III.
Starý zákon
Pojem milosrdenstva v Starom zákone
4. Pojem milosrdenstva má v Starom zákone dlhé a
bohaté dejiny. Musíme si ich pripomenúť, aby
tým väčšmi zažiarilo milosrdenstvo, ktoré
Kristus zjavil. Keď ho svojimi skutkami a slovami prejavoval, hovoril s
ľuďmi, ktorí nielenže poznali pojem milosrdenstva, ale
ako Boží ľud starej zmluvy vo svojich dlhodobých
dejinách toto Božie milosrdenstvo zvláštnym
spôsobom zakúsili. Túto skúsenosť malo aj
celé spoločenstvo, aj jednotliví ľudia.
Izrael bol totiž ľudom zmluvy uzavretej s Bohom, ktorú tento
ľud častejšie porušoval. Keď si však uvedomil
svoju neveru - lebo v jeho dlhých dejinách nechýbali
proroci a iní, ktorí toto povedomie vzbudzovali - vtedy sa
dovolával milosrdenstva. Knihy Starého zákona nám o
tom podávajú veľa dôkazov. Z
vážnejších takýchto udalostí a
rečí možno pripomenúť: začiatok dejín
Sudcov, 31 čiastku Micheášovho proroctva, 33
potešujúce prísľuby Izaiášove, 34
úpenlivé prosby Židov odvlečených do zajatia,
35 obnovu zmluvy po návrate zo zajatia. 36
Je veľmi závažné, že proroci, ktorí
vzhľadom na hriechy ľudu často hovoria o milosrdenstve,
výrazne ho spájajú s myšlienkou na Božiu
lásku. Pán miluje Izraela láskou jedinečného
vyvolenia, nežnosťou podobnou manželskej; 37 preto mu
odpúšťa viny, i neveru a zradu. Ak zbadá
ľútosť a opravdivé pokánie, znova berie svoj
ľud na milosť. 38 V náuke prorokov milosrdenstvo
znamená zvláštnu moc lásky, ktorá
premôže hriech a neveru vyvoleného ľudu.
Pri tomto všeobecnom "spoločenskom" položení sa
milosrdenstvo javí ako zložka zodpovedajúca vnútornej
skúsenosti jednotlivých ľudí, ktorí sa
nachádzajú v hriechu a ktorí znášajú
rozličné bolesti a nešťastia. Tak fyzické zlo, ako
i morálne, t.j. hriech, dávajú podnet na to, že
synovia a dcéry Izraela sa utiekajú k Pánovi a vzývajú
jeho milosrdenstvo. Tak sa k nemu obracia Dávid v povedomí
veľkosti svojho prečinu. 39 Podobne i Jób,
ktorý sa vo svojom hroznom stave najprv vzpieral, sa k nemu utieka.
40 Na neho sa obracia aj Ester, keď sa dozvie o smrteľnom
nebezpečenstve, ktoré hrozí jej ľudu. 41 Okrem
týchto príkladov sú v knihách Starého
zákona aj iné. 42
Toto mnohonásobné presvedčenie celej pospolitosti a v nej i
jednotlivcov, ktoré sa v priebehu vekov prejavuje v celom Starom
zákone, má pôvod v dávnej skúsenosti
vyvoleného ľudu, ktorú nadobudol v dobe otroctva: Pán
zhliadol na biedu svojho zotročeného ľudu, počul jeho
volanie, videl jeho utrpenie a rozhodol sa, že ho vyslobodí.
43 V tejto záchrane, ktorú vykonal Pán, videl
prorok jeho lásku a milosrdenstvo. 44 Tu je ozaj
zakotvená istota celého národa a každého jeho
člena: v Božom milosrdenstve, ktoré možno
vzývať v každej úzkosti.
K tomu pristupuje skutočnosť, že bieda človeka
pozostáva aj v jeho hriechu. Toto nešťastie skúsil národ
Starého zákona čoskoro po svojom vyslobodení,
keď si postavil zlaté teľa. Toto zločinné
porušenie zmluvy však premohol sám Pán, keď
Mojžišovi slávnostne vyhlásil: "Pán,
Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a
veľmi milosrdný a verný." 45 Vyvolený
ľud a každý jeho člen z tohto základného
zjavenia čerpal silu a dôvod na to, aby sa po každom
previnení obrátil k Bohu a pripomenul mu, čo o sebe
sám jasne zjavil, a aby ho prosil o odpustenie. 46
Takto Pán skutkami a slovami prejavoval svoje milosrdenstvo od
počiatku dejín toho národa, ktorý si vyvolil a
ktorý aj v ďalšom priebehu svojich dejín sa
stále s dôverou obracal na Božie milosrdenstvo tak vo svojich
biedach, ako aj pri povedomí vlastnej viny. V milosrdenstve Pána
voči svojim sa takto prejavuje všetka rozmanitosť a jemné
odtienky lásky: je ich otcom, 47 lebo Izrael je jeho
prvorodeným synom; 48 je aj snúbencom tej, ktorú
prorok označuje novým menom: ruhama, t.j. "veľmi
milovaná", lebo dosiahne milosrdenstvo. 49
Aj keď Pán roztrpčený nevernosťou svojho ľudu
sa rozhoduje, že ho opustí, predsa vo svojej nežnosti a
veľkodušnosti voči ľudu zabúda na hnev. 50
Preto je pochopiteľné, že autori žalmov, keď
chcú Boha najviac oslavovať, ospevujú Boha lásky a
nežnosti, milosrdenstva a vernosti. 51
Z toho všetkého vyplýva, že milosrdenstvo nielenže
patrí k samému pojmu Boha, ale určuje aj celý
život izraelského národa a jeho jednotlivých synov i
dcér: je podstatou nežného vzťahu k ich Pánovi,
podstatou ich rozhovoru s ním. V tomto ohľade majú
všetky knihy Starého zákona pre milosrdenstvo
veľké množstvo výrazov. Azda by bolo
ťažké hľadať v týchto knihách iba
rozumovú odpoveď na otázku, čo je vlastne milosrdenstvo
samo osebe. Predsa však slová, ktoré sa tam používajú,
môžu nás o tom veľmi poučiť. 52
Starý zákon oslavuje Pánovo milosrdenstvo mnohými
slovami, ktoré sú významom podobné, ale svojou
zvláštnou náplňou sa od seba odlišujú.
Možno však povedať, že všetky - a zo
všetkých strán - smerujú k jednej hlavnej
myšlienke: vyjadriť nadprirodzené bohatstvo milosrdenstva a
súčasne ho v mnohonásobnej podobe priblížiť
človekovi. Starý zákon povzbudzuje trpiacich
ľudí, predovšetkým však hriešnikov - ale aj
celý Izrael, ktorý uzavrel s Bohom zmluvu - aby vzývali
milosrdenstvo, a pripomína im, aby to konali s plnou dôverou:
spomína totiž milosrdenstvo práve v dobe úpadkov a
duševnej skleslosti. Taktiež vzdáva Bohu vďaky a
chválu za milosrdenstvo, kedykoľvek sa účinne prejavilo
v živote národa alebo ktoréhokoľvek človeka.
Týmto spôsobom je milosrdenstvo v určitom zmysle v protiklade
k božskej spravodlivosti a často sa javí voči nej nielen
ako mocnejšie, ale aj ako hlbšie. Už Starý zákon
učí, že spravodlivosť je síce u človeka
opravdivou čnosťou a v Bohu podstatnou dokonalosťou, predsa
však láska je "vynikajúcejšia", lebo je
prvá a základná. Možno povedať, že
láska zmierňuje spravodlivosť a zasa spravodlivosť
vlastne slúži láske. Táto prednosť a
vznešenosť lásky pred spravodlivosťou je
príznačná pre celé zjavenie a prejavuje sa
práve milosrdenstvom. Žalmistom a prorokom to bolo také
jasné, že nakoniec samo slovo spravodlivosť znamenalo pre nich
spásu, ktorú uskutočnil Pán a jeho milosrdenstvo.
53 Milosrdenstvo sa teda odlišuje od spravodlivosti, avšak
neprotiví sa jej, ak uznávame v dejinách človeka -
ako to Starý zákon skutočne robí -
prítomnosť Boha, ktorý ako Stvoriteľ prechováva
zvláštnu lásku voči svojim stvoreniam. Veď
láska svojou podstatou vylučuje nenávisť a prianie zla
voči tomu, komu sa raz darovala: "nič nemáš v
nenávisti z toho, čo si učinil".54 Tieto
slová odhaľujú hlboký základ vzťahu medzi
Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom vzhľadom na človeka
a na svet. Okrem toho zdôrazňujú, že
oživujúce korene a konečné príčiny tohto
vzťahu treba hľadať a odvodzovať zo samého
"začiatku" vecí, z tajomstva stvorenia. Už v Starom
zákone predpovedajú plné zjavenie Boha, ktorý
"je láska".55
S tajomstvom stvorenia však súvisí tajomstvo vyvolenia. Ono
poznačilo dejiny toho národa, ktorého duchovným otcom
- na základe svojej záslužnej viery - je Abrahám.
Skrze tento národ, ktorý prechádza dejinami Starého
i Nového zákona, sa vzťahuje toto tajomstvo vyvolenia na
každého človeka a na celú nesmiernu ľudskú
rodinu. "Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval
priazeň." 56 "Nech sa i vrchy odstúpia... moja
milosť od teba neodstúpi, zmluva môjho mieru sa
neotrasie." 57 Táto pravda, oznámená svojho
času Izraelu, poskytuje pohľad na celé ľudské
dejiny tak v zmysle časnom, ako aj eschatologickom. 58 Kristus
potom zjavuje Otca v tomto pohľade a v tomto stave duševnej
prípravy, ako ju dosvedčujú mnohé stránky
spisov Starého zákona. Na záver tohto zjavenia v predvečer
svojej smrti hovorí apoštolovi Filipovi: "...toľký
čas som s vami a nepoznáš ma?... Kto mňa vidí,
vidí Otca." 59
52 Knihy Starého zákona používajú na
vyjadrenie pojmu milosrdenstva najmä dva výrazy, medzi ktorými
je jemný sémantický rozdiel. Je to predovšetkým
slovo "hesed", ktoré znamená vnútorný cit
dobroty. Keď medzi dvoma ľuďmi vznikne táto dobrota, sú
si navzájom nielen dobroprajní, ale súčasne aj navzájom
verní na základe určitého vnútorného záväzku,
teda na základe vernosti voči sebe samým. Ak
"hesed" znamená "milosť" alebo "lásku",
to je výsledok práve tejto vernosti. Že tento záväzok
má povahu nielen mravnú, ale takmer právnickú, to
na veci nič nemení. Keď sa v Starom zákone slovo
"hesed" vzťahuje na Pána, deje sa to vždy vzhľadom
na zmluvu, ktorú Boh uzavrel s Izraelom. Táto zmluva bola
zo strany Boha darom a milosťou pre Izraela. Keďže však
táto zmluva, uzavretá s Bohom, primeraným spôsobom
zaväzovala, aby bola zachovávaná, slovo "hesed"
nadobudlo určitý právnický význam. Keď
Izrael zmluvu porušil a jej podmienky neplnil, Boh už nebol ňou
viazaný na právnickom podklade. A práve vtedy
"hesed", keď už nemá právnu
záväznosť, sa prejavuje podľa svojho hlbšieho
zmyslu, vo svojom pôvodnom význame, totiž ako darujúca
láska, ako láska, ktorá je silnejšia než zrada,
ako milosť, ktorá je mocnejšia než hriech.
Táto vernosť voči nevernej "dcére môjho
ľudu" (porov. Nár 4,3,6) je vlastne vernosť Boha
voči sebe samému. Vysvitá to najmä z
častého používania dvojitého výrazu
"hesed we?emet" (t.j. milosť a vernosť), ktorý
možno považovať za hendiadys (porov. napr. Ex 34,6; 2Sam 2,6;
15,20; Ž 25,10; 40,11 n; 85,11; 138,2; Mich 7,20). "Dom Izraela, nie
kvôli vám budem konať, ale pre svoje sväté
meno" (Ez 36,22). Preto Izrael, hoci je obťažený vinou
porušenia zmluvy a neodváži sa už žiadať
Božie "hesed" na základe zákonnej spravodlivosti,
predsa môže a má vytrvať v nádeji a v
dôvere, že ho dosiahne, keďže Boh zmluvy koná
vlastne podľa svojej lásky. Výsledkom tejto lásky je
odpustenie, navrátenie milosti a obnovenie vnútornej zmluvy.
ruhé slovo, ktoré sa v reči Starého zákona
používa na vyjadrenie milosrdenstva, je "rahamim". Trocha
sa odlišuje od významu slova "hesed". Lebo kým
"hesed" znamená vernosť voči sebe samému a
záväznosť zodpovedať svojej láske (sú to v
určitom zmysle mužské vlastnosti), "rahamim" už
svojím spôsobom označuje materinskú lásku
("rehem" je vlastne materské lono). Z hlbokého a
pôvodného zväzku a spojenia matky s dieťaťom
vzniká voči nemu zvláštny vzťah, totiž
jedinečná láska. Túto lásku možno
nazvať v každom ohľade nezištnou a nijako nezaslúženou;
zakladá sa akosi na vnútornej nutnosti, je požiadavkou
srdca. Je teda akoby "ženským" variantom mužskej vernosti
voči sebe, ktorá sa označuje slovom "hesed". Na
tomto psychologickom základe nadobúda "rahamim"
rozličné prejavy, ako sú: dobrota, nežnosť,
trpezlivosť, zhovievavosť, t.j. ochotná vôľa
odpustiť.
Starý zákon skutočne pripisuje Bohu tieto vlastnosti,
keď na neho vzťahuje slovo "rahamim". U Izaiáša
čítame: "Môže matka zabudnúť na svoje
nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? A keby aj ona zabudla,
ja nezabudnem na teba" (Iz 49,15). Táto láska, ktorá
je vzhľadom na tajomnú silu materstva verná a nepremožiteľná,
sa naznačuje v Starom zákone rozličným spôsobom:
ako oslobodenie od nebezpečenstva, najmä od nepriateľov, potom
ako odpustenie hriechov - či už jednotlivých ľudí
alebo i celého Izraela - konečne ako pevná vôľa
splniť prísľuby a nádeje, vzťahujúce sa na
posledné veci, napriek všetkej ľudskej nevernosti, ako
čítame u Ozeáša: "Vyhojím ich poranenia,
milovať ich budem vďačne" (Oz 14,5).
Okrem toho sa v Starom zákone nachádzajú aj iné
výrazy, ktoré sa rozličným spôsobom
vzťahujú na tú istú základnú
myšlienku. Avšak vyššie spomenuté dva výrazy
si zasluhujú zvláštnu pozornosť. V nich sa jasne
ukazuje ich pôvodný antropomorfný aspekt: autori
posvätnej Biblie totiž v úvahách o Božom
milosrdenstve používajú výrazy, ktoré
zodpovedajú vedomiu a skúsenosti ľudí
príslušnej doby. Grécke slová v preklade Septuaginty
vykazujú menšiu rozmanitosť než hebrejský text, a
preto nevyjadrujú všetky jemné sémantické odtienky,
ktoré sú vlastné pôvodnému textu. Bez
ohľadu však na túto okolnosť Nový zákon
nadväzuje na bohatstvo a hĺbku, ktorými sa vyznačoval
už Starý zákon.
Takto prijímame akoby z dedičstva Starého zákona - v
určitom súhrne - nielen hojnosť výrazov, ktoré
tieto knihy používajú na vyjadrenie Božieho
milosrdenstva, ale aj vlastnú a zrejme antropomorfnú "psychológiu"
Boha: totiž obraz jeho starostlivej lásky, ktorá oproti zlu
a zvlášť oproti hriechu jednotlivého človeka i
všetkého ľudu sa prejavuje ako milosrdenstvo. Tento obraz sa utvára
nielen na základe slová "hánan", ktoré
má skôr všeobecný zmysel, ale aj podľa
významu slov "hesed" a "rahamim". Slovo
"hánan" vyjadruje širší pojem: znamená
uistenie o milosti, v čom je zahrnutá takrečeno stála
ochota k veľkodušnosti, dobroprajnosti a zhovievavosti.
Okrem týchto základných sémantických prvkov
je pojem milosrdenstva v Starom zákone obsiahnutý aj v slove
"hámal", ktoré pôvodne znamená
"ušetriť (porazeného nepriateľa)", ale aj
"prejaviť milosrdenstvo a súcit", takže vyjadruje
prijatie na milosť a odpustenie viny. Podobne aj slovo
"hús" znamená milosrdenstvo a súcit, avšak
predovšetkým v zmysle citovom. Tieto slová sa však v
textoch posvätnej Biblie zriedkavejšie používajú
na vyjadrenie milosrdenstva. Pritom si zasluhuje pozornosť už
spomenuté slovo "?emet", ktoré znamená
predovšetkým "pevnosť, istotu" (v gréckom preklade
Septuaginty však "pravdu"), okrem toho znamená
"vernosť", takže vykazuje zhodu s vlastným
sémantickým významom slova "hesed".
53 Porov. Ž 40,11; 98,2 n. Iz 45,21; 51,5.8; 56,1.