Práva človeka: "litera", či
"duch"?
17. Naše storočie bolo pre človeka až doteraz
storočím veľkých pohrôm a spustošení,
a to nielen materiálnych, ale aj morálnych, ba azda
predovšetkým morálnych. Isteže nie je ľahké
porovnávať z tohto hľadiska dejinné obdobia, lebo to
závisí od historických kritérií a tie sa
menia. Ale aj bez týchto porovnaní treba konštatovať,
že doteraz to bolo storočie, v ktorom si ľudia navzájom
zapríčinili veľa krívd a utrpení. Bol tento
proces rozhodným spôsobom zabrzdený? V každom
prípade nemožno tu nespomenúť s veľkým
uznaním a s nádejou do budúcnosti veľkolepé
úsilie, ktoré sa vynaložilo na založenie Organizácie
spojených národov, úsilie definovať a stanoviť
objektívne a nenarušiteľné práva človeka,
pričom sa členské štáty tejto Organizácie
navzájom zaväzujú tieto práva dôsledne
rešpektovať. Tento záväzok prijali a podpísali
skoro všetky súčasné štáty. To by malo
byť zárukou, že ľudské práva sa
stanú na celom svete základným princípom
činnosti pre blaho človeka.
Cirkev nemusí dokazovať, ako tesne táto otázka
súvisí s jej poslaním v súčasnom svete.
Veď na tejto otázke sa zakladá sociálny a
medzinárodný pokoj, ako to vyhlásil Ján XXIII.,
Druhý vatikánsky koncil a potom Pavol VI. v osobitných
dokumentoch. Pokoj totiž v jadre spočíva v
zachovávaní neporušiteľných práv
človeka - dielom spravodlivosti je pokoj - kým vojna vzniká
práve z porušovania týchto práv a prináša
so sebou ešte vážnejšie ich porušovanie. Ak sa
však ľudské práva porušujú v čase
pokoja, je to zvlášť bolestné. Z hľadiska pokroku
je to nepochopiteľný jav boja proti človekovi,
absolútne nezlučiteľný s akýmkoľvek
programom, ktorý sa vydáva za "humanitný". A
ktorý program, či už sociálny, hospodársky,
politický alebo kultúrny, by sa mohol vzdať tohto titulu? Sme
pevne presvedčení, že dnes nejestvuje na svete program -
dokonca aj keď vychádza z protikladných svetonázorov
-, ktorý by nestaval vždy na prvé miesto človeka.
Ak napriek týmto predpokladom sú ľudské práva
rozličným spôsobom porušované, ak sme v praxi stále
ešte svedkami koncentračných táborov, násilia,
mučenia, terorizmu a rôznych diskriminácií, to
musí byť dôsledkom iných predpokladov, ktoré
podkopávajú a často takmer ničia
účinnosť humanitných zásad, z ktorých
vychádzajú spomínané moderné programy a systémy.
Z toho však vyplýva povinnosť podrobovať ich
ustavičnej revízii z hľadiska objektívnych a
neporušiteľných práv človeka. Deklarácia o
ľudských právach, ako aj založenie Organizácie
spojených národov bezpochyby nemali za cieľ iba
odstrániť hanebné zločiny spáchané v
poslednej svetovej vojne, ale aj vytvoriť základňu pre
stálu revíziu programov, systémov a režimov
práve pod týmto jediným zásadným zorným
uhlom, ktorým je dobro človeka, čiže osoby v rámci
spoločenstva. Toto dobro, ako základný činiteľ spoločného
dobra, musí byť zásadným kritériom
všetkých programov, systémov a režimov.
V opačnom prípade je ľudský život i v čase
mieru odsúdený na rozmanité utrpenia pri ktorých sa
súčasne s nimi rozvíjajú aj rozličné
formy nadvlády, totalitarizmu, neokolonializmu a imperializmu,
ohrozujúce samo spolunažívanie národov. Je naozaj
výrečný fakt, často potvrdený
skúsenosťami z dejín, že porušovanie práv
človeka ide ruka v ruke s porušovaním práv
národa, s ktorým je človek spojený organickými
zväzkami akoby s väčšou rodinou.
Už od prvej polovice tohto storočia, keď sa začali
vyvíjať vtedajšie totalitné štátne
režimy, ktoré, ako je známe, priviedli k strašnej
vojnovej katastrofe, Cirkev jasne vyslovovala svoje stanovisko voči
týmto režimom, ktoré sa zdanlivo usilovali o
vyššie dobro, akým je práve blaho štátu.
Dejiny však ukázali, že to bolo iba dobro určitej strany,
ktorá sa stotožňovala so štátom. 111 V
skutočnosti však tieto režimy obmedzovali práva
občanov tým, že ich pozbavili práve tých
neporušiteľných práv človeka, ktoré
približne v polovici nášho storočia boli konečne
sformulované na medzinárodnom fóre. Cirkev sa
teší z tohto výdobytku spolu so všetkými
ľuďmi dobrej vôle, s ľuďmi, ktorí naozaj
milujú spravodlivosť a pokoj. Je si však vedomá,
že sama "litera" môže aj "zabiť",
kým iba "duch oživuje".112 Preto sa musí
spolu s týmito ľuďmi dobrej vôle stále
pýtať, či vyhlásenie o ľudských
právach a prijatie ich "litery" značí všade
aj uplatňovanie ich "ducha". Vynárajú sa
totiž oprávnené obavy, že veľmi často sme
ešte ďaleko od tohto uplatnenia a že neraz duch
spoločenského a verejného života je v bolestnom rozpore
s vyhlásením "litery" ľudských práv.
Takýto stav vecí, doliehajúci na
príslušné spoločenstvá, robí osobitne
zodpovednými tak pred týmito spoločenstvami, ako aj pred
dejinami človeka tých, čo prispievajú k vyvolaniu
takého stavu.
Podstatný zmysel štátu ako politického
spoločenstva spočíva v tom, že celá
spoločnosť, ktorá ho vytvára, t.j. ľud, je
pánom a tvorcom svojho osudu. Tento zmysel štátu sa
neuskutoční tam, kde namiesto vykonávania moci s
morálnou účasťou spoločnosti alebo národa
vidíme, že určitá skupina ľudí nanucuje
svoju nadvládu všetkým ostatným členom
príslušnej spoločnosti. Tieto veci sú podstatne
dôležité v našej dobe, keď nesmierne
vzrástlo sociálne uvedomenie ľudí a spolu s
ním aj potreba korektnej účasti občanov na politickom
živote spoločnosti. Pritom treba prihliadať na
skutočné podmienky, v akých sa nachádzajú
jednotlivé národy a na potrebnú účinnosť
verejnej moci. 113 Toto sú otázky prvoradej
dôležitosti z hľadiska pokroku samého človeka i
všestranného rozvoja ľudstva.
Cirkev vždy učila, že je povinnosťou človeka
pracovať pre spoločné dobro, a tým zároveň
vychovávala každému štátu dobrých
občanov. Okrem toho vždy učila, že základnou
povinnosťou verejnej moci je starostlivosť o spoločné
dobro spoločnosti; z toho zároveň vyplývajú
základné práva verejnej moci. Práve v mene
týchto predpokladov, týkajúcich sa objektívneho
etického poriadku, práva verejnej moci neslobodno
chápať ináč ako na základe rešpektovania
objektívnych a neporušiteľných práv
človeka. Spoločné dobro, ktorému verejná moc
slúži v štáte, sa dosahuje naplno len vtedy, keď
všetci občania sú si istí svojimi právami. V
opačnom prípade nevyhnutne prichádza k rozkladu
spoločnosti, k opozícii občanov proti verejnej moci alebo k
situácii útlaku, zastrašovania, násilia a teroru. O
tom nám poskytli dostatok príkladov totalitné režimy
nášho storočia. Teda princíp ľudských
práv hlboko siaha do oblasti sociálnej spravodlivosti a
stáva sa meradlom pre jej zásadné preverovanie v
živote politických organizmov.
Medzi tieto práva sa zaraďuje, a oprávnene, právo na
náboženskú slobodu, právo na slobodu svedomia.
Druhý vatikánsky koncil pokladal za neobyčajne
potrebné vypracovať obšírnejšiu deklaráciu
o tejto téme. V dokumente nazvanom Dignitatis humanae114 bolo
vyjadrené nielen teologické ponímanie celého
problému, ale aj jeho chápanie z hľadiska
prirodzeného práva, čiže z hľadiska
"čisto ľudského", na základe predpokladov,
ktoré diktuje sama skúsenosť človeka, jeho rozum a jeho
zmysel pre ľudskú dôstojnosť. Je isté, že
obmedzovanie náboženskej slobody osôb a spoločenstiev je
nielen bolestnou skúsenosťou pre tieto osoby a
spoločenstvá, ale je predovšetkým útokom na samu
dôstojnosť človeka, nezávisle od jeho
náboženského vyznania alebo svetonázoru. Obmedzovanie
a porušovanie náboženskej slobody je v rozpore s
dôstojnosťou človeka a s jeho objektívnymi
právami. Spomenutý koncilový dokument hovorí
dostatočne jasne, v čom spočíva toto obmedzovanie a
porušovanie náboženskej slobody. Ide tu zrejme o krajnú
nespravodlivosť voči tomu, čo osobitným spôsobom
väzí hlboko v človekovi a čo je skutočne
ľudské. Veď dokonca aj sama nevera,
náboženská ľahostajnosť a ateizmus sú ako
ľudské zjavy pochopiteľné len vo vzťahu k
náboženstvu a viere. Je teda ťažké prijať
stanovisko, a to aj z "čisto ľudského"
hľadiska, podľa ktorého iba ateizmus má občianske
právo vo verejnom a spoločenskom živote, kým veriaci
sú akoby zo zásady sotva trpení alebo sa s nimi
zachádza ako s občanmi "nižšej triedy", ba
dokonca - ako sa to už stalo - sú úplne pozbavení
občianskych práv.
Treba sa dotknúť aspoň krátko i tejto témy, lebo
aj ona patrí k celkovej situácii človeka v
súčasnom svete a dosvedčuje, ako je táto jeho
situácia zaťažená predsudkami a nespravodlivosťami
rozličného druhu. Ak nechceme v tomto ohľade zabiehať do
podrobností - hoci by sme mali osobitné právo i
povinnosť to urobiť - je to predovšetkým preto, že
spolu s tými, čo znášajú utrpenie
spôsobené diskrimináciou a prenasledovaním pre
Božie meno, vedie nás viera vo výkupnú moc Kristovho
kríža. Predsa však z moci svojho úradu chcem sa v mene
všetkých veriacich na celom svete obrátiť s
úpenlivou prosbou na tých, od ktorých
akýmkoľvek spôsobom závisí organizácia
spoločenského a verejného života, aby rešpektovali
práva náboženstva a činnosť Cirkvi.
Neprosíme o nijakú výsadu, ale o rešpektovanie
základného práva. Uskutočňovanie tohto
práva je jedným zo základných meradiel
skutočného ľudského pokroku v každom režime,
spoločnosti, systéme alebo prostredí.
111 Porov. Pius XI., encykl. Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), str.
213; encykl. Non abbiamo bisogno: AAS 23 (1931), str. 285-312; encykl. Divini Redemptoris: AAS 29 (1937),
str. 65-106; encykl. Mit
brennender Sorge: AAS 29 (1937), str. 145-167; Pius XII., encykl. Summi Pontificatus: AAS 31 (1939),
str. 413-453.