Stačí sama spravodlivosť?
12. Dá sa ľahko zistiť, že v terajšej
spoločnosti sa na široko-ďaleko prebudil cit pre spravodlivosť;
tento cit bezpochyby dôraznejšie upozorňuje na všetko,
čo sa protiví spravodlivosti tak medzi jednotlivými
ľuďmi, ako aj spoločenskými "triedami", medzi
národmi, štátmi, občianskymi systémami, ba
dokonca - ako sa hovorí - i medzi celými svetmi. Tieto
hlboké a mnohotvárne duchovné snahy, ktoré v
povedomí dnešných ľudí položili za
základ spravodlivosť, svedčia o etickej povahe zápasov
a bojov, ktoré prebiehajú svetom.
S ľuďmi našej doby si aj Cirkev osvojuje túto
hlbokú a vrúcnu túžbu po všestrannom spravodlivom
živote a neprestáva predkladať na uváženie
rozličné aspekty spravodlivosti, ako ich vyžaduje život
ľudí a spoločnosti. Dokladom tejto snahy je aj
katolícka sociálna náuka, ktorá sa v priebehu
posledného storočia veľmi rozvinula. Podľa jej
zásad prebieha výchova a utváranie ľudského
svedomia v duchu spravodlivosti a jednotlivé podujatia v oblasti
apoštolátu laikov sú vedené tým istým
duchom.
Avšak dosť ľahko zbadáme i to, že také
úmysly a skutky, ktoré údajne vychádzajú z
pojmu spravodlivosti a mali by napomáhať uskutočňovanie
spravodlivosti v živote medzi ľuďmi, skupinami a
spoločenstvami, bývajú často znetvorené. Hoci sa
aj naďalej odvolávajú na ideu spravodlivosti,
skúsenosť dokazuje, že nad spravodlivosťou
nadobúdajú prevahu záporné sily, ako sú
nedorozumenie, nenávisť alebo aj krutosť. V takomto
prípade hlavnou pohnútkou činnosti sa stáva
túžba po zničení nepriateľa, po obmedzení
jeho slobody a po jeho uvedení do stavu úplnej závislosti
od iného. To sa však protiví podstate spravodlivosti, ktorá
svojou povahou sa snaží utvrdiť rovnosť a
nestrannosť medzi spornými stranami. Tento druh zneužitia
pojmu spravodlivosti a jej sfalšovanie dokazujú, ako veľmi sa
môže ľudský skutok líšiť od samej
spravodlivosti aj vtedy, keď sa vlastne koná v jej mene. Kristus
nie bez príčiny vyčítal svojim poslucháčom,
oddaným učeniu Starého zákona, ich
zmýšľanie, vyjadrené slovami: "Oko za oko, zub za
zub." 111 V tom čase to bola forma skrivenej spravodlivosti;
dnešné formy ju však nasledujú ako svoj vzor. Vidno
totiž, že pod zámienkou nejakej údajnej spravodlivosti
(napríklad dejinnej alebo triednej) býva blížny
niekedy zničený, zabitý, pozbavený slobody alebo
základných ľudských práv.
Skúsenosť predošlej i našej doby dokazuje, že
spravodlivosť sama nestačí, ba môže viesť k
popieraniu a k zničeniu seba samej, ak nedovolí vyššej
čnosti, ktorou je láska, aby riadila ľudský život
v jeho rozličných okolnostiach. Dejinná skúsenosť
došla medziiným aj k tomuto výroku: Zvrchované
právo - zvrchovaná nespravodlivosť (summum ius - summa
iniuria). Táto výpoveď neumenšuje spravodlivosť,
ani nijako nezľahčuje vážnosť toho poriadku,
ktorý sa na nej zakladá; ale z iného hľadiska
poukazuje na to, ako veľmi je potrebné pribrať aj hlbšie
duchovné sily, ktoré podmieňujú sám poriadok
spravodlivosti.
Pri pohľade na obraz doby, do ktorej patríme, Cirkev prejavuje
svoju účasť na obavách toľkých
dnešných ľudí. Okrem toho jej robí starosť
úpadok mnohých základných hodnôt,
ktoré tvoria nesporný poklad nielen kresťanskej mravouky,
ale vôbec ľudskej dôstojnosti a mravnej kultúry;
takými sú bezpochyby: ochrana ľudského života od
okamihu počatia, ochrana manželstva v jeho nerozlučiteľnej
jednote, zachovanie trvácnosti rodín. Uvoľnenie mravov
postihuje práve tieto citlivé stránky ľudského
života a spolužitia. S tým však prichádza aj
kríza pravdivosti v medziľudských vzťahoch, menšia
pravdovravnosť, snaha, ktorá v styku s inými ľuďmi
hľadá len svoj prospech, zmenšený zmysel pre
skutočné spoločné dobro a väčšia
náklonnosť k jeho zanedbávaniu. Takže nakoniec
stráca svoju posvätnú povahu a stáva sa často
akosi neľudským: lebo človek a spoločenstvo,
ktorému nič nie je "sväté", napriek
všetkému vonkajšiemu zdaniu mravne upadá.