Eucharistia a pokánie
20. V tajomstve vykúpenia, čiže v spasiteľnom diele
Ježiša Krista, Cirkev nemá len účasť na
evanjeliu svojho Učiteľa, a to vernosťou Slovu a službou
pravde, ale svojou poddanosťou, plnou viery a lásky, má
zároveň účasť aj na sile jeho vykupiteľskej
činnosti, ktorú vyjadril a zhrnul vo sviatostnej forme predovšetkým
v Eucharistii. 154 Eucharistia je stredom a vrcholom celého sviatostného
života, ktorým každý kresťan dostáva
spásonosnú silu vykúpenia, počnúc tajomstvom
krstu, v ktorom sme ponorení do Kristovej smrti, aby sme sa stali
účastnými na jeho zmŕtvychvstaní, 155
ako to učí apoštol. Vo svetle tohto učenia je ešte
zrejmejšie, prečo celý sviatostný život Cirkvi a
každého kresťana dosahuje svoj vrchol a plnosť
práve v Eucharistii. V tejto sviatosti sa totiž z Kristovej
vôle neprestajne obnovuje tajomstvo obety, ktorou on obetoval Otcovi seba
samého na oltári kríža. Otec prijal túto obetu
a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý
sa stal "poslušným až na smrť",156
svojím otcovským darovaním sa, t.j. darom nového
nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní, pretože
Otec je už od počiatku prvým prameňom a darcom
života. Tento nový život, v ktorom je zahrnuté
telesné oslávenie ukrižovaného Krista, stal sa
účinným znakom nového daru udeleného
ľudstvu, ktorým je sám Duch Svätý. Skrze neho
Boží život, ktorý má Otec v sebe a dáva
ho Synovi, 157 udeľuje sa všetkým ľuďom,
čo sú zjednotení s Kristom.
Eucharistia je najdokonalejšou sviatosťou tejto jednoty.
Slávením Eucharistie a účasťou na nej sa
spájame s pozemským a zároveň nebeským
Kristom, ktorý za nás oroduje u Otca. 158 Spájame
sa však s ním vždy skrze vykupiteľský úkon
obety, ktorou nás vykúpil, takže sme boli "draho
kúpení".159 A "veľkosť ceny"
nášho vykúpenia svedčí zároveň o
hodnote, ktorú sám Boh priznáva človekovi, a o
našej dôstojnosti v Kristovi. Keď sa totiž stávame
Božími deťmi, 160 keď nás Boh
prijíma za synov,161 stávame sa zároveň,
podobne ako Kristus, "kráľovstvom a kňazmi",
dostávame "kráľovské kňazstvo",162
t.j. stávame sa účastnými na jedinom a
neodvolateľnom navrátení človeka i sveta Otcovi, ktoré
raz navždy vykonal on, večný Syn163 a
zároveň opravdivý Človek. Eucharistia je sviatosť,
v ktorej nadobúda najplnší výraz naše
nové bytie, v ktorom sám Kristus bez prestania a vždy
novým spôsobom "vydáva svedectvo" v Duchu
Svätom nášmu duchu, 164 že každý z
nás, keďže je účastný na tajomstve
vykúpenia, má prístup k ovociu synovského zmierenia
s Bohom, 165 ktoré on sám uskutočnil a stále
uskutočňuje medzi nami prostredníctvom služby Cirkvi.
Je zásadnou pravdou, a to nielen vieroučnou, ale aj
existenciálnou, že Eucharistia buduje Cirkev166 a buduje ju
ako ozajstné spoločenstvo Božieho ľudu, ako
zhromaždenie veriacich, vyznačujúce sa tým istým
znakom jednoty, na ktorej mali účasť apoštoli a
prví Pánovi učeníci. Eucharistia vždy znova
utvára toto spoločenstvo a túto jednotu. Neprestajne ich
buduje a obnovuje na základe výkupnej obety samého Krista,
a to tým, že sviatostne sprítomňuje jeho smrť na
kríži, 167 za cenu ktorej nás vykúpil. Preto
v Eucharistii - mohlo by sa povedať - dotýkame sa samého
tajomstva Pánovho tela a krvi, ako o tom svedčia slová
povedané vo chvíli ustanovenia, ktoré sa mocou tohto
ustanovenia stali slovami ustavičného slávenia Eucharistie
tými, čo sú v Cirkvi povolaní na túto
službu.
Cirkev žije z Eucharistie, žije z plnosti tejto sviatosti, ktorej
obdivuhodná podstata a význam boli tak často predmetom
učenia Cirkvi od najdávnejších čias až po
naše dni. 168 Napriek tomu môžeme smelo povedať,
že toto učenie - nachádzajúce oporu v bystrom ume teológov,
v ľuďoch hlbokej viery a modlitby, v askétoch a mystikoch, so
všetkou ich vernosťou eucharistickému tajomstvu - stále
stojí len akoby na jej prahu, lebo nie je schopné preniknúť
a slovami vyjadriť, čo je Eucharistia v celej svojej plnosti, čo
vyjadruje a čo sa v nej uskutočňuje. Eucharistia je
skutočne Ineffabile Sacramentum - nevýslovná Sviatosť!
Podstatnou úlohou a predovšetkým viditeľnou
milosťou a prameňom nadprirodzenej sily Cirkvi ako Božieho
ľudu je zotrvávať a stále napredovať v eucharistickom
živote a nábožnosti a duchovne sa rozvíjať v
eucharistickom ovzduší. Z toho však zároveň
vyplýva, že nie je nám dovolené v našom
zmýšľaní, konaní a živote pozbaviť
túto naozaj Najsvätejšiu sviatosť jej plných
rozmerov a jej podstatného významu. Je to súčasne
Sviatosť-Obeta, Sviatosť-Prijímanie,
Sviatosť-Prítomnosť. A hoci je pravda, že Eucharistia
vždy bola a aj teraz musí byť najhlbším
zjavením a slávením ľudského bratstva
Kristových učeníkov a vyznavačov, nemožno ju v
praxi pokladať len za "príležitosť" na
prejavenie tohto bratstva. Pri slávení sviatosti Kristovho tela a
krvi treba rešpektovať celý rozsah Božieho tajomstva a
plný zmysel tohto sviatostného znaku, v ktorom Kristus, skutočne
prítomný, sa prijíma, duša sa naplňuje
milosťou a dáva sa nám záloh budúcej
slávy. 169 Z toho vyplýva povinnosť presne
zachovávať liturgické predpisy a všetko to, čo
svedčí o úcte, ktorú spoločenstvo vzdáva
samému Bohu a vzdáva ju tým viac, že v tomto
sviatostnom znaku on sám sa nám zveruje s neohraničenou
dôverou, akoby nerátal s našou ľudskou slabosťou,
nehodnosťou, našimi návykmi, sklonom k zovšedneniu, ba i
možnosťou zneváženia. Všetci členovia Cirkvi,
ale najmä biskupi a kňazi majú bedliť nad tým, aby
táto Sviatosť lásky bola stredom života Božieho
ľudu, aby sa všetkými prejavmi patričnej úcty
preukazovala Kristovi "láska za lásku" a aby sa on
skutočne stal životom našich duší. 170 Nikdy
nesmieme zabudnúť ani na slová svätého Pavla:
"Nech teda človek skúma sám seba a tak je z toho chleba
a pije z toho kalicha." 171
Toto Apoštolovo napomenutie poukazuje aspoň nepriamo na úzky
vzťah medzi Eucharistiou a pokáním. A skutočne, ak
prvým slovom Kristovho učenia a prvým výrokom
evanjelia čiže "radostnej zvesti" bolo: "Kajajte sa a
verte evanjeliu" (metanoeíte = obráťte sa), 172
zdá sa, že Sviatosť utrpenia, kríža a
zmŕtvychvstania posilňuje a upevňuje túto výzvu v
našich dušiach celkom osobitným spôsobom. Eucharistia a
pokánie sa tak stávajú v určitom zmysle akoby
dvojitým rozmerom - ktorého obidve zložky vnútorne
tesne súvisia - ozajstného života v duchu evanjelia,
života naozaj kresťanského. Kristus, ktorý nás
pozýva na eucharistickú hostinu, je ten istý Kristus,
ktorý nás vyzýva na pokánie a opakuje:
"Kajajte sa." 173 Bez tohto ustavičného a
stále obnovovaného úsilia o obrátenie aj
účasť na Eucharistii by bola pozbavená svojej plnej
vykupiteľskej účinnosti. Zanikla by v nej, alebo aspoň by
sa oslabila tá zvláštna ochota prinášať
Bohu duchovnú obetu, 174 v ktorej sa najpodstatnejším
a najuniverzálnejším spôsobom vyjadruje naša
účasť na Kristovom kňazstve. V Kristovi je totiž
kňazstvo spojené s jeho vlastnou obetou a s odovzdaním sa
Otcovi. Práve preto, že toto odovzdanie sa je bezmedzné,
vzbudzuje v nás - ľuďoch obmedzených po toľkých
stránkach - potrebu obracať sa k Bohu stále
dokonalejším spôsobom a ustavičným, vždy
hlbším vnútorným obrátením.
V posledných rokoch sa v zhode s najstaršou cirkevnou
tradíciou veľa vykonalo na zdôraznenie komunitárneho
rázu pokánia a najmä sviatosti pokánia v cirkevnej
praxi. Tieto podnety sú užitočné a iste prispejú
k obohateniu praxe pokánia v súčasnej Cirkvi. Nesmieme
však zabúdať, že samo obrátenie je vnútorným
úkonom osobitnej hĺbky, v ktorom jednotlivý človek
nemôže byť zastúpený inými,
nemôže sa dať "nahradiť" spoločenstvom.
Hoci bratské spoločenstvo veriacich majúcich
účasť na kajúcnych pobožnostiach veľmi
prispieva k úkonu osobného obrátenia, predsa je nakoniec
potrebné, aby sa v tom úkone vyjadril sám jednotlivec, a
to s celou hĺbkou svojho svedomia, s plným vedomím svojej
hriešnosti i svojej dôvery v Boha, pred ktorého predstupuje,
aby vyznal ako žalmista: "Proti tebe, proti tebe samému som sa
prehrešil." 175 Keď teda Cirkev verne zachováva
stáročnú prax sviatosti pokánia - ktorá spočíva
v individuálnej spovedi spojenej s osobnou ľútosťou nad
hriechmi a s predsavzatím polepšiť sa a
zadosťučiniť - chráni osobitné právo
ľudskej duše. Je to právo na najosobnejšie stretnutie sa
človeka s ukrižovaným a odpúšťajúcim
Kristom, ktorý hovorí prostredníctvom vysluhovateľa
sviatosti zmierenia: "Odpúšťajú sa ti
hriechy." 176 "Choď a odteraz už nehreš!"
177 Ako je zrejmé, je to zároveň právo
samého Krista voči každému človekovi,
ktorého vykúpil. Je to právo stretnúť sa s
každým z nás v tom kľúčovom okamihu
života duše, ktorým je chvíľa obrátenia a
odpustenia. Cirkev bedlí nad sviatosťou pokánia a tým
vyznáva osobitným spôsobom svoju vieru v tajomstvo
vykúpenia ako v živú a oživujúcu
skutočnosť, ktorá zodpovedá vnútornej pravde
človeka, ľudskej hriešnosti, ale aj túžbam
ľudského svedomia. "Blahoslavení lační a
smädní po spravodlivosti, lebo oni budú
nasýtení." 178 Sviatosť pokánia je
prostriedkom na nasýtenie človeka tou spravodlivosťou,
ktorá pochádza od samého Vykupiteľa.
V Cirkvi, ktorá sa zvlášť v našich časoch
zhromažďuje najmä okolo Eucharistie a túžobne si
želá, aby sa ozajstné eucharistické spoločenstvo
stalo znamením postupne dozrievajúcej jednoty
všetkých kresťanov, musí sa živo
pociťovať potreba sviatostného pokánia, 179 ako
aj pokánia chápaného ako čnosť. Tento
druhý aspekt rozvinul pápež Pavol VI. v apoštolskej
konštitúcii Paenitemini. 180 Jednou z úloh Cirkvi je
uvádzať do života náuku, ktorá sa tam
nachádza. Ide o tému, ktorú zaiste budeme musieť
ešte prehĺbiť v spoločných úvahách a
ktorá sa bude musieť stať predmetom mnohých
ďalších uznesení v duchu pastierskej kolegiality, i
keď so zreteľom na rozličné tradície v tomto
ohľade a na rozličné okolnosti života ľudí v
súčasnej dobe. Napriek tomu je zrejmé, že Cirkev
prežívajúca nový advent, Cirkev, ktorá sa
stále pripravuje na nový príchod Pána, musí
byť Cirkvou Eucharistie a pokánia. Iba s týmto duchovným
profilom svojej životnosti s svojej činnosti je Cirkvou plniacou
Božie poslanie - Cirkvou misionárskou (in statu missionis), ako
nám ukázal jej tvár Druhý vatikánsky koncil.
165 Porov.
Rim 5,10.11; 2Kor 5,18 n.; Kol 1,20.22.
166 Porov.
dogm. konšt. Lumen gentium, 11: AAS 57 (1965), str. 15 n.; Pavol VI.,
Prejav z 15. sept. 1965: Insegnamenti di Paolo VI, III (1965), str. 1036.
179 Porov. Kongregácia pre vieroučné otázky,
Normae pastorales circa absolutionem generali modo impertiendam: AAS 64 (1972),
str. 510-514; Pavol VI., Prejav ku skupine biskupov zo Spojených štátov
amerických z príležitosti návštevy "ad
limina" (20. apríla 1978): AAS 70 (1978), str. 328-332; Ján
Pavol II., Prejav ku skupine kanadských biskupov z príležitosti
návštevy "ad limina" (17. nov. 1978): AAS 71 (1979), str.
32-36.