Kresťanské povolanie: slúžiť a
kraľovať
21. Keď Druhý vatikánsky koncil vytvoril od samých
základov obraz Cirkvi-Božieho ľudu - tým, že
poukázal na trojnásobné Kristovo poslanie,
účasťou na ktorom sa skutočne stávame
Božím ľudom - vyzdvihol aj tú črtu
kresťanského povolania, ktorú možno nazvať
"kráľovskou". Aby sa mohlo predstaviť v plnom svetle
bohatstvo koncilovej náuky, bolo by sa treba na tomto mieste
odvolať na početné kapitoly a paragrafy
konštitúcie Lumen gentium a na mnoho iných
koncilových dokumentov. Zdá sa však, že v tomto
bohatstve náuky vystupuje najviac do popredia jeden prvok: účasť
na kráľovskom poslaní Ježiša Krista, to
značí objavovať v sebe a v druhých tú
osobitnú dôstojnosť nášho povolania, ktorú
možno nazvať "kráľovskou". Táto
dôstojnosť sa prejavuje v ochote slúžiť podľa
príkladu Krista, ktorý "neprišiel dať sa
obsluhovať, ale slúžiť".181 Ak teda vo
svetle tohto Kristovho postoja možno skutočne
"kraľovať" iba "službou", tak si potom
táto "služba" vyžaduje takú duchovnú
vyspelosť, že ju vlastne treba nazvať
"kraľovaním". Aby niekto mohol náležite a
účinne slúžiť druhým, musí
vedieť ovládať seba samého a vlastniť tie
čnosti, ktoré umožňujú takúto vládu
nad sebou. Naša účasť na Kristovom kráľovskom
poslaní - práve na jeho kráľovskej
"službe" - je úzko spätá so
všetkými oblasťami kresťanskej a zároveň i
ľudskej morálky.
Keď Druhý vatikánsky koncil predstavil úplný
obraz Božieho ľudu a vysvetlil, aké miesto v ňom
majú nielen kňazi, ale aj laici, nielen predstavitelia hierarchie,
ale aj členovia rôznych inštitútov Bohu
zasväteného života, nevyvodil tento obraz len z
dajakého sociologického predpokladu. Je zrejmé, že
Cirkev ako ľudskú spoločnosť možno
skúmať a definovať aj podľa kategórií,
ktorými si slúžia vedy, keď ide o
ktorúkoľvek ľudskú spoločnosť. Tieto
kategórie však nie sú dostatočné. Pre
celé spoločenstvo Božieho ľudu a pre každého
jej člena nie je podstatná len akási
"spoločenská príslušnosť", ale pre
každého jednotlivca a pre všetkých je podstatné
zvláštne "povolanie". Cirkev ako Boží
ľud je totiž zároveň - podľa už
spomínanej náuky svätého Pavla, ktorú tak
obdivuhodne rozvinul Pius XII. - "Kristovým tajomným
telom".182 Príslušnosť k nemu vyplýva zo
zvláštneho povolania, spojeného so spásonosným
pôsobením milosti. Preto ak chceme mať správnu
predstavu o rozsiahlom a krajne diferencovanom spoločenstve Božieho
ľudu, musíme tu predovšetkým vidieť Krista,
ktorý určitým spôsobom každému členovi
tohto spoločenstva hovorí: "Poď za mnou!"
183 Je to spoločenstvo učeníkov a vyznavačov, z
ktorých každý nasleduje Krista rozdielnym spôsobom,
niekedy veľmi uvedomene a dôsledne, inokedy zasa málo
uvedomene a veľmi nedôsledne. V tom sa súčasne prejavuje
celkom "osobný" profil a rozmer tohto spoločenstva,
ktoré - napriek všetkým nedostatkom
spoločenského života v ľudskom zmysle tohto slova - je
spoločenstvom práve preto, že všetci ho tvoria spolu so
samým Kristom, a to aspoň tým, že nosia vo svojej
duši nezmazateľný znak kresťana.
Druhý vatikánsky koncil venoval veľkú pozornosť
práve tomu, aby ukázal, akým spôsobom sa toto
ontologické spoločenstvo učeníkov a vyznavačov
musí aj po "ľudskej" stránke stále viac
stávať spoločenstvom, ktoré si je vedomé svojho
života a činnosti.
Na podnety koncilu v tejto oblasti nadviazali početné
ďalšie podujatia synodálneho, apoštolského a
organizačného rázu. Musíme však mať
stále pred očami túto pravdu: Každé
takéto podujatie natoľko slúži pravej obnove Cirkvi a natoľko
napomáha rozširovať skutočné svetlo, ktorým
je Kristus, "svetlo národov",184 nakoľko sa
zakladá na správnom povedomí tohto povolania a na
vedomí zodpovednosti za osobitnú, jedinú a
neopakovateľnú milosť, vďaka ktorej každý
kresťan v spoločenstve Božieho ľudu buduje Kristovo telo.
Tento princíp, ktorý je základným pravidlom celej
kresťanskej praxe - praxe apoštolskej a pastoračnej, praxe
vnútorného i spoločenského života - treba
aplikovať v správnom pomere na všetkých
ľudí a na každého z nich. Musí ho aplikovať
na seba aj pápež, ako i každý biskup. Tomuto
princípu musia byť verní aj kňazi,
rehoľníci a rehoľníčky. Na jeho základe
musia usmerňovať svoj život manželia a rodičia,
ženy a muži rozličného stavu a povolania, od tých,
čo v spoločnosti zaujímajú najvyššie
postavenia, až po tých, čo vykonávajú
najjednoduchšie práce. Práve v tom spočíva
princíp spomínanej "kráľovskej služby",
ktorá ukladá každému z nás povinnosť
vyžadovať od seba samých podľa Kristovho príkladu
presne to, na čo sme povolaní a na čo sme sa s pomocou
Božej milosti osobne zaviazali, aby sme zodpovedali tomuto povolaniu.
Takáto vernosť povolaniu, ktoré nám dáva Boh
skrze Krista, prináša so sebou tú solidárnu
zodpovednosť za Cirkev, ku ktorej chce Druhý vatikánsky
koncil vychovávať všetkých kresťanov. V Cirkvi
totiž, ako v spoločenstve Božieho ľudu, vedenom
zvnútra pôsobením Ducha Svätého,
každý má "svoj vlastný dar",185 ako
to učí svätý Pavol. Tento "dar", hoci je
osobným povolaním a osobnou formou účasti na
spásonosnom diele Cirkvi, slúži zároveň
druhým a buduje Cirkev a bratské spoločenstvá v
rozličných oblastiach ľudského života tu na zemi.
Vernosť povolaniu, čiže vytrvalá ochota na
"kráľovskú službu" má
zvláštny význam pre toto mnohostranné budovanie
Cirkvi, keď ide o najzávažnejšie úlohy,
ktoré najviac vplývajú na život našich
blížnych a celej spoločnosti. Takouto vernosťou svojmu
povolaniu sa musia vyznačovať manželia, ako to vyžaduje
nerozlučná povaha sviatostného manželského
zväzku. Podobnou vernosťou svojmu povolaniu sa musia
vyznačovať aj kňazi, ako to vyžaduje
nezrušiteľný charakter, ktorý vtláča do ich
duší sviatosť kňazstva. Prijatím tejto sviatosti
sa v latinskej Cirkvi vedome a dobrovoľne zaväzujeme k
celibátu, a preto každý z nás musí robiť
všetko, čo je v jeho silách, aby s pomocou Božej milosti
prejavoval vďačnosť za tento dar a zostal verný
záväzku, ktorý prijal navždy. Podobne aj manželia
sa musia zo všetkých síl snažiť o to, aby vytrvali
v manželskom zväzku a týmto svojím svedectvom
lásky budovali rodinné spoločenstvo a vychovávali
nové generácie ľudí, takisto schopných
zasvätiť celý svoj život vlastnému povolaniu,
čiže "kráľovskej službe", ktorej
príklad a najkrajší vzor nám poskytol Ježiš
Kristus. Jeho Cirkev, ktorú tvoríme my všetci, je "pre
ľudí", a to v tom zmysle, že na základe Kristovho
príkladu186 a spoluprácou s milosťou, ktorú
nám on získal, môžeme dosiahnuť toto
"kraľovanie", čiže každý z nás sa
môže dopracovať k zrelej ľudskosti. Zrelá
ľudskosť značí plné užívanie daru
slobody, ktorý sme dostali od Stvoriteľa vo chvíli, keď
povolal do života človeka stvoreného "na svoj obraz a
podobu". Tento dar sa naplno uskutočňuje v bezvýhradnom
zasvätení celej svojej ľudskej osoby v duchu
snúbeneckej lásky ku Kristovi a - spolu s Kristom - ku
všetkým, ku ktorým on posiela ľudí, mužov a
ženy, čo sa mu úplne zasvätili podľa
evanjeliových rád. To je ideál rehoľného
života, ktorý si vytýčili staré i nové
rehoľné rády a kongregácie, ako aj sekulárne
inštitúty.
Za našich čias sa niekedy mylne myslí, že sloboda je
samoúčelná, že človek je vtedy slobodný,
keď užíva slobodu tak, ako sa mu zachce, a že k tomu
má smerovať život jednotlivcov i spoločenstiev. V
skutočnosti však sloboda je veľkým dobrom iba vtedy,
keď sme schopní vedome ju používať na všetko
to, čo je ozajstným dobrom. Kristus nás učí,
že najlepším prejavom slobody je láska, ktorá sa
uplatňuje v darovaní sa a v službe druhým. Pre
takúto slobodu "Kristus nás oslobodil"187 a
stále oslobodzuje. Odtiaľto Cirkev neprestajne čerpá
inšpiráciu, pozvanie a podnety na vykonávanie svojho
poslania a služby medzi všetkými ľuďmi. Celá
pravda o ľudskej slobode je hlboko vpísaná do tajomstva
vykúpenia. Cirkev naozaj slúži v plnej miere ľudstvu,
keď chráni túto pravdu s neúnavnou pozornosťou,
horúcou láskou a uvedomelým úsilím, keď
v celom svojom spoločenstve, vernosťou povolaniu každého
kresťana, prenáša túto pravdu do života
ľudí a konkretizuje ju v ňom. Týmto spôsobom sa
potvrdzuje i to, na čo sme už predtým poukázali,
že totiž človek je a stále sa stáva "cestou"
každodenného života Cirkvi.