2. Práca ako problém človeka je určite
stredobodom "sociálnej otázky", na ktorú sa
takmer sto rokov, čo uplynulo od vydania encykliky Rerum novarum, osobitne
zameriava učenie Cirkvi, ako aj rozličné podujatia spojené
s jej apoštolským poslaním. Ak chceme na ňu sústrediť
tieto úvahy, tak iba v organickom spojení s celou tradíciou
tohto učenia a týchto podujatí. Zároveň však
to robíme podľa smerníc evanjelia, aby sme z evanjeliového
dedičstva vyberali "staré i nové veci".7
Práca bezpochyby je "stará vec", taká stará
ako človek a jeho život na zemi. Všeobecná situácia
človeka v súčasnom svete, posudzovaná a analyzovaná
z rôznych, t.j. geografických, kultúrnych a civilizačných
aspektov, vyžaduje objavovať nové významy ľudskej
práce a formulovať nové úlohy, ktoré v tejto
oblasti stoja pred každým človekom, rodinou, jednotlivými
národmi, pred celým ľudstvom a napokon pred samou Cirkvou.
V priebehu rokov, ktoré nás delia od vydania encykliky Rerum
novarum, sociálna otázka neprestala pútať pozornosť
Cirkvi. Svedčia o tom početné dokumenty učiteľského
úradu, ktoré vydali pápeži alebo Druhý vatikánsky
koncil, vyhlásenia jednotlivých episkopátov, činnosť
rozličných myšlienkových stredísk, ako aj stredísk
s praktickými apoštolskými iniciatívami, či už
na medzinárodnej úrovni alebo na úrovni jednotlivých
miestnych cirkví. Ťažko je tu podrobne vymenovať všetky
prejavy živého úsilia Cirkvi a kresťanov o riešenie
sociálnej otázky, pretože je ich veľmi veľa. Ako výsledok
Koncilu, ústredným koordinačným strediskom v tejto
oblasti sa stala pápežská komisia Iustitia et pax, ktorá
má svoje orgány v jednotlivých biskupských
konferenciách. Názov tejto organizácie je veľmi výrečný.
Poukazuje na to, že k sociálnej otázke treba pristupovať
v jej celkovej a komplexnej dimenzii. Úsilie o spravodlivosť musí
byť úzko spojené s úsilím o mier v súčasnom
svete. V prospech tohto dvojitého úsilia bezpochyby zapôsobila
bolestná skúsenosť dvoch veľkých svetových
vojen, ktoré v priebehu posledných deväťdesiatich rokov
otriasli mnohými krajinami európskeho kontinentu a čiastočne
aj iných kontinentov. V jeho prospech sa dnes vyslovuje zvlášť
po skončení druhej svetovej vojny trvalá hrozba nukleárnej
vojny a perspektíva strašného sebazničenia, ktorá
z toho vyplýva.
Ak sledujeme hlavnú líniu vývoja dokumentov najvyššieho
učiteľského úradu Cirkvi, nachádzame v nich výslovné
potvrdenie práve takéhoto nastolenia problému. Ak ide o otázku
pokoja vo svete, kľúčové postavenie tu má
encyklika Pacem in terris Jána XXIII. Ak zasa ide o vývoj otázky
sociálnej spravodlivosti, treba poznamenať, že kým v
období od encykliky Rerum novarum po encykliku Pia XI. Quadragesimo anno
učenie Cirkvi sa sústreďuje predovšetkým na
spravodlivé riešenie takzvanej robotníckej otázky v rámci
jednotlivých národov, v ďalšej etape rozširuje
svoj obzor na rozmery celej zemegule. Nerovnomerné rozloženie
bohatstva a biedy, existencia rozvinutých a nerozvinutých krajín
a kontinentov vyžaduje vyrovnanie a hľadanie ciest spravodlivého
rozvoja všetkých. V tomto smere sa uberá učenie
obsiahnuté v encyklike Jána XXIII. Mater et Magistra, v pastorálnej
konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et
spes a v enncyklike Pavla VI. Populorum progressio.
Tento smer vývoja učenia a úsilia Cirkvi v sociálnej
otázke presne zodpovedá objektívnemu poznaniu stavu vecí.
Ak sa v minulosti v centre tejto otázky vynáral predovšetkým
problém "triedy", tak v poslednom období sa do popredia
dostáva problém "sveta". Preto sa myslí nie na
triedny, ale na svetový rozmer nerovnosti a nespravodlivosti a v dôsledku
toho nie iba na triedny, ale na svetový rozmer úloh, ktoré
stoja na ceste dosiahnutia spravodlivosti v súčasnom svete. Všestranná
analýza situácie súčasného sveta ešte plnšie
a hlbšie ukázala význam predchádzajúcej analýzy
sociálnych nespravodlivostí. Tento význam musia mať
dnes úsilia zamerané na budovanie spravodlivosti na zemi; tým
sa nezakrývajú nespravodlivé štruktúry, ale sa
vyžaduje, aby sa preskúmali a pretvorili v univerzálnejšom
rozmere.