I.
"Kto mňa vidí, vidí Otca" (Jn 14,9)
Zjavenie milosrdenstva
1. Bohatý na milosrdenstvo1 je Boh, ktorého nám
Ježiš Kristus zjavil ako Otca: ba tento jeho Syn nám ho v sebe
samom názorne ukázal. 2 Treba tu pripomenúť
chvíľu, keď Filip, jeden z dvanástich apoštolov,
požiadal Krista: "Pane, ukáž nám Otca a to
nám postačí"; a Kristus mu na to odpovedal:
"...toľký čas som s vami a nepoznáš ma?...
Kto vidí mňa, vidí Otca." 3 Tieto slová
boli vyslovené v poslednom rozhovore, ktorým sa Kristus
lúčil so svojimi pri veľkonočnej večeri, po ktorej
nasledovali udalosti tých posvätných dní, v
ktorých raz navždy bolo treba dokázať, že
"Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku,
ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil
nás s Kristom".4
Podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu som venoval
svoju encykliku Redemptor hominis pravde o človekovi, ktorá sa
nám vo svojej plnosti a hĺbke stáva jasnou v Kristovi. Teraz
však, v týchto vážnych a ťažkých
dňoch, ma pobáda iná, nie menej vážna potreba,
totiž zasa v tom istom Kristovi objaviť tvár Otca,
ktorý je vskutku "Otec milosrdenstva a Boh všetkej
útechy".5 V konštitúcii Gaudium et spes
totiž čítame: "Kristus, nový Adam... v plnej miere
odhaľuje človeka samému človeku a dáva mu najavo
jeho vznešené povolanie"; toto však uskutočňuje
práve tým, že "zjavuje tajomstvo Otca a jeho
lásky".6 Tieto slová Koncilu veľmi jasne
dosvedčujú, že nemožno predstaviť človeka v
plnej dôstojnosti jeho prirodzenosti bez úplného zamerania
na Boha, a to nielen iba teoreticky, ale v celej životnej
skutočnosti. Lebo človek a jeho najvyššie povolanie sa
ozrejmujú v Kristovi skrze zjavenie tajomstva Otca a jeho lásky.
Preto je zaiste vhodné venovať sa teraz tomuto tajomstvu:
povzbudzuje nás k tomu mnohonásobná skúsenosť
Cirkvi a dnešných ľudí: vyžadujú to aj úpenlivé
prosby mnohých ľudských sŕdc, taktiež ich bolesti
a nádeje, ich úzkosti a očakávania. Ak je pritom
pravdou to, čo som uviedol v encyklike Redemptor hominis, totiž že
v určitom zmysle každý človek je cestou pre Cirkev, tak
potom evanjelium a celá tradícia stále v tejto dobe pripomínajú,
že máme túto cestu s jednotlivými ľuďmi
vykonať tak, ako ju označil Kristus, keď v sebe samom zjavil
Otca a jeho lásku. 7 Kedykoľvek sa teda v Ježišovi
Kristovi zameriava na človeka tá cesta, ktorá bola v rámci
premenlivých dobových pomerov raz navždy zverená
Cirkvi, vždy sa ide v ústrety Otcovi a jeho láske. Druhý
vatikánsky koncil túto pravdu vzhľadom na naše časy
znova potvrdil.
Čím viac sa však poslanie Cirkvi obracia na človeka, t.j.
čím viac sa tak povediac, stáva antropocentrickým
(považujúc za stred svojej činnosti človeka), tým
viac sa musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom zmysle (považujúc
za svoj základ a stred Boha): musí byť totiž v Ježišovi
Kristovi zamerané na Otca. Hoci sa vyskytli rozličné ľudské
mienky a smery tak v minulosti, ako aj v novších časoch, ba i
teraz jestvujú snahy, ktoré chcú rozdeliť alebo priam
uviesť do protikladu teocentrizmus a antropocentrizmus, Cirkev sa v dejinách
ľudstva usiluje podľa Kristovho príkladu spojiť ich do vnútornej
a súladnej jednoty. Toto je jedna zo základných myšlienok,
azda práve tá najzávažnejšia v učení
posledného Koncilu. Keď teda v terajšom úseku cirkevných
dejín vidím svoju hlavnú úlohu v tom, aby som
uskutočňoval náuku tohto Koncilu, musím sa s vierou, s
otvorenou mysľou a s ochotným srdcom hlásiť k tejto základnej
myšlienke. Už v spomenutej encyklike Redemptor hominis som sa pokúsil
poukázať na to, že hlbšie a mnohonásobne bohatšie
poznanie Cirkvi, ktoré je tiež ovocím koncilu, má našu
myseľ a naše srdce vo väčšej miere otvoriť
Kristovi. Dnes chcem znova prízvukovať, že nik sa nemôže
takto otvoriť Kristovi - ktorý ako Vykupiteľ sveta plne odhaľuje
človeka človeku - iba pomocou dokonalejšieho vzťahu k
Otcovi a k jeho láske.