať svetu Krista, pomáhať každému
človekovi, aby v ňom našiel seba, pomáhať
súčasnej generácii našich bratov a sestier,
národom, štátom, ľudstvu, krajinám
rozvojovým i bohatým, skrátka pomáhať
všetkým poznávať "Kristovo nevyspytateľné
bohatstvo",72 pretože ono je určené pre
každého človeka a je vlastníctvom každého
človeka.
67 Porov. sv. Justín, I Apologia, 46, 1-4; II Apologia, 7(8),
1-4; 10,1-3; 13,3-4: Florilegium Patristicum II, Bonn 19112, str. 81, 125, 129,
133; Klement Alexandrijský, Stromata, I, 19,91.94: Sources
Chrétiennes, 30, str. 117 n; 119 n.; Druhý vatikánsky
koncil, dekrét Ad gentes, 11: AAS 58 (1966), str. 960; dogm. konšt.
Lumen gentium, 17: AAS 57
(1965), str. 21.