Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library
Ioannes Paulus PP. II
Dives in Misericordia
IntraText CT - Text
Previous - Next
Click here to hide the links to concordance
Cirkev sa snaží uskutočňovať milosrdenstvo
14. Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám "bol milosrdný" voči iným: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." 120 V týchto slovách vidí Cirkev výzvu k činnosti a usiluje sa konať milosrdenstvo. Všetky blahoslavenstvá v reči na vrchu ukazujú síce cestu obrátenia a zmeny života, avšak blahoslavenstvo, ktoré sa vzťahuje na milosrdných, je v tejto veci zvlášť výrečné. Človek totiž natoľko má prístup k milosrdnej Božej láske, teda k jeho milosrdenstvu, nakoľko sa vnútorne sám zmení v duchu takejto lásky k blížnemu.
Tento zjavne evanjeliový postup nie je iba raz navždy uskutočnený duchovný obrat, ale znamená celý spôsob života, určitú potrebnú a stálu vlastnosť kresťanského povolania. Okrem toho spočíva v ustavičnom odkrývaní a vytrvalom uskutočňovaní lásky ako čnosti, ktorá spojuje a pozdvihuje, a to napriek akýmkoľvek psychologickým alebo spoločenským ťažkostiam; lebo ide o milosrdnú lásku, ktorá je podľa svojej podstaty tvorivá. V medziľudských vzťahoch milosrdná láska nikdy nie je úkonom alebo postupom iba jednej strany. I tam, kde všetko nasvedčuje tomu, že iba jedna strana dáva a ponúka, kým druhá len dostáva a prijíma (ako napríklad v prípade lekára, ktorý ošetruje, učiteľa, ktorý vyučuje, rodičov, ktorí poskytujú deťom výživu a vychovávajú ich, dobrodincu, ktorý podporuje núdznych), i tam v skutočnosti aj darca býva vždy obdarovaný. Aj on sa ľahko môže dostať do položenia, že bude dostávať a prijímať milosrdenstvo.
Sám ukrižovaný Kristus je nám v tom príkladom i mocným povzbudením a dôraznou výzvou. Keď nasledujeme tento pôsobivý príklad, môžeme so všetkou pokorou duše preukazovať iným milosrdenstvo v povedomí, že Kristus to uzná ako jemu preukázanú službu. 121 Podľa toho istého vzoru musíme očistiť všetky svoje úkony a úmysly, ktorými by sa milosrdenstvo chápalo a vykonávalo iba jednostranne, len ako dobrodenie, ktoré my poskytujeme iným ľuďom. Len vtedy je ono skutočne úkonom milosrdnej lásky, keď pri jeho výkone sme pevne presvedčení, že aj my ho dostávame od tých, ktorým ho preukazujeme. Keď však tento vzájomný vzťah chýba, vtedy naše skutky nie sú úkonmi milosrdenstva a nie je úplné ani naše obrátenie, ktorého cestu nám Kristus ukázal slovom i príkladom až po kríž. Ani nemáme plnú účasť na veľkolepom prameni jeho milosrdnej lásky, ktorý nám on otvoril.
Takto teda cesta, ktorú nám Kristus v reči na vrchu ukázal v blahoslavenstve o milosrdných, je oveľa priestrannejšia, než sú všeobecné názory ľudí o podstate milosrdenstva. Tieto názory totiž považujú milosrdenstvo za úkon alebo za postup iba jednej strany, ktorá si nárokuje a udržuje odstup medzi človekom, ktorý koná milosrdenstvo, a medzi tým, ktorému sa ono dostáva, medzi tým, kto koná dobro, a tým, kto ho prijíma. Odtiaľ vzniká požiadavka, aby vzťahy medzi ľuďmi a v spoločnosti boli oslobodené od milosrdenstva a upevňované iba samou spravodlivosťou. Také názory o milosrdenstve nechápu ten vnútorný súvis medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou, o ktorom hovorí celá biblická tradícia a predovšetkým mesiášske Kristovo dielo. Možno totiž povedať, že opravdivé milosrdenstvo je najhlbším prameňom spravodlivosti. Lebo ak je spravodlivosť sama v sebe schopná toho, aby spravodlivo rozhodovala medzi ľuďmi o vzájomnom rozdelení pozemských majetkov, z druhej strany iba láska (a to aj tá dobrotivá láska, ktorú nazývame "milosrdenstvom") môže prinavrátiť človeka sebe samému.
Teda opravdivé kresťanské milosrdenstvo je v určitom zmysle akoby najdokonalejším stelesnením "rovnosti" medzi ľuďmi, a preto aj najdokonalejším uskutočnením spravodlivosti, ktorá vo svojom okruhu pôsobnosti smeruje k tomu istému účinku. Avšak rovnosť, ktorá je založená na spravodlivosti, je ohraničená na vonkajšie vecné hodnoty, kým láska a milosrdenstvo privádzajú ľudí k vzájomnému hodnoteniu toho, čo predstavuje človek sám so svojou vlastnou ľudskou dôstojnosťou. Spolu však touto "trpezlivou a dobrotivou"122 láskou spôsobená "rovnosť" ľudí nenarušuje ich rozdielnosť: ten, kto dáva, stane sa láskavejším, lebo pocítili, že aj on dostáva dar od obdarovaného; kto vie prijať dobrodenie s povedomím, že jeho prijatím tiež koná určité dobro, zo svojej strany prejavuje službu vznešenému pochopeniu osobnej ľudskej dôstojnosti; to prispieva k hlbšiemu zjednoteniu ľudí medzi sebou.
Takto sa teda milosrdenstvo stáva nevyhnutnou zložkou pri utváraní vzájomných ľudských vzťahov v duchu najväčšej úcty voči tomu, čo je ľudské, a prejavuje sa vo vzájomnom bratstve. Tento zväzok však nemôže medzi ľuďmi vzniknúť, ak chcú svoje vzájomné vzťahy riadiť jedine spravodlivosťou. Lebo táto potrebuje na všetkých úsekoch medziľudských vzťahov určitú - možno povedať - "opravu" pomocou tej lásky, ktorá - podľa slov svätého Pavla - je "trpezlivá" a "dobrotivá", skrátka, má tie vlastnosti milosrdnej lásky, ktoré sú také dôležité pre evanjelium a pre kresťanské náboženstvo. Spolu si pripomíname, že milosrdná láska zahrňuje tú srdečnú nežnosť a jemnosť, ktorú tak výstižne znázorňuje podobenstvo o márnotratnom synovi, 123 taktiež i podobenstvá o stratenej ovci a o stratenej drachme. 124 Preto je veľmi potrebné udržiavať milosrdnú lásku medzi tými, ktorí si blízko stoja: medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi priateľmi; nesmie však chýbať ani vo výchove, ani v pastorálnej činnosti.
Okruh pôsobnosti milosrdnej lásky však nie je obmedzený iba na tieto oblasti. Pápež Pavol VI. častejšie spomínal "civilizáciu lásky"125 ako taký cieľ, ku ktorému majú smerovať všetky snahy na poli spoločenskom, kultúrnom, hospodárskom i politickom. Tu treba dodať, že tento cieľ sa nikdy nedosiahne, ak sa vo svojom zmýšľaní a vo svojich skutkoch vzťahujúcich sa na široké a spletité problémy ľudského spolužitia budeme pridŕžať zásady: "oko za oko, zub za zub"126 a nebudeme sa usilovať túto formulu dôkladne opraviť a zdokonaliť novým duchom. K tomuto nás pobáda aj Druhý vatikánsky koncil, keď opätovne prízvukuje, že treba urobiť svet ľudskejším127 a poslanie Cirkvi v súčasnom svete vidí práve v uskutočňovaní tejto úlohy. Svet ľudí sa však môže stať ľudskejším len vtedy, ak do mnohotvárnych medziľudských a spoločenských vzťahov spolu so spravodlivosťou vnesieme aj tú "milosrdnú lásku", ktorá tvorí mesiášske posolstvo evanjelia. Ďalej sa svet ľudí môže stávať "stále ľudskejším" iba vtedy, ak pre všetky vzájomné vzťahy, ktoré vyjadrujú jeho mravnú tvárnosť, zaistíme miesto a dobu odpúšťania, ktoré je podľa evanjelia tak veľmi potrebné. Lebo odpustenie dokazuje, že vo svete jestvuje láska, ktorá je silnejšia než hriech. Okrem toho je toto odpustenie základnou podmienkou zmierenia nielen vo vzťahu Boha voči človekovi, ale aj vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi. Svet bez odpúšťania by bol svetom iba studenej a bezohľadnej spravodlivosti, v mene ktorej by každý vyžadoval od ostatných len svoje práva. Rozličné formy takzvaného egoizmu, ktoré v človekovi driemu, by mohli takto zmeniť ľudský spoločný život na systém utláčania slabších mocnejšími alebo na javisko stáleho boja jedných proti druhým.
Preto musí Cirkev v každej dejinnej dobe - zvlášť v tejto našej - považovať za jednu zo svojich hlavných úloh to, aby hlásala a do života vnášala tajomstvo milosrdenstva, ktoré bolo v najväčšom stupni zjavené v Ježišovi Kristovi. Avšak nielen pre Cirkev, ako pre spoločenstvo veriacich, ale v určitom zmysle pre všetkých ľudí je toto tajomstvo prameňom iného života, než aký by vybudoval človek vystavený náporu trojitej žiadostivosti, ktorá v ňom pôsobí. 128 V mene tohto tajomstva nám Kristus káže, aby sme vždy odpúšťali. Ako často opakujeme v modlitbe, ktorú nás on sám naučil, túto prosbu: "Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom" - totiž tým, ktorí sa voči nám nejako previnili! 129 Je naozaj veľmi ťažko vyjadriť jedinečnú vznešenosť duševného stavu, ktorý tieto slová označujú a zdôrazňujú. Ako veľa hovoria tieto slová každému človekovi o jeho blížnom, ale aj o ňom samom! Lebo vedomie, že všetci sú si navzájom dlžníkmi, súčasne povoláva ľudí utvoriť bratské spoločenstvo, ktoré naznačil svätý Pavol, keď naliehavo povzbudzoval veriacich, aby sa znášali "navzájom v láske".130 Ako nás to veľmi poučuje, aby sme zachovávali poníženosť voči človekovi, tak voči blížnemu, ako aj voči sebe samému! Aká škola dobrej vôle je tu naporúdzi pre každodenné spolužitie v rozličných okolnostiach nášho života! Ak nebudeme dbať na túto náuku, čo nám ostane z akéhokoľvek humanistického usporiadania života a výchovy?
Kristus tak veľmi zdôrazňuje nutnosť odpúšťania, že na Petrovu otázku, koľkokrát má vôbec odpustiť hriech svojmu blížnemu, odpovedá symbolickým číslom "sedemdesiatsedem ráz".131 Tým mu naznačuje, že má odpustiť každému a vždy. Je však samozrejmé, že tento rozkaz veľkodušného odpúšťania nezrušuje oprávnené požiadavky spravodlivosti. Lebo cieľom odpúšťania je - možno povedať - správne chápaná spravodlivosť. Odpustenie - a jeho prameň: milosrdenstvo - nikde v evanjeliu neznamená povoľnosť voči zlu, voči pohoršeniu, voči utrpenej krivde alebo urážke. Podmienkou odpustenia je totiž v týchto prípadoch náprava zla a pohoršenia, náhrada za krivdu, odčinenie potupnej urážky.
Základná štruktúra spravodlivosti sa teda vždy uplatňuje pri výkone milosrdenstva. Ale toto vie dať spravodlivosti nový obsah, ktorého celkom jednoduchým a najúplnejším prejavom je odpustenie. Ono totiž ukazuje, že okrem "zadosťučinenia" a "prímeria", ktoré je požiadavkou spravodlivosti, je potrebná aj láska, aby sa človek ukázal opravdivo ľudským. Podmienky spravodlivosti musia byť dokonale splnené, aby tvár lásky zažiarila v celej jasnosti. Už pri rozbore podobenstva o márnotratnom synovi bola zdôraznená myšlienka, že ten, kto odpúšťa, a ten, komu je odpustené, sa stretajú v určitom dôležitom bode, totiž v dôstojnosti, ktorá tvorí prirodzené dobro človeka; toto nesmie byť stratené; jeho potvrdenie alebo nájdenie je prameňom najväčšej radosti. 132
Cirkev právom považuje za svoju povinnosť a za cieľ svojho poslania chrániť vlastnú povahu odpúšťania v živote a v mravoch, ako aj vo výchove a v pastorálnej činnosti. Cirkev to koná tak, že chráni samotný prameň odpúšťania, ktorým je tajomstvo Božieho milosrdenstva zjavené v Ježišovi Kristovi.
Činnosť Cirkvi na všetkých úsekoch, ako ich mnohonásobne naznačuje posledný Koncil a dlhodobá skúsenosť apoštolskej práce, nemá iný základ, než "čerpať z prameňov Spasiteľových".133 Tým sú zdôraznené viaceré smernice pre poslanie a činnosť Cirkvi v živote jednotlivých kresťanov i spoločenstiev a celého Božieho ľudu. Avšak "čerpať z prameňov Spasiteľových" nemožno inak, iba v duchu tej chudoby, ku ktorej nás Pán povolal slovom i príkladom: "Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte." 134 Takto evanjeliová chudoba služobníkov a rozdávačov milosti i všetkého ľudu, vydávajúceho svedectvo "o veľkých skutkoch" svojho Pána, bude oveľa jasnejšie dokazovať, že Boh je "bohatý na milosrdenstvo".



120 Mt 5,77.


121 Porov. Mt 25,34-40.


122 Porov. 1Kor 13,4.


123 Porov. Lk 15,11-32.


124 Porov. Lk 15,1-10.


125 Porov. reč Pavla VI. na zakľúčenie jubilejného roku 1975.


126 Mt 5,38.


127 Konšt. Gaudium et spes, 40: AAS 58 (1966), str. 1057; apoštolské povzbudenie Pavla VI. s otcovskou dobroprajnosťou: AAS 67 (1975), str. 7 n., 17-23.


128 Porov. 1Jn 2,16. 129 Mt 6,12.


129 Mt 6,12.


130 Ef 4,2; porov. Gal 6,2.


131 Mt 18,22.


132 Porov. Lk 15,32.


133 Porov. Iz 12,3.


134 Mt 10,8.




Previous - Next
Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library
IntraText® (V89) Copyright 1996-2007 EuloTech SRL