Cirkev vyznáva a ohlasuje Božie milosrdenstvo
13. Cirkev teda musí vyznávať a hlásať
Božie milosrdenstvo v celej jeho pravde, ako nám ju zjavenie
predkladá. Na prvých stránkach tohto dokumentu som sa
pokúsil aspoň naznačiť obrysy tejto pravdy, ktorá
je tak hojne objasnená v celom Svätom písme a v
tradícii. Táto pravda o Božom milosrdenstve,
zvestovaná vo Svätom písme, sa v každodennom
živote Cirkvi stále ozýva v mnohých
čítaniach posvätnej liturgie. Boží ľud ju
pociťuje a prežíva vo svojej viere, ako to
dosvedčujú prejavy zbožnosti jednotlivcov i celých
spoločenstiev. Bolo by zaiste ťažko všetky tieto prejavy
vypočítať a poukázať na ne, keďže
väčšinou sú so živou vrúcnosťou
vpísané do duše a svedomia ľudí. Ak
niektorí teológovia sú toho názoru, že
milosrdenstvo je súhrnom Božích vlastností a
dokonalostí, podáva o tom zvláštne dôkazy i
Biblia, i tradícia, i celý život viery Božieho
ľudu. Nie je tu však reč o nepochopiteľnej dokonalosti
Božej podstaty v samom tajomstve božskej bytosti, ale o tej
dokonalosti a vlastnosti, na základe ktorej sa človek v hĺbke
svojho vnútorného života veľmi často a veľmi
zblízka stretáva so živým Bohom. Primerane
Kristovým slovám, ktoré povedal Filipovi, 112
"videnie Otca" - totiž videnie Boha vierou - nachádza v
stretnutí s jeho milosrdenstvom zvláštny zážitok
vnútornej jednoduchosti a pravdivosti, ako to badáme aj v
podobenstve o márnotratnom synovi.
"Kto mňa vidí, vidí Otca." 113 Cirkev
hlása Božie milosrdenstvo a z neho žije v bohatej
skúsenosti svojej viery a svojej náuky; pritom stále
hľadí na Krista a celá sa obracia k nemu, k jeho životu
a evanjeliu, k jeho krížu a vzkrieseniu, k celému jeho
tajomstvu. Všetko totiž, čo nám umožňuje
"vidieť" Krista v živej viere a náuke Cirkvi, nás
privádza k "videniu Otca" vo svätosti jeho milosrdenstva.
Tak sa vidí, že Cirkev najmä vtedy vyznáva a uctieva
Božie milosrdenstvo, keď sa utieka k Ježišovmu srdcu.
Prístup ku Kristovi v tajomstve jeho srdca nám dovoľuje, aby
sme sa oddali tomuto akoby ústrednému a pre ľudí
najprístupnejšiemu spôsobu zjavenia lásky
milosrdného Otca, ktoré tvorí najvnútornejšie
jadro mesiášskeho poslania Syna človeka.
Cirkev žije opravdivým životom, keď vyznáva a
hlása milosrdenstvo - túto najpodivuhodnejšiu vlastnosť
Stvoriteľa a Vykupiteľa - a keď privádza ľudí
k prameňom Spasiteľovho milosrdenstva, ktoré ona opatruje a
rozdáva. V tomto ohľade má veľkú
dôležitosť stále rozjímanie o Božom slove a
predovšetkým uvedomelé a náležité
prijímanie Eucharistie i sviatosti pokánia, t.j. zmierenia. Lebo
Eucharistia nás vždy privádza k tej láske,
ktorá je silnejšia než smrť: "Kedykoľvek jeme
tento chlieb a pijeme tento kalich", nielen zvestujeme Pánovu
smrť, ale vyznávame aj jeho vzkriesenie, "kým
nepríde" v sláve. 114 Eucharistická obeta,
ktorú slávime na pamiatku toho, ktorý nám vo svojom
mesiášskom poslaní ukázal Otca slovom i
krížom, nám dosvedčuje tú
nevyčerpateľnú lásku, ktorou sa chce s nami
stále spájať a priam do nás vstupovať, keď
ide v ústrety všetkým ľudským srdciam.
Sviatosť pokánia lebo zmierenia však urovnáva cestu
každému, aj keď je obťažený
veľkými hriechmi. V tejto sviatosti môže
každý človek zvláštnym spôsobom
zakúsiť milosrdenstvo, totiž tú lásku,
ktorá je mocnejšia než hriech. O tomto už bola reč v
encyklike Redemptor hominis; je však vhodné znova
pripomenúť túto dôležitú
skutočnosť.
Keďže vo svete, ktorý "Boh tak miloval, že dal
svojho jednorodeného Syna",115 sa nachádza hriech,
Boh, ktorý "je láska",116 sa nevie inak
zjaviť, len ako milosrdenstvo. Lebo ono zodpovedá nielen
najvyššej pravdivosti tej lásky, ktorou je Boh, ale aj celej
vnútornej pravde o človekovi a o svete, ktorý je jeho
dočasnou vlasťou.
Ako dokonalosť nekonečného Boha, aj jeho milosrdenstvo je v
sebe nekonečné. Preto je nekonečná a
nevyčerpateľná Otcova ochotná vôľa
prijať aj márnotratných synov, ktorí sa
vracajú do jeho domu. Taktiež je nekonečná i
radosť a moc odpustenia, ktoré ustavične vyvierajú z
podivuhodnej ceny Synovej obety. Nijaký ľudský hriech
túto moc nemôže prevýšiť ani obmedziť.
V človekovi jej môže postaviť hrádzu jedine
nedostatok dobrej vôle, neochota obrátiť sa a robiť
pokánie, t.j. zotrvávanie v zatvrdlivosti, odporovanie milosti a
pravde, najmä odmietaním svedectva kríža a Kristovho
zmŕtvychvstania.
Preto Cirkev vyznáva a hlása obrátenie. Obrátenie
sa k Bohu spočíva v tom, že niekto objaví jeho milosrdenstvo,
totiž lásku, ktorá je trpezlivá a
dobrotivá117 podľa miery Stvoriteľa a Otca;
lásku, ktorej "Boh a Otec nášho Pána
Ježiša Krista"118 v dejinách zmluvy s
človekom ostáva verný až do posledných
dôsledkov: až po kríž, t.j. až po smrť a
vzkriesenie svojho Syna. Obrátenie sa k Bohu je teda vždy
výsledkom "nájdenia" Otca, ktorý je
bohatý na milosrdenstvo.
Opravdivé poznanie Božieho milosrdenstva a dobrotivej lásky
je tiež večným a nesmiernym prameňom obrátenia,
nielen ako prechodného vnútorného úkonu, ale aj ako
trvalého zmýšľania a duševného stavu. Lebo
tí, čo touto cestou poznávajú Boha a týmto
spôsobom ho "vidia", nemôžu žiť
inakšie, iba tak, že sú k nemu stále
obrátení. Žijú teda v stave obrátenia; tento
stav znamená základnú zložku putovania
jednotlivých ľudí na zemi, kde sa zdržujú ako
pútnici. Je zrejmé, že Cirkev hlása Božie
milosrdenstvo, prejavené v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi
nielen slovami svojej náuky, ale najmä vrúcnym
životným úsilím celého Božieho ľudu.
Týmto svedectvom života vykonáva Cirkev vlastnú
úlohu Božieho ľudu, ktorá znamená
účasť na mesiášskej úlohe samého
Krista a v istom zmysle v nej pokračuje.
Cirkev terajšej doby si je plne vedomá toho, že len na
základe Božieho milosrdenstva môže splniť
úlohy vyplývajúce z uznesení Druhého
vatikánskeho koncilu, predovšetkým dielo ekumenizmu,
ktorého cieľom je zjednotiť všetkých, ktorí
sa hlásia ku Kristovi. V tomto ohľade Cirkev podniká
mnohé podujatia, pričom pokorne vyznáva, že len
láska, ktorá je silnejšia, než je slabosť
ľudskej nesvornosti, môže navždy uskutočniť
tú jednotu, za ktorú Kristus prosil Otca a ktorú Duch
Svätý pre nás stále vyprosuje
"nevysloviteľným vzdychaním".119