Cirkev sa snaží uskutočňovať
milosrdenstvo
14. Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a
skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám "bol
milosrdný" voči iným: "Blahoslavení
milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." 120 V
týchto slovách vidí Cirkev výzvu k činnosti a
usiluje sa konať milosrdenstvo. Všetky blahoslavenstvá v
reči na vrchu ukazujú síce cestu obrátenia a zmeny
života, avšak blahoslavenstvo, ktoré sa vzťahuje na
milosrdných, je v tejto veci zvlášť výrečné.
Človek totiž natoľko má prístup k milosrdnej
Božej láske, teda k jeho milosrdenstvu, nakoľko sa
vnútorne sám zmení v duchu takejto lásky k
blížnemu.
Tento zjavne evanjeliový postup nie je iba raz navždy
uskutočnený duchovný obrat, ale znamená celý
spôsob života, určitú potrebnú a stálu
vlastnosť kresťanského povolania. Okrem toho spočíva
v ustavičnom odkrývaní a vytrvalom
uskutočňovaní lásky ako čnosti, ktorá
spojuje a pozdvihuje, a to napriek akýmkoľvek psychologickým
alebo spoločenským ťažkostiam; lebo ide o
milosrdnú lásku, ktorá je podľa svojej podstaty
tvorivá. V medziľudských vzťahoch milosrdná
láska nikdy nie je úkonom alebo postupom iba jednej strany. I
tam, kde všetko nasvedčuje tomu, že iba jedna strana dáva
a ponúka, kým druhá len dostáva a prijíma
(ako napríklad v prípade lekára, ktorý
ošetruje, učiteľa, ktorý vyučuje, rodičov,
ktorí poskytujú deťom výživu a
vychovávajú ich, dobrodincu, ktorý podporuje
núdznych), i tam v skutočnosti aj darca býva vždy
obdarovaný. Aj on sa ľahko môže dostať do
položenia, že bude dostávať a prijímať
milosrdenstvo.
Sám ukrižovaný Kristus je nám v tom príkladom
i mocným povzbudením a dôraznou výzvou. Keď
nasledujeme tento pôsobivý príklad, môžeme so
všetkou pokorou duše preukazovať iným milosrdenstvo v povedomí,
že Kristus to uzná ako jemu preukázanú službu.
121 Podľa toho istého vzoru musíme očistiť
všetky svoje úkony a úmysly, ktorými by sa
milosrdenstvo chápalo a vykonávalo iba jednostranne, len ako
dobrodenie, ktoré my poskytujeme iným ľuďom. Len vtedy
je ono skutočne úkonom milosrdnej lásky, keď pri jeho
výkone sme pevne presvedčení, že aj my ho
dostávame od tých, ktorým ho preukazujeme. Keď
však tento vzájomný vzťah chýba, vtedy naše
skutky nie sú úkonmi milosrdenstva a nie je úplné
ani naše obrátenie, ktorého cestu nám Kristus
ukázal slovom i príkladom až po kríž. Ani
nemáme plnú účasť na veľkolepom prameni
jeho milosrdnej lásky, ktorý nám on otvoril.
Takto teda cesta, ktorú nám Kristus v reči na vrchu
ukázal v blahoslavenstve o milosrdných, je oveľa
priestrannejšia, než sú všeobecné názory
ľudí o podstate milosrdenstva. Tieto názory totiž
považujú milosrdenstvo za úkon alebo za postup iba jednej
strany, ktorá si nárokuje a udržuje odstup medzi
človekom, ktorý koná milosrdenstvo, a medzi tým,
ktorému sa ono dostáva, medzi tým, kto koná dobro,
a tým, kto ho prijíma. Odtiaľ vzniká požiadavka,
aby vzťahy medzi ľuďmi a v spoločnosti boli
oslobodené od milosrdenstva a upevňované iba samou
spravodlivosťou. Také názory o milosrdenstve nechápu
ten vnútorný súvis medzi milosrdenstvom a
spravodlivosťou, o ktorom hovorí celá biblická
tradícia a predovšetkým mesiášske Kristovo
dielo. Možno totiž povedať, že opravdivé
milosrdenstvo je najhlbším prameňom spravodlivosti. Lebo ak je
spravodlivosť sama v sebe schopná toho, aby spravodlivo rozhodovala
medzi ľuďmi o vzájomnom rozdelení pozemských
majetkov, z druhej strany iba láska (a to aj tá dobrotivá
láska, ktorú nazývame "milosrdenstvom")
môže prinavrátiť človeka sebe samému.
Teda opravdivé kresťanské milosrdenstvo je v určitom
zmysle akoby najdokonalejším stelesnením
"rovnosti" medzi ľuďmi, a preto aj najdokonalejším
uskutočnením spravodlivosti, ktorá vo svojom okruhu
pôsobnosti smeruje k tomu istému účinku. Avšak
rovnosť, ktorá je založená na spravodlivosti, je ohraničená
na vonkajšie vecné hodnoty, kým láska a milosrdenstvo
privádzajú ľudí k vzájomnému hodnoteniu
toho, čo predstavuje človek sám so svojou vlastnou
ľudskou dôstojnosťou. Spolu však touto "trpezlivou a
dobrotivou"122 láskou spôsobená
"rovnosť" ľudí nenarušuje ich rozdielnosť:
ten, kto dáva, stane sa láskavejším, lebo
pocítili, že aj on dostáva dar od obdarovaného; kto
vie prijať dobrodenie s povedomím, že jeho prijatím
tiež koná určité dobro, zo svojej strany prejavuje
službu vznešenému pochopeniu osobnej ľudskej
dôstojnosti; to prispieva k hlbšiemu zjednoteniu ľudí
medzi sebou.
Takto sa teda milosrdenstvo stáva nevyhnutnou zložkou pri
utváraní vzájomných ľudských
vzťahov v duchu najväčšej úcty voči tomu,
čo je ľudské, a prejavuje sa vo vzájomnom bratstve.
Tento zväzok však nemôže medzi ľuďmi
vzniknúť, ak chcú svoje vzájomné vzťahy riadiť
jedine spravodlivosťou. Lebo táto potrebuje na všetkých
úsekoch medziľudských vzťahov určitú -
možno povedať - "opravu" pomocou tej lásky,
ktorá - podľa slov svätého Pavla - je
"trpezlivá" a "dobrotivá", skrátka,
má tie vlastnosti milosrdnej lásky, ktoré sú
také dôležité pre evanjelium a pre
kresťanské náboženstvo. Spolu si pripomíname,
že milosrdná láska zahrňuje tú
srdečnú nežnosť a jemnosť, ktorú tak
výstižne znázorňuje podobenstvo o márnotratnom
synovi, 123 taktiež i podobenstvá o stratenej ovci a o
stratenej drachme. 124 Preto je veľmi potrebné
udržiavať milosrdnú lásku medzi tými,
ktorí si blízko stoja: medzi manželmi, medzi rodičmi a
deťmi, medzi priateľmi; nesmie však chýbať ani vo
výchove, ani v pastorálnej činnosti.
Okruh pôsobnosti milosrdnej lásky však nie je
obmedzený iba na tieto oblasti. Pápež Pavol VI.
častejšie spomínal "civilizáciu
lásky"125 ako taký cieľ, ku ktorému majú
smerovať všetky snahy na poli spoločenskom, kultúrnom,
hospodárskom i politickom. Tu treba dodať, že tento cieľ
sa nikdy nedosiahne, ak sa vo svojom zmýšľaní a vo
svojich skutkoch vzťahujúcich sa na široké a
spletité problémy ľudského spolužitia budeme
pridŕžať zásady: "oko za oko, zub za
zub"126 a nebudeme sa usilovať túto formulu
dôkladne opraviť a zdokonaliť novým duchom. K tomuto
nás pobáda aj Druhý vatikánsky koncil, keď
opätovne prízvukuje, že treba urobiť svet
ľudskejším127 a poslanie Cirkvi v súčasnom
svete vidí práve v uskutočňovaní tejto
úlohy. Svet ľudí sa však môže stať
ľudskejším len vtedy, ak do mnohotvárnych
medziľudských a spoločenských vzťahov spolu so
spravodlivosťou vnesieme aj tú "milosrdnú
lásku", ktorá tvorí mesiášske posolstvo
evanjelia. Ďalej sa svet ľudí môže
stávať "stále ľudskejším" iba
vtedy, ak pre všetky vzájomné vzťahy, ktoré
vyjadrujú jeho mravnú tvárnosť, zaistíme
miesto a dobu odpúšťania, ktoré je podľa evanjelia
tak veľmi potrebné. Lebo odpustenie dokazuje, že vo svete
jestvuje láska, ktorá je silnejšia než hriech. Okrem
toho je toto odpustenie základnou podmienkou zmierenia nielen vo
vzťahu Boha voči človekovi, ale aj vo vzájomných
vzťahoch medzi ľuďmi. Svet bez odpúšťania by
bol svetom iba studenej a bezohľadnej spravodlivosti, v mene ktorej by
každý vyžadoval od ostatných len svoje práva.
Rozličné formy takzvaného egoizmu, ktoré v
človekovi driemu, by mohli takto zmeniť ľudský
spoločný život na systém utláčania
slabších mocnejšími alebo na javisko stáleho
boja jedných proti druhým.
Preto musí Cirkev v každej dejinnej dobe - zvlášť
v tejto našej - považovať za jednu zo svojich hlavných
úloh to, aby hlásala a do života vnášala
tajomstvo milosrdenstva, ktoré bolo v najväčšom stupni
zjavené v Ježišovi Kristovi. Avšak nielen pre Cirkev, ako
pre spoločenstvo veriacich, ale v určitom zmysle pre
všetkých ľudí je toto tajomstvo prameňom
iného života, než aký by vybudoval človek
vystavený náporu trojitej žiadostivosti, ktorá v
ňom pôsobí. 128 V mene tohto tajomstva nám
Kristus káže, aby sme vždy odpúšťali. Ako
často opakujeme v modlitbe, ktorú nás on sám
naučil, túto prosbu: "Odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom" - totiž
tým, ktorí sa voči nám nejako previnili! 129
Je naozaj veľmi ťažko vyjadriť jedinečnú
vznešenosť duševného stavu, ktorý tieto
slová označujú a zdôrazňujú. Ako veľa
hovoria tieto slová každému človekovi o jeho
blížnom, ale aj o ňom samom! Lebo vedomie, že všetci
sú si navzájom dlžníkmi, súčasne
povoláva ľudí utvoriť bratské spoločenstvo,
ktoré naznačil svätý Pavol, keď naliehavo
povzbudzoval veriacich, aby sa znášali "navzájom v
láske".130 Ako nás to veľmi poučuje, aby
sme zachovávali poníženosť voči človekovi,
tak voči blížnemu, ako aj voči sebe samému!
Aká škola dobrej vôle je tu naporúdzi pre
každodenné spolužitie v rozličných okolnostiach
nášho života! Ak nebudeme dbať na túto
náuku, čo nám ostane z akéhokoľvek
humanistického usporiadania života a výchovy?
Kristus tak veľmi zdôrazňuje nutnosť
odpúšťania, že na Petrovu otázku,
koľkokrát má vôbec odpustiť hriech svojmu
blížnemu, odpovedá symbolickým číslom
"sedemdesiatsedem ráz".131 Tým mu
naznačuje, že má odpustiť každému a
vždy. Je však samozrejmé, že tento rozkaz
veľkodušného odpúšťania nezrušuje
oprávnené požiadavky spravodlivosti. Lebo cieľom
odpúšťania je - možno povedať - správne
chápaná spravodlivosť. Odpustenie - a jeho prameň:
milosrdenstvo - nikde v evanjeliu neznamená povoľnosť
voči zlu, voči pohoršeniu, voči utrpenej krivde alebo
urážke. Podmienkou odpustenia je totiž v týchto
prípadoch náprava zla a pohoršenia, náhrada za
krivdu, odčinenie potupnej urážky.
Základná štruktúra spravodlivosti sa teda vždy
uplatňuje pri výkone milosrdenstva. Ale toto vie dať
spravodlivosti nový obsah, ktorého celkom jednoduchým a
najúplnejším prejavom je odpustenie. Ono totiž ukazuje,
že okrem "zadosťučinenia" a
"prímeria", ktoré je požiadavkou spravodlivosti,
je potrebná aj láska, aby sa človek ukázal opravdivo
ľudským. Podmienky spravodlivosti musia byť dokonale splnené,
aby tvár lásky zažiarila v celej jasnosti. Už pri
rozbore podobenstva o márnotratnom synovi bola zdôraznená
myšlienka, že ten, kto odpúšťa, a ten, komu je
odpustené, sa stretajú v určitom dôležitom bode,
totiž v dôstojnosti, ktorá tvorí prirodzené
dobro človeka; toto nesmie byť stratené; jeho potvrdenie alebo
nájdenie je prameňom najväčšej radosti. 132
Cirkev právom považuje za svoju povinnosť a za cieľ
svojho poslania chrániť vlastnú povahu
odpúšťania v živote a v mravoch, ako aj vo výchove
a v pastorálnej činnosti. Cirkev to koná tak, že
chráni samotný prameň odpúšťania,
ktorým je tajomstvo Božieho milosrdenstva zjavené v
Ježišovi Kristovi.
Činnosť Cirkvi na všetkých úsekoch, ako ich
mnohonásobne naznačuje posledný Koncil a dlhodobá
skúsenosť apoštolskej práce, nemá iný
základ, než "čerpať z prameňov
Spasiteľových".133 Tým sú
zdôraznené viaceré smernice pre poslanie a
činnosť Cirkvi v živote jednotlivých kresťanov i
spoločenstiev a celého Božieho ľudu. Avšak
"čerpať z prameňov Spasiteľových"
nemožno inak, iba v duchu tej chudoby, ku ktorej nás Pán
povolal slovom i príkladom: "Zadarmo ste dostali, zadarmo
dávajte." 134 Takto evanjeliová chudoba
služobníkov a rozdávačov milosti i všetkého
ľudu, vydávajúceho svedectvo "o veľkých
skutkoch" svojho Pána, bude oveľa jasnejšie
dokazovať, že Boh je "bohatý na milosrdenstvo".
127 Konšt. Gaudium et spes, 40: AAS 58 (1966), str. 1057; apoštolské
povzbudenie Pavla VI. s otcovskou dobroprajnosťou: AAS 67 (1975), str. 7
n., 17-23.