Podobnosť
5. Hneď na začiatku Nového zákona sa ozýva
Evanjelium svätého Lukáša jedinečným
súzvukom dvoch prejavov vzťahujúcich sa na Božie
milosrdenstvo. Nachádza v nich mocnú ozvenu celá
tradícia Starého zákona. Vyznievajú v nich
rečové výrazy, ktoré v starých knihách
majú rozličnú náplň. Vidíme Máriu,
ktorá pri vstupe do Zachariášovho domu celým srdcom velebí
Pána "pre jeho milosrdenstvo", na ktorom majú
účasť "z pokolenia na pokolenie" tí
ľudia, čo žijú v Božej bázni. Hneď
potom, keď oslavuje vyvolenie Izraela, vyzdvihuje milosrdenstvo, na
ktoré stále pamätá ten, ktorý si ho vyvolil. 60
Neskôr, pri narodení Jána Krstiteľa, jeho otec
Zachariáš v tom istom dome zvelebuje Izraelovho Boha a
vychvaľuje ho, lebo "preukázal milosrdenstvo našim otcom
a pamätá na svoju svätú zmluvu".61
Podľa náuky samého Krista sa však tento obraz,
prijatý zo Starého zákona ako dedičstvo, stáva
jednoduchší a vnútornejší. Azda jasnejšie
to vysvitne z podobenstva o márnotratnom synovi, 62 kde je
podstata Božieho milosrdenstva veľmi priezračne
vysvetlená, i keď samo slovo milosrdenstvo sa tam (v
pôvodine) nevyskytuje. Tomuto cieľu slúži nielen
reč, rovnaká ako v knihách Starého zákona, ale
aj podobnosť, ktorá nám umožňuje pochopiť
tajomstvo milosrdenstva v dojímavom prípade, v ktorom sa
prejavuje otcova láska voči márnotratnému a
hriešnemu synovi.
Tento syn, ktorý dostáva od otca svoj dedičný podiel
a po odchode z domu ho v ďalekom kraji "hýrivým
životom" premárni, je v určitom zmysle človekom
ktorejkoľvek doby, počnúc už tým, ktorý ako
prvý stratil dedičstvo milosti a pôvodnej spravodlivosti. Podobnosť
sa tu javí v tom najširšom rozmere. Lebo podobenstvo sa
nepriamo vzťahuje na každé porušenie zmluvy lásky,
na každú stratu milosti, na každý hriech. V tomto
porovnaní sa menej prízvukuje nevernosť celého
izraelského národa, ako je to v tradícii prorokov, hoci
podobnosť s márnotratným synom by sa dala
vzťahovať aj na túto neveru. Syn "keď všetko
premrhal... začal trieť núdzu", a to tým
väčšmi, že "v tom kraji", kam sa po
opustení otcovského domu odobral, nastal veľký hlad. Za
týchto okolností "žiadal si nasýtiť
sa" čímkoľvek, čím by to bolo bývalo
možné, prípadne aj "strukmi, čo žrali
svine", ktoré on pásol pre jedného
"obyvateľa tej krajiny". Ale aj tieto mu boli
odopreté.
Podobnosť tu jasne odbočuje do vnútra človeka. Veď
podiel, ktorý tento syn dostal od otca, pozostáva z
určitého množstva hmotného majetku. Avšak
oveľa dôležitejšia než majetok bola tu jeho
dôstojnosť syna v otcovskom dome. Preto položenie, do
ktorého sa po premrhaní majetku dostal, mu malo
pripomenúť stratu tejto dôstojnosti. Predtým na
ňu zaiste nepomyslel, keď žiadal otca o vydanie
dedičského podielu, aby mohol odísť. Zdá sa,
že ani teraz si ju neuvedomuje, keď v sebe hovorí:
"Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba
nazvyš, a ja tu hyniem od hladu."
Svoje položenie totiž posudzuje podľa dobra, ktoré
stratil, takže ho už "nemá", kým
nádenníci v dome jeho otca ho "majú". Tieto
slová odhaľujú predovšetkým jeho zameranie na
hmotný majetok. Ale pod nimi sa skrýva smutný stav
premrhanej dôstojnosti a vedomie strateného synovstva.
Vtedy sa konečne vzbudí v ňom odhodlanie: "Vstanem,
pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti
nebu i voči tebe. Už viac nie som hoden volať sa tvojím
synom. Príjmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov."
63 Tieto slová jasnejšie poukazujú na podstatu hlavnej
ťažkosti. Nedostatok hmotných prostriedkov, v ktorom sa
márnotratný syn ocitol pre svoju ľahkomyseľnosť a
pre svoju vinu, mu dopomohol k pochopeniu strateného postavenia.
Keď sa konečne odhodlal vrátiť sa do otcovho domu, aby
prosil o prijatie - už nie síce právom syna, ale za
podmienok ktoréhokoľvek nádenníka - navonok sa
zdá, že to robí pre hlad a biedu, do ktorej upadol; ale ten
dôvod je preniknutý vedomím väčšej straty,
lebo byť nádenníkom v dome svojho otca je zaiste
veľké uponíženie a zahanbenie. Avšak
márnotratný syn je ochotný prijať toto
uponíženie a hanbu. Dobre vie, že mu neostalo nijaké
právo, iba byť nádenníkom v otcovskom dome. Rozhoduje
sa v plnom vedomí toho, čo si zaslúžil a na čo
ešte mohol mať nárok podľa zásad spravodlivosti.
Toto uvažovanie však dokazuje, že v povedomí
márnotratného syna vznikol pocit stratenej dôstojnosti,
najmä tej dôstojnosti, ktorá vyplýva zo vzťahu
syna k otcovi. V takejto nálade sa vydáva na cestu.
V podobenstve o márnotratnom synovi sa ani raz nevyskytuje slovo
spravodlivosť a v pôvodnom texte sa nenachádza ani slovo
milosrdenstvo; avšak spojenie spravodlivosti a lásky, ktoré
sa javí ako milosrdenstvo, je do vlastnej náuky tohto
evanjeliového podobenstva veľmi dôkladne vsunuté. Z
podobenstva totiž jasne vysvitá, že láska
prechádza do milosrdenstva, kedykoľvek treba prekročiť
ustálenú normu spravodlivosti: táto norma je totiž
spresnená a často veľmi úzka. Keď márnotratný
syn premrhal majetok, ktorý dostal od otca, môže si po svojom
návrate nárokovať iba to, že ako pracujúci
nádenník v otcovskom dome si bude zarábať na
živobytie a potom pomaly si nazhromaždí určité
množstvo majetku, hoci azda nikdy nie toľko, koľko
premárnil. Tak by to vyžadovala spravodlivosť, a to tým
viac, že tento syn nielen premárnil svoj dedičský
podiel, ale svojím chovaním aj urazil a zarmútil otca.
Toto chovanie, ktoré ho podľa jeho vlastného úsudku
pozbavilo príslušnej dôstojnosti, nemohlo byť otcovi
ľahostajné. Muselo mu spôsobiť bolesť a
primeraným spôsobom sa ho dotknúť. Ide nakoniec o vlastného
syna a tento vzťah nemohol byť zničený alebo dajako
zrušený. Toho si je vedomý aj márnotratný syn;
a práve toto povedomie dáva jasne poznať stratu svojej
hodnosti a pobáda ho k tomu, aby správne posúdil,
aké miesto mu môže naďalej prislúchať v otcovom
dome.
60 V oboch prípadoch ide o "hesed", t.j. o vernosť,
ktorú Boh zachováva k svojej láske voči ľudu vzťahujúcu
sa na prisľúbenia, ktoré práve v materstve Bohorodičky
dosiahnu svoje definitívne splnenie (porov. Lk 1,49-54).
61 Lk 1,72. Tu
sa tiež hovorí o milosrdenstve podľa významu slova
"hesed", kým v nasledujúcich vetách, kde
Zachariáš hovorí o milosrdnej dobrote Boha, je jasne
vyjadrený druhý význam, totiž zmysel slova
"rahamim" (v preklade "milosrdný súcit"),
ktoré označuje Božie milosrdenstvo skôr vo
význame materinskej lásky.