Stelesnené
milosrdenstvo
2. Boh, ktorý "prebýva v neprístupnom
svetle",8 predsa sa prihovára človekovi rečou
celého vesmíru: "Veď to, čo je v ňom
neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -
možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených
vecí." 9 Toto nepriame a nedokonalé poznanie je
výsledkom činnosti rozumu, ktorý hľadá Boha
pomocou tvorov, pričom vychádza z viditeľného sveta,
avšak neznamená "vidieť Otca". Lebo "Boha nikto
nikdy nevidel", hovorí svätý Ján, aby
túto pravdu tým viac zdôraznil, takže "len
jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol
zvesť".10 Toto "zvestovanie" zjavuje Boha v
nevyspytateľnom tajomstve jeho života - ako jedného a
trojosobného - ktorý prebýva v neprístupnom svetle.
11 Týmto Kristovým "zvestovaním"
však poznávame Boha predovšetkým v jeho láske
voči človekovi, t.j. v jeho "ľudomilnosti".12
V nej sa totiž "jeho neviditeľná bytosť"
význačným spôsobom stáva
"viditeľnou", v neporovnateľnej miere
viditeľnejšou než vo všetkých ostatných
dielach, "ktoré stvoril": lebo sa stáva viditeľnou
v Kristovi a skrze Krista, v jeho skutkoch a slovách a konečne v
jeho smrti na kríži a v jeho zmŕtvychvstaní.
Takto sa v Kristovi a skrze Krista jedinečným spôsobom
prejavuje Boh vo svojom milosrdenstve; zdôrazňuje sa totiž tá
Božia vlastnosť, ktorú už Starý zákon
pomocou rozličných obrazov a výrazov nazval
"milosrdenstvom". Tejto starozákonnej tradícii o Božom
milosrdenstve dáva Kristus konečnoplatný zmysel. Nielenže
hovorí o milosrdenstve a vysvetľuje ho príkladmi i
podobenstvami, ale predovšetkým ho v sebe samom stelesňuje a
vo svojej osobe predstavuje. Lebo v istom zmysle on sám je
milosrdenstvo. Ktokoľvek teda to milosrdenstvo v ňom vidí a nájde,
tomu sa Boh zvláštnym spôsobom stane "viditeľný"
ako Otec, ktorý je "bohatý na milosrdenstvo".13
Tak sa zdá, že zmýšľanie ľudí terajšieho
veku - azda viac než predtým - sa stavia do protivy voči Bohu
milosrdenstva a snaží sa odstrániť zo života a zo
srdca človeka aj myšlienku milosrdenstva. Lebo slovo a náplň
milosrdenstva akoby znamenali obmedzenie pre človeka, ktorý v dôsledku
nesmierneho a predtým nepoznaného pokroku vedy a techniky teraz
oveľa väčšmi rozšíril svoje panstvo a podrobil
si i ovládol zem. 14 Toto ovládanie zeme, ktoré sa
niekedy chápe len jednostranne a povrchne, akoby nenechávalo
nijaké miesto pre milosrdenstvo. V tomto ohľade však môžeme
užitočne poukázať na "položenie človeka v
súčasnom svete", ktoré je opísané v úvodnej
časti konštitúcie Gaudium et spes. Medziiným tam čítame
tieto výroky: "Za takýchto okolností (o ktorých
je reč v predchádzajúcej časti konštitúcie)
dnešný svet sa javí mocným a zároveň slabým,
schopným urobiť to najlepšie alebo to najhoršie; otvára
sa mu cesta k slobode alebo k otroctvu, k pokroku alebo k úpadku, k
bratstvu alebo k nenávisti. Okrem toho človek si uvedomuje, že
je jeho úlohou, aby správne usmerňoval sily, ktoré on
sám vyvolal a ktoré ho môžu privaliť alebo mu môžu
slúžiť." 15
Položenie terajšieho sveta ukazuje nielen také zmeny, ktoré
dávajú nádej na lepšiu budúcnosť ľudí
na tejto zemi, ale aj viacero takých hrozieb, ktoré ďaleko
prevyšujú všetky doteraz poznané nebezpečenstvá.
Cirkev síce na tieto hrozby pri rozličných príležitostiach
neustále poukazuje (napr. vo vyhláseniach pred OSN, UNESCO, FAO a
inde). Pritom však musí o týchto hrozbách uvažovať
aj vo svetle pravdy, ktorú dostala od Boha.
Lebo v Kristovi zjavená pravda o Bohu ako o "otcovi
milosrdenstva"16 nám dovoľuje "vidieť"
ho ako veľmi blízkeho človeku, najmä keď človek
trpí a je vystavený nebezpečenstvu vzhľadom na svoj život
a na svoju dôstojnosť. Z tohto dôvodu sa v terajšom položení
Cirkvi a sveta mnohí ľudia - a ich združenia - vedení živým
citom viery takrečeno samočinne obracajú na Božie
milosrdenstvo. Bezpochyby ich k tomu mocne pobáda sám Kristus,
ktorý skrze svojho Ducha účinkuje v ľudských dušiach.
Lebo tajomstvo Boha ako "Otca milosrdenstva", ktoré on zjavil,
sa v terajších okolnostiach človečenstva stáva pre
Cirkev akousi zvláštnou výzvou.
Preto touto encyklikou chcem nadviazať na túto výzvu; chcem čerpať
z toho, čo hovorí jeho večne platné a pritom vo svojej
jednoduchosti a hĺbke neporovnateľné zjavenie a viera, aby som
tak pred Bohom a pred ľuďmi znova poukázal na veľké
starosti našej doby.
Lebo viera a zjavenie nás napomínajú, aby sme na tajomstvo
Boha ako na "Otca milosrdenstva" nehľadeli len akoby teoreticky,
ale aby sme sa k tomuto milosrdenstvu v Kristovom mene a spolu s Kristom vrúcne
utiekali. Či nám Kristus azda nepovedal, že náš
Otec, "ktorý vidí v skrytosti",17 stále
od nás čaká, aby sme sa v každej svojej núdzi
obrátili na neho, aby sme vždy vybadali jeho tajomstvo, totiž
tajomstvo Otca a jeho lásky? 18
Preto si želám, aby nasledujúce úvahy priviedli ono
tajomstvo bližšie ku všetkým a aby vyzneli ako úpenlivá
prosba Cirkvi o milosrdenstvo, ktoré človek a terajší
svet tak veľmi potrebujú. A skutočne ho
potrebujú, aj keď o tom často ani nevedia.