Matka našej dôvery
22. Keď teda na začiatku nového pontifikátu obraciam svoju myseľ a srdce k Vykupiteľovi človeka, túžim týmto spôsobom vstúpiť a vniknúť do najhlbšieho rytmu života Cirkvi. Ak totiž Cirkev žije svojím vlastným životom, je to jedine preto, že ho čerpá z Krista, ktorý stále túži iba po tom, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti. ¹⁸⁸ Táto plnosť života, ktorá je v ňom, je zároveň určená i pre človeka. Cirkev tým, že sa spája s celým bohatstvom tajomstva vykúpenia, stáva sa Cirkvou živých ľudí, pretože sú znútra oživovaní pôsobením "Ducha pravdy".¹⁸⁹ K nim prichádza láska, ktorú Duch Svätý vlieva do našich sŕdc. ¹⁹⁰ Cieľom každej služby v Cirkvi, či už apoštolskej, pastoračnej, kňazskej alebo biskupskej je udržiavať tento dynamický zväzok medzi tajomstvom vykúpenia a každým človekom.
Keď si uvedomujeme túto úlohu, zdá sa nám, že ešte lepšie chápeme, čo znamená, že Cirkev je matkou, ¹⁹¹ a zároveň čo značí, že Cirkev vždy, ale najmä v našich časoch potrebuje Matku. Osobitnou povďačnosťou sme zaviazaní otcom Druhého vatikánskeho koncilu za to, že vyjadrili túto pravdu v konštitúcii Lumen gentium bohatou mariologickou náukou, ktorá sa tam nachádza. ¹⁹² Keďže Pavol VI., podnietený duchom tejto náuky, začal nazývať Matku Kristovu "Matkou Cirkvi",¹⁹³ a tento názov sa stretol so širokou ozvenou, dovoľte aj jeho nehodnému nástupcovi, aby sa obrátil na Máriu ako na Matku Cirkvi pri konci týchto úvah, ktoré pokladal za vhodné rozvinúť na začiatku svojej pápežskej služby. Mária je Matkou Cirkvi, pretože v dôsledku nevýslovného vyvolenia samým večným Otcom¹⁹⁴ a vďaka zvláštnemu pôsobeniu Ducha lásky¹⁹⁵ dala ľudský život Božiemu Synovi, "pre ktorého a skrze ktorého je všetko"¹⁹⁶ a od ktorého celý Boží ľud dostáva milosť a hodnosť svojho vyvolenia. Jej vlastný Syn výslovne chcel, aby sa rozšírilo materstvo jeho Matky - a to zvláštnym spôsobom, ľahko prístupným všetkým dušiam a srdciam -, keď jej z výšky kríža ukázal na svojho milovaného učeníka ako na jej syna. ¹⁹⁷ Duch Svätý jej vnukol, aby po nanebovstúpení Pána aj ona zostala vo večeradle v modlitbe a očakávaní spolu s apoštolmi až do dňa Turíc, keď sa mala viditeľne narodiť Cirkev a vyjsť z ukrytosti na svetlo. ¹⁹⁸ A v nasledujúcich obdobiach všetky generácie učeníkov a tých, čo vyznávajú a milujú Krista, duchovne vzali k sebe¹⁹⁹ túto Matku - tak ako apoštol Ján - ktorá bola takto už od samého začiatku, t.j. od chvíle zvestovania, zapojená do dejín spásy a do poslania Cirkvi. Preto aj my všetci, čo tvoríme dnešnú generáciu Kristových učeníkov, túžime sa s ňou spojiť osobitným spôsobom. Robíme to so všetkou vernosťou starodávnej tradícii a súčasne s plnou úctou a láskou k členom všetkých kresťanských spoločenstiev.
Robíme to z najhlbšej potreby prameniacej z viery, lásky a nádeje. Ak si totiž v tomto ťažkom a zodpovednom období dejín Cirkvi a ľudstva uvedomujeme zvláštnu potrebu obrátiť sa na Krista, ktorý je skrze tajomstvo vykúpenia Pánom svojej Cirkvi a Pánom ľudských dejín, veríme, že nikto iný nás nebude vedieť uviesť, tak ako Mária, do božského a ľudského rozmeru tohto tajomstva. Nikto iný nebol doň uvedený, tak ako Mária, samým Bohom. V tomto spočíva výnimočný ráz milosti Božieho materstva. Nielen dôstojnosť tohto materstva je jediná a neopakovateľná v dejinách ľudského pokolenia, ale jediná je pre svoju hĺbku a rozsah svojho pôsobenia aj Máriina účasť - práve v dôsledku tohto materstva - na Božom pláne ľudskej spásy skrze tajomstvo vykúpenia.
Možno povedať, že toto tajomstvo sa utvorilo pod srdcom nazaretskej Panny, keď vyslovila svoje "fiat - staň sa". Od tej chvíle jej panenské a zároveň i materské srdce zvláštnym pôsobením Ducha Svätého nepretržite sleduje dielo svojho Syna a vychádza v ústrety všetkým, ktorých Kristus objal a stále objíma svojou nevyčerpateľnou láskou. Preto aj Máriino srdce musí byť matersky nevyčerpateľné. Charakteristická črta tejto materskej lásky, ktorú Božia Matka vnáša do tajomstva vykúpenia a do života Cirkvi, je vyjadrená v jej osobitnej blízkosti človekovi a všetkému, čo sa odohráva v jeho živote. V tom spočíva tajomstvo Matky. Cirkev, ktorá na ňu pozerá s neobyčajnou láskou a nádejou, túži vždy hlbšie si osvojiť toto tajomstvo. V tom totiž Cirkev spoznáva zároveň aj cestu svojho každodenného života, ktorou je človek.
Večná Otcova láska, ktorá sa v dejinách ľudstva zjavila skrze Syna, ktorého Otec dal, "aby nezahynul nik, čo v neho verí, ale aby mal večný život",²⁰⁰ prichádza ku každému z nás prostredníctvom tejto Matky a nadobúda tak črty, ktoré sú každému človekovi zrozumiteľnejšie a prístupnejšie. Preto Mária musí byť prítomná na všetkých cestách každodenného života Cirkvi. Prostredníctvom jej materskej prítomnosti Cirkev nadobúda neobyčajnú istotu, že skutočne žije životom svojho Učiteľa a Pána, že žije tajomstvo vykúpenia v celej jeho životodarnej hĺbke a plnosti. Zároveň s tým Cirkev, ktorá zapustila korene v toľkých rozličných oblastiach života celého súčasného ľudstva, nadobúda istotu, založenú na skúsenosti, že stojí po boku človeka, a to každého človeka, že je jeho Cirkvou, Cirkvou Božieho ľudu.
Stojac zoči-voči týmto úlohám, ktoré sa vynárajú na cestách Cirkvi, na tých cestách, na ktoré jasne poukázal Pavol VI. v prvej encyklike svojho pontifikátu, my - s plným vedomím absolútnej potreby všetkých týchto ciest a zároveň i s vedomím ťažkostí, ktoré sa na nich hromadia - tým viac pociťujeme potrebu úzkeho spojenia s Kristom. Zaznievajú v nás ako mocná ozvena slová, ktoré povedal on sám: "bezo mňa nemôžete nič urobiť." ²⁰¹ Cítime nielen potrebu, ale priam zásadnú nevyhnutnosť veľkej, vrúcnej a stále sa vzmáhajúcej modlitby celej Cirkvi. Iba modlitba môže dosiahnuť, že sa tieto veľké úlohy a vždy nové ťažkosti nestanú zdrojom kríz, ale príležitosťou a akoby základom stále zrelších výdobytkov na ceste Božieho ľudu do zasľúbenej zeme v tomto historickom období, keď sa približujeme ku koncu druhého tisícročia.
A preto keď končím túto úvahu vrelou a poníženou výzvou na modlitbu, želám si, aby sme zotrvávali v tejto modlitbe spojení s Máriou, Matkou Ježišovou, ²⁰² tak ako v nej zotrvávali apoštoli a Pánovi učeníci v jeruzalemskom večeradle po jeho nanebovstúpení. ²⁰³ A úpenlivo prosím predovšetkým nebeskú Matku Cirkvi, aby láskavo zotrvávala s nami v tejto modlitbe nového adventu ľudstva, s nami, čo tvoríme Cirkev, čiže tajomné telo jej jednorodeného Syna. Dúfam, že vďaka tejto modlitbe budeme môcť prijať Ducha Svätého, ktorý na nás zostúpi, ²⁰⁴ a staneme sa tak Kristovými svedkami "až po kraj sveta",²⁰⁵ podobne ako tí, čo v deň Turíc vyšli z jeruzalemského večeradla. Napokon vám zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.
V Ríme, pri svätom Petrovi, dňa 4. marca 1979, na Prvú pôstnu nedeľu v prvom roku svojho pontifikátu.

Ján Pavol II.