Čoho sa bojí súčasný
človek
15. Majúc teda v živej pamäti obraz, ktorý tak výstižne
a kompetentne načrtol Druhý vatikánsky koncil, pokúsime
sa tento obraz znova prispôsobiť "znakom časov" a požiadavkám
situácie, ktorá sa stále mení a vyvíja určitými
smermi.
Zdá sa, že dnešného človeka stále ohrozuje
práve to, čo je jeho vlastným výtvorom, t.j. výsledok
práce jeho vlastných rúk a ešte viac výsledok činnosti
jeho rozumu a úsilia jeho vôle. Plody tejto mnohostrannej ľudskej
činnosti príliš rýchlo a často nepredvídateľným
spôsobom nielen a nie natoľko podliehajú "odcudzeniu",
v tom zmysle, že sú jednoducho odňaté tomu, ktorý
ich vytvoril, ale že - aspoň čiastočne, v určitom
okruhu následkov, ktoré z nich nepriamo vyplývajú -
sa obracajú proti človekovi. V tom, ako sa zdá, spočíva
hlavný dôvod drámy súčasnej ľudskej existencie
v jej najširšom a najvšeobecnejšom rozmere. Preto človek
žije v stále väčšom strachu. Bojí sa, že
jeho výtvory - zrejme nie všetky, ani nie väčšina z
nich, ale niektoré, a to práve tie, do ktorých vložil
zvláštny podiel svojho nadania a úsilia - sa môžu
radikálnym spôsobom obrátiť proti nemu. Bojí
sa, že sa stanú nástrojmi a zbraňami nepredstaviteľného
sebazničenia, v porovnaní s ktorým blednú všetky
pohromy a katastrofy, ktoré poznáme z dejín. Tu si treba
nastoliť otázku, pre aké príčiny sa táto
moc, ktorú človek dostal už na začiatku a ktorou si mal
podmaniť zem, 98 obracia proti nemu samému a vyvoláva
pochopiteľný stav nepokoja, vedomého alebo podvedomého
strachu a pocit ohrozenia, ktorý sa rozličnými spôsobmi
prenáša na ľudstvo a prejavuje sa v rozličných
formách.
Tento stav ohrozenia človeka zo strany jeho vlastných výtvorov
sa prejavuje v rôznych smeroch a v rozličných stupňoch
intenzity. Ako sa zdá, stále jasnejšie si uvedomujeme, že
využitie zeme, planéty, na ktorej žijeme, vyžaduje poctivé
a racionálne plánovanie. Okrem toho toto využitie zeme
nielen na priemyslové, ale i na vojenské ciele, ako aj rozvoj
techniky, nekontrolovaný všeobecným plánom, zameraným
na dobro človeka, často prinášajú so sebou
ohrozenie prírodného prostredia človeka, odcudzujú človeka
jeho vzťahu k prírode a odvracajú ho od nej. Zdá sa,
akoby človek často nevidel nijaký iný význam prírodného
prostredia ako ten, čo mu slúži na bezprostredný úžitok
a spotrebu. A zatiaľ Stvoriteľ chcel, aby človek zachádzal
s prírodou ako jej rozumný a šľachetný "pán"
a "strážca", a nie ako vykorisťovateľ a bezohľadný
ničiteľ.
Technický pokrok a rozvoj súčasnej civilizácie, ktorá
sa vyznačuje práve nadvládou techniky, vyžadujú
primeraný vývoj morálneho života a etiky. Bohužiaľ,
zdá sa, že tento vývoj stále zaostáva za
technickým vývojom. Preto spomenutý pokrok - hoci je
obdivuhodný a ľahko v ňom možno spozorovať skutočné
znaky veľkosti človeka, o ktorých sa hovorí, aspoň
ako o tvorivých zárodkoch, už v opise stvorenia na stranách
knihy Genezis99 - nemôže nevyvolávať mnohoraké
obavy. Prvá z nich sa týka zásadnej a základnej otázky:
Takýto pokrok, ktorého pôvodcom a podporovateľom je človek,
robí ľudský život v každom ohľade "ľudskejším"
a "dôstojnejším" človeka"? Nemožno pochybovať,
že ho robí takým, a to v rozličných ohľadoch.
Otázka sa však nástojčivo vracia, keď ide o to, čo
je najpodstatnejšie: Stáva sa sám človek v rámci
tohto pokroku naozaj lepším, duchovne zrelším,
uvedomuje si plnšie svoju ľudskú dôstojnosť, je zodpovednejší,
otvorenejší voči druhým, najmä voči núdznym
a slabým, je ochotnejší preukazovať a poskytovať
pomoc všetkým?
Túto otázku si musia položiť kresťania práve
preto, že Kristus ich urobil všestranne citlivejšími na
problém človeka. Musia si ju však položiť aj všetci
ľudia, zvlášť tí, čo patria k spoločenským
vrstvám, ktoré sa aktívne zasadzujú o pokrok v našej
dobe.
Pri pozorovaní týchto procesov a pri vlastnej účasti
na nich nesmieme sa nechať uchvátiť prepiatym zápalom,
ani unášať jednostranným nadšením za to, čo
sme dosiahli, ale všetci si musíme celkom čestne, objektívne
a s pocitom mravnej zodpovednosti položiť zásadné otázky
týkajúce sa situácie človeka dnes i v budúcnosti.
Sú všetky tie doterajšie, ako i ďalšie, technikou do
budúcna plánované vymoženosti v zhode s mravným
a duchovným pokrokom človeka? Či sa sám človek v
ich rámci rozvíja a napreduje, alebo skôr upadá a
degraduje sa vo svojej ľudskosti? Prevláda v ľuďoch,
"vo svete človeka", - ktorý je svetom mravného
dobra i zla - dobro nad zlom? Rastie v ľuďoch a medzi ľuďmi
láska k iným ľuďom, rešpektovanie práv iných
- tak každého človeka, ako aj národa alebo ľudu -,
alebo, naopak, rastú rôzne prejavy egoizmu, prehnaný
nacionalizmus - namiesto pravej lásky k vlasti -, túžba ovládať
iných na úkor ich práv a zásluh a najmä túžba
využívať všetok hmotný technickovýrobný
pokrok výlučne na ovládanie iných alebo v prospech
toho či onoho imperializmu?
To sú základné otázky, ktoré si Cirkev nemôže
neklásť, pretože si ich viac alebo menej výslovne kladú
miliardy ľudí žijúcich dnes na svete. Všetci
hovoria o téme rozvoja a pokroku, píše sa o nej na stránkach
všetkých novín a publikácií skoro vo všetkých
rečiach súčasného sveta. Nezabúdajme však, že
táto téma neobsahuje len tvrdenia a istoty, ale aj otázky
a úzkostlivé obavy, ktoré nie sú menej dôležité
ako spomínané tvrdenia a istoty. Aj ony zodpovedajú povahe
ľudského poznania. Ešte viac zodpovedajú základnej
potrebe, aby sa totiž človek staral o človeka, o jeho ľudskosť
a o budúcnosť ľudí na tejto zemi. Cirkev, ktorú
oživuje eschatologická viera, pokladá túto svoju
starostlivosť o človeka, o jeho ľudskú dôstojnosť,
o budúcnosť ľudí na zemi, a teda o zameranie celého
rozvoja a pokroku za podstatnú zložku svojho poslania, neraz
nerozlučiteľne s ním spojenú. Princíp tejto
svojej starostlivosti vidí Cirkev v samom Ježišovi Kristovi,
ako to dosvedčujú aj evanjeliá. Preto chce túto
starostlivosť stále rozvíjať v Kristovi, skúmajúc
situáciu človeka v súčasnom svete podľa najdôležitejších
znakov našej doby.