V.
Veľkonočné tajomstvo
Milosrdenstvo je zjavené v kríži a v
zmŕtvychvstaní
7. Mesiášske posolstvo Krista a jeho pôsobenie medzi
ľuďmi dosahuje svoj vrchol v kríži a v
zmŕtvychvstaní. Musíme teda hlboko vniknúť do
tejto poslednej udalosti, ktorú najmä Koncil nazýva
veľkonočným tajomstvom, ak chceme náplň
milosrdenstva objasniť až do posledných odtienkov, ako
nám bolo úplne zjavené v dejinách našej
spásy. Na tomto mieste našich úvah je vhodné, aby sme
si bližšie povšimli aj náuku encykliky Redemptor hominis.
Lebo keď skutočnosť vykúpenia podľa ľudskej
stránky odhaľuje nesmiernu veľkosť človeka,
ktorý si zaslúžil mať takého a tak
vznešeného Vykupiteľa, 70 božská
stránka toho istého vykúpenia nám dovoľuje
spôsobom takrečeno úplne skúsenostným a
"dejinným" zbadať veľkosť tej lásky,
ktorá vôbec nezaváha ani vtedy, keď ide o
jedinečnú obetu Syna, aby tak zadosťučinila vernosti
Stvoriteľa a Otca voči ľuďom, stvoreným na jeho
obraz a už "od počiatku" povolaným k milosti a
sláve.
Udalosti Veľkého piatku toho týždňa a už aj
predtým modlitba v Getsemanskej záhrade
vnášajú akúsi základnú zmenu do
celého priebehu zjavenia lásky a milosrdenstva v mesiášskom
poslaní Krista. Tak sa zdá, že ten, ktorý
"chodil, dobre robil a uzdravoval",71 liečil "všetky
choroby a všetky neduhy",72 teraz opačne sám by v
najväčšej miere mal vzbudiť a dostať milosrdenstvo,
keď je zajatý, potupovaný, odsúdený,
bičovaný, tŕním korunovaný a na kríž
pribitý zomiera v ukrutných mukách. 73 Vtedy si
zaiste v najväčšej miere zasluhoval milosrdenstvo od
ľudí, ktorým dobre robil; avšak ho nedostal. Ba ani
tí, ktorí sú mu najbližší, ho nevedia
ochrániť a vytrhnúť z rúk protivníkov. V
tomto poslednom úseku mesiášskej služby sa teda na
Kristovi spĺňajú slová prorokov,
predovšetkým slová Izaiáša o Pánovom
služobníkovi: "jeho ranami sme
uzdravení".74
Ako človek, ktorý v záhrade Olivovej hory a na
Kalvárii hrozne trpí, obracia sa Kristus k Otcovi: k tomu Otcovi,
ktorého lásku voči ľuďom ohlasoval a
ktorého milosrdenstvo celou svojou činnosťou dosvedčoval.
On sám však nie je ušetrený od strašného
utrpenia smrti na kríži: "Toho, ktorý nepoznal hriech,
za nás urobil hriechom"75 hovorí svätý
Pavol, keď niekoľkými slovami poukazuje na veľkosť
tajomstva kríža a na božskú povahu skutočnosti
vykúpenia. Práve toto vykúpenie je posledným a
konečným prejavom svätosti Boha, ktorý je sám
absolútnou plnosťou dokonalosti: totiž plnosťou
dokonalosti a lásky, keďže spravodlivosť sa
zakladá na láske, z nej vyplýva a k nej smeruje. Preto v
utrpení a smrti Kristovej - nakoľko Otec neušetril
vlastného Syna, ale ho "za nás urobil
hriechom"76 - sa prejavuje absolútna spravodlivosť v
tom, že Kristus za hriechy ľudského pokolenia podstupuje
utrpenie a smrť. Je to "prekypujúca hojnosť"
spravodlivosti, keď hriechy človeka sú nesmierne
"vyvážené" obeťou Bohočloveka.
Táto spravodlivosť je úplne "podľa miery"
Boha, celá pochádza z lásky, totiž z lásky
Otca a Syna; taktiež celá prináša plody lásky.
Božská spravodlivosť, zjavená na Kristovom
kríži, je preto "podľa miery" Božej, lebo
vzniká z lásky a v láske má svoju dokonalosť
tým, že prináša ovocie spásy. Božská
náplň vykúpenia sa nevzťahuje len na odčinenie
hriechu, ale s láskou obnovuje v človekovi tú tvorivú
silu, ktorou môže znova dosiahnuť plnosť života a
svätosti pochádzajúcej od Boha. Vykúpenie takto
prináša so sebou zjavenie milosrdenstva v jeho plnosti.
Preto veľkonočné tajomstvo je vrcholom tohto zjavenia a
uskutočňovania milosrdenstva, ktoré môže
urobiť človeka spravodlivým a obnoviť samu
spravodlivosť, nakoľko je ona totožná s tým
poriadkom spásy, ktorý chcel Boh od počiatku
uskutočniť v človekovi a skrze človeka vo svete. Trpiaci
Kristus sa zvláštnym spôsobom obracia na človeka, a to
nielen na veriaceho. Lebo aj neveriaci človek môže v ňom
nájsť vrúcny vzťah a spojenie s ľudským
osudom, taktiež plnosť nezištnej oddanosti pre vec človeka,
pre pravdu a lásku. Avšak božská náplň
veľkonočného tajomstva siaha ešte hlbšie. Lebo na
Kalvárii postavený kríž, z ktorého Kristus
naposledy hovorí so svojím Otcom, je akoby prejavom tej hlbokej
lásky, ktorou podľa večného Božieho rozhodnutia
človek - stvorený na Boží obraz a podobu - bol
hneď vyznamenaný. Boh, ktorého nám Kristus zjavil, je
so svetom úzko spojený nielen ako Stvoriteľ a prvý
dôvod bytia; je totiž aj Otcom. S človekom, ktorého
povolal k životu na tomto viditeľnom svete, ho spája
užší zväzok, než ten, ktorý vyplýva zo
stvorenia. Je to láska, ktorá nielen tvorí dobro, ale
dáva účasť aj na samom živote Boha: Otca i Syna i
Ducha Svätého. Lebo kto miluje, ten chce darovať seba
samého.
Kristov kríž na Kalvárii stojí pri ceste tej
podivuhodnej zámeny, toho zázračného sebadarovania
Boha človekovi, ktoré vyzýva človeka, aby seba a so
sebou celý viditeľný svet odovzdal Bohu. Takto má dosiahnuť
účasť na božskom živote, ako prijatý
(adoptívny) syn byť účastníkom pravdy a
lásky, ktorá je v Bohu a z Boha pochádza. Takto na ceste
večného určenia človeka k hodnosti prijatého
Božieho dieťaťa vyniká v dejinách Kristov
kríž, kríž jednorodeného Syna, ktorý
prišiel ako "svetlo zo svetla, ako pravý Boh z Boha
pravého",77 aby vydal posledné svedectvo o
podivuhodnom zväzku Boha s ľudským pokolením, Boha s
človekom, s každým jedným človekom. Tento
zväzok je taký starý ako človek a siaha až k tajomstvu
stvorenia; bol častejšie obnovovaný s jediným
vyvoleným národom, teraz je však novou a večnou
zmluvou, ustanovenou tam, na Kalvárii, a nie je vyhradená iba
jednému národu, Izraelu, ale je otvorená
všetkým a každému.
Čo nám teda hovorí Kristov kríž, ktorý je
akoby posledným prejavom jeho mesiášskeho posolstva a
poslania? A predsa nie je posledným slovom Boha a jeho zmluvy: toto
slovo odznelo až pri svitaní toho dňa, keď najprv
ženy a potom apoštoli prišli k hrobke ukrižovaného
Krista, videli, že hrob je prázdny a prvýkrát
počuli zvesť: "Vstal z mŕtvych". Oni to hlásali
ďalej a stali sa svedkami vzkrieseného Krista. Avšak i v tomto
oslávení Syna Božieho je stále prítomný
kríž. A kríž - celým mesiášskym
svedectvom o Synovi človeka, ktorý na ňom zomrel -
stále hovorí o Bohu Otcovi, ktorý je naskrze verný
svojej láske voči človekovi: "Veď Boh tak miloval
svet" - a teda vo svete človeka - "že dal svojho
jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby
mal večný život." 78 Avšak veriť v
ukrižovaného Syna znamená "vidieť
Otca";79 znamená veriť, že vo svete jestvuje
láska a že je mocnejšia než akékoľvek zlo, do
ktorého je zapletený človek i celé ľudské
pokolenie, i svet. Veriť v takúto lásku znamená
veriť aj v milosrdenstvo. Ono je totiž nevyhnutnou zložkou
lásky, je akoby jej druhým menom. Je spolu aj jej prejavom a
uskutočňovaním proti opravdivému zlu vo svete,
ktoré človeka pokúša a sužuje, natíska sa
mu do duše a môže ho aj "zahubiť v
pekle".80