Cirkev je zodpovedná za pravdu
19. Vo svetle posvätného učenia Druhého
vatikánskeho koncilu Cirkev sa teda javí pred nami ako
spoločná nositeľka zodpovednosti za Božiu pravdu. S
hlbokým pohnutím počúvame slová samého
Krista: "Slovo, ktoré (odo mňa) počujete, nie je moje,
ale slovo Otcovo, toho, ktorý ma poslal." 141 Či sa v
týchto slovách nášho Učiteľa
nezračí zodpovednosť za zjavenú pravdu, ktorá je
"vlastníctvom samého Boha", ak dokonca aj on
"jednorodený Syn Boží, ktorý je v
náručí Otca",142 keď podáva
túto pravdu ako prorok a učiteľ, pokladá za
potrebné zdôrazniť, že to koná s
absolútnou vernosťou jej božskému žriedlu?
Tá istá vernosť musí byť
konštitutívnou vlastnosťou viery Cirkvi, či už
keď ju učí, alebo vyznáva.
Viera ako osobitná nadprirodzená čnosť vliata do
ľudského ducha umožňuje nám účasť
na poznaní Boha a je našou odpoveďou na jeho zjavené
Slovo. Práve preto sa vyžaduje, aby sa Cirkev, keď
vyznáva a učí vieru, úzko pridržiavala
Božej pravdy143 a aby ju konkrétne uplatňovala v
živote ako "rozumnú poslušnosť".144
Sám Kristus, aby zabezpečil túto vernosť Božej
pravde, prisľúbil Cirkvi zvláštnu pomoc Ducha pravdy a
udelil dar neomylnosti145 tým, ktorým zveril túto
pravdu ďalej podávať a ju učiť, 146 ako to
presne definoval už Prvý vatikánsky koncil147 a
neskôr potvrdil Druhý vatikánsky koncil. 148 Okrem
toho dal celému Božiemu ľudu zvláštny zmysel pre
vieru. 149
Týmto spôsobom sme sa stali účastnými na
poslaní Krista-Proroka a prostredníctvom tohto poslania
slúžime spolu s ním Božej pravde v Cirkvi.
Zodpovednosť za túto pravdu značí tiež, že ju
máme milovať a snažiť sa ju čo najpresnejšie
pochopiť tak, aby sme sa k nej priblížili v celej jej
spásonosnej sile a jase, v jej hĺbke a zároveň
jednoduchosti. Táto láska a táto snaha pochopiť
pravdu musia spolu kráčať ruka v ruke, ako to potvrdzujú
životné dejiny svätých v Cirkvi. Ich najviac osvietilo
pravé svetlo, ktoré objasňuje Božiu pravdu a
približuje samu Božiu skutočnosť, pretože
prijímali túto pravdu s úctou a láskou.
Predovšetkým s láskou ku Kristovi, živému Slovu
Božej pravdy, a zároveň aj s láskou k jej
ľudskému vyjadreniu v evanjeliu, tradícii a teológii.
Aj dnes je potrebné predovšetkým takéto
chápanie a vysvetľovanie Božieho slova, je potrebná
takáto teológia. Teológia vždy bola a vždy
zostáva veľmi dôležitá, aby sa Cirkev,
Boží ľud, mohla tvorivo a účinne
zúčastňovať na Kristovom prorockom poslaní. Preto
teológovia, ako služobníci Božej pravdy, keď
venujú svoje štúdium a prácu jej stále
hlbšiemu pochopeniu, nikdy nesmú stratiť z očí
význam svojej služby v Cirkvi, ktorý je zhrnutý do
pojmu "intellectus fidei". Tento pojem má, aby sme tak
povedali, dvojstranný rytmus podľa výroku: "Intellege
ut credas; crede ut intellegas - Rozumej, aby si veril; ver, aby si
rozumel," 150 a funguje správne vtedy, keď sa
teológovia usilujú slúžiť učiteľskému
úradu, ktorý je v Cirkvi zverený biskupom, spojeným
putom hierarchického spoločenstva s Petrovým
nástupcom, keď sa im snažia slúžiť v ich
učiteľskej a pastoračnej činnosti a keď
podporujú apoštolskú činnosť celého
Božieho ľudu.
Ako v predchádzajúcich obdobiach, tak i teraz - ba dnes ešte
viac - teológovia a všetci cirkevní vedci sú
povolaní uviesť do súladu vieru s vedou a
múdrosťou a pričiňovať sa o to, aby sa
navzájom prenikali tak, ako to čítame v liturgickej modlitbe
pri spomienke na svätého Alberta, učiteľa Cirkvi.
Táto úloha dnes nesmierne vzrástla v súvise s
pokrokom ľudskej vedy, jej metód a výdobytkov v
poznaní sveta a človeka. To sa vzťahuje tak na exaktné
vedy, ako aj na vedy humanistické a na filozofiu, ktorej úzke
zväzky s teológiou pripomínajú dokumenty
posledného koncilu. 151
Na tomto poli ľudského poznania, ktoré sa stále
rozširuje a rozvetvuje, aj viera sa musí neprestajne
prehlbovať odhaľovaním rozsahu zjaveného tajomstva a
snahou o pochopenie pravdy, ktorej jediným najvyšším
prameňom je sám Boh. Je prípustné, ba aj
želateľné, aby sa v tejto obrovskej práci, v uvedenom
smere bral ohľad na určitý pluralizmus v metódach.
Táto práca sa však nemôže vzdialiť od
zásadnej jednoty v učení viery a mravov, lebo toto je jej
vlastným cieľom. Z toho dôvodu je nevyhnutne potrebná
úzka spolupráca teológie s učiteľským
úradom Cirkvi. Každý teológ si musí byť
zvlášť vedomý toho, čo vyjadril sám
Kristus, keď vyhlásil: "Slovo, ktoré (odo mňa)
počujete, nie je moje, ale slovo Otca." 152 Nikto teda nesmie
pestovať teológiu, akoby šlo o zbierku čisto
osobných názorov, ale každý si musí byť
vedomý, že ostáva úzko spojený s
poslaním vyučovať pravdu, za ktorú je zodpovedná
Cirkev.
Účasť na Kristovom prorockom poslaní
stvárňuje život celej Cirkvi v jej základnej dimenzii.
Zvláštnu účasť na tomto poslaní majú
duchovní pastieri, ktorí učia a rozličnými
spôsobmi stále hlásajú a ďalej
podávajú učenie viery a kresťanskej morálky.
Toto vyučovanie, tak misionárske, ako i riadne, prispieva k
zhromažďovaniu Božieho ľudu okolo Krista, k príprave
účasti na Eucharistii a ukazuje cesty sviatostného
života. Biskupská synoda zvolaná roku 1977 venovala
zvláštnu pozornosť katechéze v súčasnom
svete. Ovocie vyzreté z jej rokovaní, skúseností a
návrhov bude čoskoro uverejnené - podľa
odporúčania účastníkov Synody - v osobitnom
pápežskom dokumente. 152bis Katechéza je nesporne
trvalá a pritom základná forma činnosti Cirkvi, v
ktorej sa prejavuje jej prorocká charizma. Vydávanie svedectva a
vyučovanie postupujú totiž spoločne ruka v ruke. A hoci
sa tu hovorí v prvom rade o kňazoch, nemožno nespomenúť
veľký počet rehoľníkov a
rehoľníčok, ktorí sa venujú katechetickej
činnosti z lásky k Božskému Učiteľovi.
Nemožno sa tiež nezmieniť o toľkých laikoch,
ktorí touto činnosťou vyjadrujú svoju vieru a
apoštolskú zodpovednosť.
Okrem toho sa treba stále viac starať, aby rozličné
formy katechézy a jej rozličné polia pôsobnosti -
počnúc základnou formou, ktorou je rodinná
katechéza, t.j. katechéza, ktorú rodičia poskytujú
svojim deťom - boli dôkazom účasti celého
Božieho ľudu na prorockom poslaní samého Krista. Treba,
aby sa v súvise s touto skutočnosťou na zodpovednosti Cirkvi
za Božiu pravdu podieľali stále viac a rozličnými
spôsobmi všetci jej členovia. A čo povedať v tomto
ohľade o špecialistoch v rozličných odboroch, o
predstaviteľoch prírodných a humanistických vied, o
lekároch, právnikoch, umelcoch a technikoch, učiteľoch
a profesoroch rozličných stupňov a odborov? Títo
všetci - ako členovia Božieho ľudu - majú svoj podiel
na Kristovom prorockom poslaní, na jeho úlohe
slúžiť Božej pravde, a to aj tým, že
zaujímajú čestný postoj voči pravde na
každom poli, tým, že vychovávajú iných v
pravde a učia ich dozrievať v láske a spravodlivosti. Teda
zmysel pre zodpovednosť za pravdu je jedným zo
základných styčných bodov medzi Cirkvou a
každým človekom a je jednou zo základných
požiadaviek určujúcich povolanie človeka v
spoločenstve Cirkvi. Cirkev našich čias, vedená zmyslom
zodpovednosti za pravdu, musí zostať vytrvale verná svojej
vlastnej povahe, ku ktorej patrí aj prorocké poslanie,
pochádzajúce od samého Krista: "Ako mňa poslal
Otec, aj ja posielam vás... Prijmite Ducha Svätého."
153
143 Porov. dogm. konšt. Dei Verbum 5, 10, 21: AAS 58 (1966),
str. 819; 822; 827 n.
144 Porov. Prvý vatikánsky koncil, konšt. o
katolíckej viere Dei Filius, 3. kap.: Conciliorum Oecumenicorum Decreta,
vyd. Istituto per le Scienze Religiose, Bologna 19733, str. 807.
145 Porov. Prvý vat. konc., I. dogm. konšt. o Kristovej
Cirkvi Pastor aeternus, cit. vyd., str. 811-816; dogm. konšt. Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), str. 30
n.