Pokrok, alebo hroziace nebezpečenstvo?
16. Ak sa nám teda naša doba, t.j. obdobie našej generácie,
ktoré sa už blíži ku koncu druhého tisícročia
nášho kresťanského letopočtu, javí ako obdobie
veľkého pokroku, ukazuje sa zároveň aj ako obdobie mnohých
nebezpečenstiev hroziacich človekovi. O týchto nebezpečenstvách
musí Cirkev hovoriť všetkým ľuďom dobrej vôle
a musí s nimi o tom stále viesť dialóg. Situácia
človeka v dnešnom svete, ako sa zdá, je ešte ďaleko
od objektívnych požiadaviek mravného poriadku, od nástojčivých
požiadaviek spravodlivosti a ešte viac od vzájomnej lásky
medzi ľuďmi. Nejde tu o nič iné ako o to, čo
Stvoriteľ vyjadril už v prvom posolstve, ktorým sa obrátil
na človeka vo chvíli, keď mu odovzdal zem, aby si ju
"podmanil".100 Toto prvé posolstvo Kristus potvrdil v
tajomstve vykúpenia. Druhý vatikánsky koncil to vyslovil v
tých prekrásnych kapitolách svojho učenia, ktoré
sa týkajú "kráľovskej hodnosti človeka",
čiže jeho povolania zúčastnovať sa na "kráľovskom
poslaní" (in munere regali) samého Krista. 101 Základný
zmysel tohto "kráľovského poslania", tohto
"panovania" človeka nad viditeľným svetom, ktoré
mu dal za úlohu sám Stvoriteľ, spočíva v prvenstve
etiky v porovnaní s technikou, v nadradenosti osoby nad vecami a v
prevahe ducha nad hmotou.
Práve preto treba pozorne sledovať všetky úseky dnešného
pokroku. Treba, aby sme tak povedali, urobiť rádiografiu jeho
jednotlivých etáp z tohto zorného uhla. Ide o rozvoj ľudských
osôb, a nielen o rozmnoženie vecí, ktoré tieto osoby môžu
používať. Ako to povedal istý súčasný
mysliteľ a potvrdil koncil, nejde natoľko o to, aby sme "viac
mali", ale aby sme "viac boli".102 Jestvuje už totiž
skutočné a spozorovateľné nebezpečenstvo, že
kým človek zväčšuje svoju vládu nad svetom
vecí, stráca podstatné zložky tejto vlády,
jeho ľudskosť sa rozličnými spôsobmi podrobuje týmto
veciam a - hoci si to hneď neuvedomuje - stáva sa predmetom mnohostrannej
manipulácie, a to prostredníctvom celej organizácie spoločenského
života, výrobného systému a nátlaku spoločenských
komunikačných prostriedkov. Človek sa nesmie zriecť seba
samého, ani miesta, ktoré mu patrí vo viditeľnom
svete, nesmie sa stať otrokom vecí, hospodárskych systémov,
výroby a svojich vlastných výrobkov. Čisto
materialistická civilizácia privádza človeka práve
do takéhoto otroctva, hoci sa to niekedy stáva bez vedomia alebo
proti úmyslom a plánom jej priekopníkov. Pri koreni
súčasnej starostlivosti o človeka sa zaiste nachádza
tento problém. Nejde tu len o abstraktnú odpoveď na
otázku: Kto je človek, ale o celý dynamizmus života a
civilizácie. Ide o zmysel rozličných činností
každodenného života a zároveň o predpoklady a
smernice pre početné civilizačné, politické,
hospodárske, sociálne, štátne a mnohé
iné programy.
Ak sa odvažujeme tvrdiť, že situácia človeka v
súčasnom svete je ďaleko od požiadaviek mravného
poriadku a spravodlivosti a ešte viac od lásky k ľuďom,
robíme to preto, že to potvrdzujú dobre známe fakty a
porovnania, ktoré viac ráz našli priamu ozvenu na
stránkach pápežských, koncilových a
synodálnych dokumentov. 103 Situácia človeka za
našich čias iste nie je všade rovnaká, ale je v
mnohých ohľadoch rozdielna. Tieto rozdiely majú svoje
historické príčiny, ale majú aj svoj silný
etický ohlas. Veď je dobre známy fakt spotrebnej
civilizácie, spočívajúci v nadbytku dobier potrebných
človekovi alebo celým spoločnostiam - ide o spoločnosti
bohaté a silno rozvinuté -, kým v iných
spoločnostiach, alebo aspoň v ich širokých
vrstvách, ľudia hladujú a mnohí denne umierajú
hladom a následkom podvýživy. Zároveň s
tým prichádza u jedných k určitému
zneužívaniu slobody, úzko spätému práve s
konzumným, mravne nekontrolovaným postojom, zatiaľ čo
sa obmedzuje sloboda druhých, a to tých, čo
vážne trpia nedostatkom a sú tým hnaní do
ešte väčšej biedy a núdze.
Toto všeobecne známe porovnanie a kontrast, na ktoré sa
odvolali v dokumentoch svojho učiteľského úradu
pápeži nášho storočia, v najnovšom čase
Ján XXIII. a Pavol VI., 104 predstavujú akoby
obrovské rozvedenie biblického podobenstva o hodujúcom
boháčovi a chudobnom Lazárovi. 105
Na rozsahu tohto javu majú vinu finančné, menové,
výrobné a obchodné štruktúry a mechanizmy,
ktoré sa opierajú o rozličné druhy politického
nátlaku a ovládajú svetové hospodárstvo.
Tieto štruktúry a mechanizmy sú takmer neschopné
odstrániť nespravodlivé sociálne pomery
zdedené z minulosti a nevládzu čeliť naliehavým
požiadavkám a etickým potrebám
súčasnosti. Tieto štruktúry podrobujú
človeka napätiam, ktoré sám vyvolal,
zrýchleným tempom márnia surovinové a
energetické zdroje, ohrozujú prirodzené geofyzické
prostredie, a tak neprestajne rozširujú oblasti biedy a s ňou
spojené pocity úzkosti, bezmocnosti a roztrpčenia.
106
Stojíme tu pred strašnou drámou, pred ktorou nikto
nemôže ostať ľahostajný. Lebo ten, čo sa na
jednej strane snaží vyťažiť čo
najväčší zisk, ako aj ten, čo na druhej strane
musí znášať z toho vyplývajúce krivdy a
príkoria, je vždy človek. Táto situácia sa
ešte viac vyostruje tým, že v blízkom susedstve
ubiedených žijú privilegované sociálne vrstvy,
ako aj tým, že jestvujú vysoko rozvinuté krajiny,
ktoré v prílišnej miere hromadia hmotné dobrá
a ktorých bohatstvá, pretože sú
zneužívané, sa neraz stávajú
príčinou rozličných bied. K tomu sa pridáva
horúčka inflácie a pliaga nezamestnanosti, ktoré
sú ďalšími príznakmi tohto morálneho
neporiadku, prejavujúceho sa v súčasnej svetovej
situácii a vyžadujúceho preto odvážne a tvorivé
riešenia, zodpovedajúce pravej dôstojnosti človeka.
107
Táto úloha nie je neuskutočniteľná.
Princíp solidárnosti, chápaný v širšom
zmysle slova, musí byť podnetom na účinné
hľadanie primeraných inštitúcií a
systémov, či už ide o oblasť obchodných stykov,
kde sa treba riadiť zákonmi zdravého
súťaženia, alebo o plán rozsiahlejšieho a
bezprostrednejšieho rozdelenia bohatstiev a kontroly nad nimi, aby
národy, ktoré sú ešte len na ceste
hospodárskeho rozvoja, mohli nielen uspokojiť svoje
základné požiadavky, ale aj postupne a účinne sa
rozvíjať.
Na tejto ťažkej ceste, na ceste nevyhnutnej premeny
štruktúr hospodárskeho života bude možné
napredovať iba za cenu skutočného obrátenia mysle,
vôle a srdca. To však vyžaduje rozhodné
zaangažovanie jednotlivcov, ako aj slobodných a medzi sebou
solidárnych národov. Príliš často sa sloboda
zamieňa s inštinktom individuálnych alebo kolektívnych
záujmov alebo dokonca s inštinktom boja a nadvlády, nech je
akékoľvek ich ideologické zafarbenie. Je zrejmé,
že tieto inštinkty jestvujú a pôsobia. Nebude však
možné skutočne ľudské hospodárske
zriadenie, ak spomínané inštinkty nebudú
podmanené, náležite usmernené a
ovládané hlbšími silami, skrývajúcimi
sa v človeku, silami, ktoré rozhodujú o skutočnej
kultúre národov. Práve z týchto prameňov
musí vyprýštiť úsilie, v ktorom nájde
svoj výraz pravá sloboda človeka a ktoré ju bude
schopné zabezpečiť aj na hospodárskom poli. Hospodársky
pokrok so všetkým, čo patrí k jeho riadnemu chodu,
treba vždy plánovať a uskutočňovať v
rámci všeobecného a solidárneho rozvoja
jednotlivých ľudí a národov, ako na to
presvedčivým spôsobom upozornil môj predchodca Pavol
VI. v encyklike Populorum progressio. Ak sa to neuskutočňuje, sama
kategória "hospodárskeho pokroku" sa stáva
kategóriou nadradenou, ktorá celú ľudskú
existenciu podriaďuje svojim čiastočným
požiadavkám, udúša človeka, rozvracia
spoločnosť a nakoniec sa stáva obeťou svojich vlastných
rozporov a výstredností.
Je možné podujať sa
na túto úlohu. Dosvedčujú to určité fakty
a výsledky, ktoré sa tu ťažko dajú jednotlivo
vymenovať. Jedno je však isté. Ako základný
prvok na tomto obrovskom poli treba prijať, stanoviť a
prehĺbiť cit pre mravnú zodpovednosť, ktorý si
musí človek osvojiť. Znova a stále -
človek! Pre nás kresťanov sa zodpovednosť v tomto
ohľade stáva zvlášť zrejmou, keď si
pripomenieme - a stále si to musíme pripomínať -
obraz posledného súdu podľa Kristových slov,
ktoré sú zaznačené v Evanjeliu svätého
Matúša. 108
Tento eschatoligický obraz treba stále "premietať"
na dejiny človeka, treba ho urobiť trvalou "mierou"
ľudských skutkov, akoby základnou schémou spytovania
svedomia pre každého a pre všetkých: "Lebo som bol
hladný a nedali ste mi jesť,... bol som nahý a nepriodeli
ste ma... (bol som) v žalári a nenavštívili ste
ma." 109 Tieto slová sa stávajú ešte
varovnejšími, keď si pomyslíme, že novým
štátom a národom, prebúdzajúcim sa k
nezávislosti, sa namiesto chleba a kultúrnej pomoci
poskytujú, a neraz v značnom množstve, moderné zbrane a
prostriedky ničenia slúžiace v ozbrojených konfliktoch
a vojnách, ktoré nevyžaduje natoľko obrana ich
zákonitých práv a zvrchovanosti, ako skôr
istý šovinizmus, imperializmus a neokolonializmus rozličného
druhu. Všetci dobre vieme, že zóny biedy a hladu na našej
zemeguli by mohli byť v krátkom čase
"zúrodnené", keby sa obrovské výdavky na
zbrojenie, slúžiace vojne a ničeniu, premenili na
výdavky určené na výživu slúžiacu
životu.
Možno, že táto úvaha zostane čiastočne
"abstraktná". Možno poskytne jednej i druhej
"strane" príležitosť na vzájomné
obviňovanie, pričom obidve zabudnú na vlastné viny.
Možno vyvolá i nové obžaloby proti Cirkvi. No Cirkev,
keďže nedisponuje inými zbraňami okrem zbraní
ducha, slova a lásky, nemôže prestať hlásať
"slovo v príhodnom aj nepríhodnom čase".110
Preto neprestajne prosí obe strany a žiada všetkých v
mene Boha a v mene človeka: Nezabíjajte! Nepripravujte
ľuďom zničenie a vyhladenie! Myslite na svojich bratov, čo
trpia hladom a núdzou! Majte v úcte dôstojnosť a
slobodu každého človeka!
100 Gn 1,28; porov. dekrét Inter mirifica, 6: AAS 56 (1964),
str. 147; pastor. konšt. Gaudium et spes, 74,78: AAS 58 (1966), str. 1095
n; 1101 n.
101 Porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 10,36: AAS 57 (1965), str. 14 n; 41 n.
102 Porov. pastor. konšt. Gaudium et spes, 35: AAS 58 (1966), str.
1053; Pavol VI., prejav k diplomatickému zboru, 7. jan. 1965: AAS 57
(1965), str. 232; encykl. Populorum progressio, 14: AAS 59 (1967), str. 264.
103 Porov. Pius XII., Rozhlasové posolstvo k 50. výročiu
encykliky Rerum novarum Leva XIII. (1. júna 1941). AAS 33 (1941), str.
195-205; Vianočné rozhlasové posolstvo celému svetu
(24. decembra 1941): AAS 34 (1942), str. 10-21; Vianočné rozhlasové
posolstvo celému svetu (24. decembra 1943): AAS 36 (1944), str. 11-24;
Vianočné rozhlasové posolstvo celému svetu (24.
decembra 1944): AAS 37 (1945), str. 10-23; Prejav ku kardinálom (24.
decembra 1945): AAS 38 (1946), str. 15-25; Prejav ku kardinálom (24.
decembra 1946): AAS 39 (1947), str. 7-17; Vianočné rozhlasové
posolstvo celému svetu (24. decembra 1947): AAS 40 (1948), str. 8-16; Ján
XXIII., Mater et Magistra: AAS 53 (1961), str. 401-464; encykl. Pacem in
terris: AAS 55 (1963), str. 257-304; Pavol VI., encykl. Ecclesiam suam: AAS 56
(1964), str. 609-659; Prejav na generálnom zhromaždení
Spojených národov (4. októbra 1965): AAS 57 (1965), str.
877-885; encykl. Populorum progressio: AAS 59 (1967), str. 257-299; Prejav ku
kolumbijským roľníkom, zvaným "campesinos"
(23. augusta 1968): AAS 60 (1968), str. 619-623; Prejav na generálnom
zasadaní biskupov Latinskej Ameriky (24. augusta 1968): AAS 60 (1968),
str. 639-649; Prejav na konferencii "Food and Agriculture
Organisation" (F.A.O.) (16. novembra 1970): AAS 62 (1970), str. 830-838;
apošt. list Octogesima adveniens: AAS 63 (1971), str. 401-441; Prejav ku
kardinálskemu zboru (23. júna 1972): AAS 64 (1972), str. 491-505;
Ján Pavol II., Prejav na 3. generálnej biskupskej konferencii
Latinskej Ameriky (28. januára 1979): AAS 71 (1979), str. 187 n.; Prejav
k takzvaným "indios" v obci Cuilapan pri meste Oaxaca (29. januára
1979): tamže, str. 207 n.; Prejav k robotníkom v Guadalajare (30.
januára 1979): tamže, str. 221 n.; Prejav k robotníkom v
Monterey (31. januára 1979): tamže, str. 240 n.; Druhý vatikánsky
koncil, dekl. Dignitatis humanae: AAS 58 (1966), str. 929-941; pastor. konšt.
Gaudium et spes: AAS 58 (1966), str. 1025-1115; dokument Biskupskej synody De
iustitia in mundo: AAS 63 (1971), str. 923-941.
104 Porov. Ján
XXIII., encykl. Mater et Magistra: AAS 53 (1961), str. 418 n; encykl. Pacem
in terris: AAS 55 (1963), str. 289 n; Pavol VI., encykl. Populorum progressio:
AAS 59 (1967), str. 257-299.
106 Porov. Ján Pavol II., Homília v San Domingu (25. januára
1979), č. 3: AAS 71 (1979), str. 157 n.; Prejav k takzvaným
"Indios" v obci Cuilapan pri meste Oaxaca (29. januára 1979), č.2:
tamže, str. 207 n.; Prejav k robotníkom v Monterey (31. januára
1979), č.4: tamže 241 n.
107 Porov. Pavol VI., apošt. list Octogesima adveniens, 42 AAS
63 (1971), str. 431.