Poslanie Cirkvi a ľudská sloboda
12. Zjednotení v tomto poslaní, o ktorom rozhoduje
predovšetkým sám Kristus, všetci kresťania
majú hľadať to, čo ich už spája, a to
ešte prv, než sa uskutoční ich plná jednota.
Táto jednota je apoštolská i misionárska,
misionárska i apoštolská. Vďaka tejto jednote
máme prístup k veľkolepému dedičstvu
ľudského ducha, ktoré sa prejavilo vo všetkých
náboženstvách, ako o tom hovorí deklarácia
Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate. 73 Vďaka
tejto jednote máme prístup aj ku všetkým
kultúram, svetonázorom a ku všetkým ľuďom
dobrej vôle. Približujeme sa k nim s tou úctou a
ohľaduplnosťou, ktorými sa už od čias apoštolov
vyznačovala misijná činnosť a postoj misionára.
Stačí pripomenúť svätého Pavla a
napríklad jeho reč v aténskom aeropágu. 74
Východiskom misionárskeho postoja je vždy hlboká
úcta k všetkému, čo je "v
človeku",75 a ocenenie všetkého, čo už
on sám v hĺbke svojho ducha vypracoval v oblasti
najvyšších a najvážnejších
otázok. Ide konečne o úctu k všetkému, čo v
ňom vykonal Duch, ktorý "veje, kam chce".76
Misionárske poslanie nikdy neničí, ale preberá,
čo je dobré, a buduje nové, i keď sa prax nie vždy
celkom zhodovala s týmto vznešeným ideálom.
Obrátenie, ktoré sa musí začať týmto
poslaním, je dielom milosti, v ktorej - ako dobre vieme - človek
má plne nájsť seba.
Preto Cirkev v našej dobe kladie veľký dôraz na
všetko, čo Druhý vatikánsky koncil vyhlásil v
deklarácii o náboženskej slobode, a to tak v prvej, ako aj v
druhej časti tohto dokumentu. 77 Hlboko cítime
záväznosť pravdy, ktorú nám Boh zjavil.
Uvedomujeme si najmä obrovskú povinnosť svojho svedomia
voči tejto pravde. Cirkev je z Kristovho ustanovenia jej
strážkyňou a učiteľkou, lebo dostáva
zvláštnu pomoc Ducha Svätého, aby ju verne
strážila a učila v jej najúplnejšej celosti.
78 Pri plnení tejto úlohy hľadíme na
samého Ježiša Krista, ktorý je prvým
hlásateľom evanjelia, 79 a zároveň
hľadíme aj na jeho apoštolov, mučeníkov a
vyznavačov. Deklarácia o náboženskej slobode nám
presvedčivo ukazuje, ako Kristus a neskôr apoštoli pri
ohlasovaní pravdy, ktorá nepochádza od ľudí,
ale od Boha - "Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma
poslal",80 totiž Otcovo - vynakladali celú silu svojho
ducha, ale pritom si zachovali hlbokú úctu k človekovi, k
jeho rozumu a vôli, svedomiu a slobode. 81 Týmto
spôsobom aj sama dôstojnosť ľudskej osoby sa stáva
súčasťou obsahu ohlasovania, pravda, nie slovami, ale postojom
voči nej. Zdá sa, že takýto spôsob
zodpovedá zvláštnym potrebám našej doby.
Keďže však pravú slobodu človeka nemožno
stotožniť so všetkým, čo rozličné
systémy a jednotlivci pokladajú za slobodu a propagujú ako
slobodu, Cirkev sa na základe svojho božského poslania
stáva tým viac strážkyňou tej slobody,
ktorá je podmienkou a základom pravej dôstojnosti
ľudskej osoby.
Ježiš Kristus ide v ústrety človekovi v každej dobe
- a teda i v našej - tými istými slovami:
"Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí."
82 V týchto slovách sa skrýva
základná požiadavka a zároveň výstraha:
požiadavka čestného postoja k pravde ako podmienke pravej
slobody a súčasne výstraha pred každou zdanlivou
slobodou, pred slobodou chápanou povrchne a jednostranne, ktorá
nevniká do celej pravdy o človekovi a o svete. I dnes po
dvetisíc rokoch sa nám Kristus javí ako ten, ktorý
prináša človekovi slobodu založenú na pravde,
ktorý oslobodzuje človeka od všetkého, čo
túto slobodu obmedzuje, umenšuje a láme pri samých
koreňoch, totiž v duši človeka, v jeho srdci a
svedomí. Ako nádherne to potvrdili a stále
potvrdzujú tí, čo vďaka Kristovi dosiahli pravú
slobodu a ju vyznali dokonca aj v podmienkach vonkajšieho útlaku.
Či sám Ježiš Kristus - keď ako väzeň
stál pred Pilátovým súdom a keď sa ho
Pilát vypytoval o tom, z čoho ho obžalovali členovia
veľrady - neodpovedal: "Ja som sa preto narodil a preto som
prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde"?83 Týmito
slovami, ktoré vyslovil v rozhodujúcej chvíli pred sudcom,
akoby znova potvrdil už predtým vyslovený výrok:
"Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí." Či
cez toľké stáročia a pokolenia, počnúc od
čias apoštolov, Ježiš Kristus nestál
toľkokrát po boku ľudí súdených pre
pravdu a nepodstúpil smrť s ľuďmi
odsúdenými za pravdu? Či azda prestáva byť
stálym tlmočníkom a obhájcom človeka, ktorý
žije "v Duchu a pravde"?84 Tak ako ním
neprestáva byť pred Otcom, tak isto je ním aj vzhľadom
na ľudské dejiny. A Cirkev zasa, napriek mnohým slabostiam,
ktoré sú súčasťou jej ľudských
dejín, neprestáva nasledovať toho, ktorý
vyhlásil: "Príde čas, ba už je tu, keď sa
praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. A
sám Otec si žiada takých ctiteľov. Boh je Duch, a
tí, čo sa mu klaňajú, majú sa mu
klaňať v Duchu a pravde." 85