Zdôraznenie ľudskej dôstojnosti
6. Tento jasne načrtnutý obraz duševného
rozpoloženia márnotratného syna nám
umožňuje, aby sme dôkladnejšie pochopili, v čom
vlastne spočíva Božie milosrdenstvo. Niet pochybnosti o tom,
že postava otca v tomto jednoduchom, avšak hlbokom podobenstve
poukazuje na Boha ako na Otca. Správanie sa otca v tomto podobenstve,
celý spôsob jeho konania, v ktorom sa prejavujú jeho
vnútorné city, nám dáva podnet, aby sme
jednotlivé zložky starozákonného pojmu milosrdenstva
videli v úplne novej spojitosti, ktorá sa vyznačuje
veľkou jednoduchosťou a hĺbkou. Otec márnotratného
syna ostáva totiž verný svojmu otcovstvu, verný
svojej láske, ktorú svojmu synovi vždy preukazoval.
Táto vernosť je v podobenstve vyjadrená nielen
vrúcnosťou, ktorou objal syna, keď sa po premrhaní
dedičstva vrátil domov, ale ešte väčšmi sa
prejavuje pre márnotratného navrátilca. Prejav tejto
radosti je toľký, že vyvoláva neľúbosť
a závisť staršieho brata, ktorý nikdy nezanechal otca
ani jeho dom.
Otcova vernosť voči sebe samému - ako jeho podstatná
vlastnosť, vyjadrená už v Starom zákone slovom
"hesed" - sa potvrdzuje veľmi dojímavým a
vrúcnym spôsobom. Čítame totiž, že keď
otec zazrel márnotratného syna, ako sa približuje k domu,
"bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a
vybozkával ho." 64 Koná tak pod vplyvom mocnej
náklonnosti; táto je dôvodom aj jeho
veľkodušnosti voči synovi, ktorá potom u staršieho
brata vyvolala toľkú nevôľu. Avšak korene tohto
duševného pohnutia treba hľadať hlbšie. Hľa:
otec dobre chápe, že bolo zachránené
určité základné dobro - totiž dobro
ľudskosti jeho syna. Aj keď premrhal dedičstvo, jeho ľudskosť
ostala zachovaná. Ba priam akoby znova nájdená.
Dosvedčujú to slová, ktoré otec hovorí
staršiemu synovi: "Ale patrilo sa hodovať a radovať sa,
lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a
našiel sa." 65 Tu sa hodí pripomenúť,
že v tej istej pätnástej hlave Evanjelia podľa
Lukáša sa stretáme s podobenstvom o stratenej a
nájdenej ovci66 a tiež o nájdení stratenej
drachmy. 67 Aj tam sa vždy spomína tá istá
radosť ako v prípade márnotratného syna. Vernosť
otca voči sebe je celá zameraná na ľudskosť a
dôstojnosť strateného syna. Najmä toto vysvetľuje
veľkú otcovu radosť pri synovom návrate.
Pritom možno povedať, že láska voči synovi,
totiž tá láska, ktorá vyplýva zo samej povahy
otcovstva, akoby predurčila otca na to, aby mal na starosti
dôstojnosť svojho syna. Lebo táto starostlivosť
určuje mieru jeho lásky, ktorú svätý Pavol takto
ospevuje: "Láska je trpezlivá, láska je
dobrotivá... nie je sebecká, nerozčuľuje sa,
nemyslí na zlé... ale raduje sa z pravdy... všetko
dúfa, všetko vydrží" a "nikdy
nezanikne".68 Teda milosrdenstvo - ako nám ho Kristus
predstavil v podobenstve o márnotratnom synovi - je vnútornou
podstatou tej lásky, ktorá sa v Novom zákone označuje
gréckym slovom "agapé". Preto takáto
láska sa môže skláňať nad každým
márnotratným synom, nad ľudskou úbohosťou,
najmä však nad každou mravnou biedou, totiž nad hriechom.
Keď sa to deje, vtedy ten, kto zakúsil milosrdenstvo, sa
necíti byť pokorený, ale akoby znova nájdený a
"vážený". Otec mu prejavuje svoju radosť
predovšetkým preto, že "sa našiel" a
"ožil". Táto radosť poukazuje na akési
neporušené dobro: totiž syn, i keď je
márnotratný, neprestáva byť opravdivým synom
svojho otca; okrem toho radosť znamená aj získané
dobro: v prípade márnotratného syna to bol návrat k
poznaniu seba samého.
Udalosti, ktoré sa v Kristovom podobenstve dotýkajú
vzťahu otca a syna, nemôžeme posudzovať len "z
vonkajšieho hľadiska". Naše predsudky o milosrdenstve
sú zväčša výsledkom iba vonkajšieho
hodnotenia. Keď tak postupujeme, zdá sa nám, že v
milosrdenstve je určitá nerovnosť medzi tým, kto ho
dáva, a tým, kto ho prijíma. Preto sa
prikláňame k mienke, že milosrdenstvo znevažuje toho
človeka, ktorému sa preukazuje, a že narušuje jeho
ľudskú dôstojnosť. Avšak podobenstvo o
márnotratnom synovi dokazuje, že je to inak: milosrdenstvo svojou
povahou sa opiera o všeobecnú skúsenosť toho dobra,
ktorým je sám človek, a o spoločnú
skúsenosť jeho vlastnej dôstojnosti. Táto
spoločná skúsenosť spôsobuje, že
márnotratný syn začína vidieť seba a svoje
počínanie v celej pravdivosti (pričom toto videnie pravdivosti
znamená aj opravdivú pokoru): otcovi je však z tohto
dôvodu taký milý, ako jeho jediné dobro, lebo jasne
vidí, že sa takto uskutočnilo dobro, a to na základe
akéhosi tajomného spojenia pravdy a lásky, ktorá
zabúda na všetko zlo, čo syn vykonal.
Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje v jednoduchej, avšak v
hlbokej forme skutočnosť obrátenia. Ono je
najpresvedčivejším dôkazom účinkovania
lásky a milosrdenstva prítomného v ľudskej
spoločnosti. Vlastný a skutočný význam
milosrdenstva nespočíva iba v tom, že nejaké - čo
aj najbystrejšie a veľmi súcitné - oči
zbadajú dajaké mravné, fyzické alebo telesné
zlo; lebo opravdivá a vlastná povaha milosrdenstva sa prejavuje
tým, že si váži, udržuje a vyslobodzuje dobro zo
všetkých foriem zla, ktoré sa vyskytujú vo svete a v
človekovi. Takto chápané milosrdenstvo znamená
podstatnú náuku Kristovho mesiášskeho posolstva a
základnú povahu jeho činnosti. V tomto zmysle chápali
a uskutočňovali milosrdenstvo aj Kristovi učeníci a
nasledovníci. V ich duši a skutkoch sa milosrdenstvo javilo
vždy ako tvorivý dôkaz lásky, ktorá sa
"nedá premôcť zlu, ale dobrom premáha
zlo".69 Preto opravdivá tvár milosrdenstva
musí byť vždy znova odhalená. Zvlášť
našej dobe je veľmi potrebné, i napriek rozličným
opačným predsudkom.