Všetky cesty Cirkvi vedú k človekovi
14. Cirkev nemôže opustiť človeka, ktorého
"osud" - to značí vyvolenie a povolanie, narodenie a
smrť, spasenie alebo zatratenie - je tak úzko a nerozlučne
spojený s Kristom. Vzťahuje sa to na každého
človeka žijúceho na tejto planéte, na tejto zemi,
ktorú Stvoriteľ dal prvému človekovi, mužovi a
žene, so slovami: "Podmaňte si ju." 94
Vzťahuje sa to na každého človeka v jeho úplnej a
neopakovateľnej skutočnosti bytia a konania, rozumu a vôle,
svedomia a srdca. Človek vo svojej jedinečnej skutočnosti
(pretože je "osobou") má svoje osobné dejiny a
predovšetkým svoje vlastné "dejiny duše". V
zhode s vnútornou dispozíciou svojho ducha a zároveň
s toľkými rozličnými potrebami svojho tela a svojej
časnej existencie človek píše tieto svoje osobné
dejiny prostredníctvom početných zväzkov, stykov,
situácií a spoločenských štruktúr,
ktoré ho spájajú s inými ľuďmi, a to
už od prvej chvíle svojho jestvovania na tejto zemi, od
chvíle svojho počatia a narodenia. Prvá cesta, po ktorej
musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania, je
celý človek v celej pravde svojej existencie, svojho
osobného a zároveň aj spoločenského a
sociálneho bytia - v rámci svojej rodiny, v rámci
toľkých rozličných spoločenstiev a
prostredí, v rámci svojho národa alebo ľudu (ba
možno ešte len rodu alebo kmeňa), v rámci celého
ľudstva. Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou,
ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez
akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a
vykúpenia.
Práve tohto človeka v celej pravde jeho života, s jeho
svedomím, s jeho trvalou náklonnosťou na hriech a
súčasne aj s jeho ustavičnou túžbou po pravde,
dobre, kráse, spravodlivosti a láske, mal pred očami
Druhý vatikánsky koncil, keď pri opise jeho situácie
v súčasnom svete prechádzal vždy od vonkajších
zložiek tejto situácie k vnútornej pravde, ktorá sa
vzťahuje na celé ľudstvo: "Lebo v samom človekovi je
mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú
ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe
bezhraničné túžby a povolanie na vyšší
život. Priťahovaný mnohými vábivými
vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a
niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny,
nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná to, čo by chcel.
Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok
aj toľké a také rozpory v spoločnosti."95
Tento človek je cestou Cirkvi, cestou, ktorá je v určitom
zmysle základom všetkých ostatných ciest, ktorými
sa musí Cirkev uberať, pretože človek - každý
človek bez akejkoľvek výnimky - bol Kristom vykúpený,
pretože s človekom - a to s každým človekom bez výnimky
- je Kristus určitým spôsobom spojený, aj keď si
to človek neuvedomuje: "Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych
za všetkých, dáva... človekovi - každému človekovi
a všetkým ľuďom - svetlo a silu..., aby mohol zodpovedať
svojmu vznešenému povolaniu." 96
Keďže tento človek je cestou Cirkvi, cestou jej každodenného
života a skúsenosti, jej poslania a námah, Cirkev našich
čias si musí vždy novým spôsobom uvedomiť
jeho skutočnú "situáciu". To značí, že
si musí byť vedomá jeho možností, ktoré
sa zameriavajú stále iným smerom a zodpovedne tomu sa aj
prejavujú. Cirkev si musí byť zároveň vedomá
nebezpečenstiev, ktoré hrozia človekovi. Musí si byť
tiež vedomá všetkého, čo prekáža tomu,
aby bol "život ľudskejším",97 aby všetko,
z čoho sa tento život skladá, zodpovedalo pravej hodnosti človeka.
Slovom, musí si byť vedomá všetkého, čo
tomuto procesu odporuje.