5. Táto univerzálnosť a
zároveň mnohorakosť procesu "podmaňovania si
zeme" vrhá svetlo na ľudskú prácu, lebo
vláda človeka nad zemou sa vykonáva v práci a
prácou. Takýmto spôsobom sa vynára význam
práce v objektívnom zmysle, čo nachádza svoje
vyjadrenie v rozličných údobiach kultúry a
civilizácie. Človek vládne nad zemou už tým,
že si krotí zvieratá, chová ich a získava si
tak potrebnú potravu a odev a tiež tým, že
môže zo zeme a z mora dobývať rozličné
prírodné bohatstvá. Omnoho viac si však človek
"podmaňuje zem", keď ju začína
obrábať a potom spracúva jej plody,
prispôsobujúc ich svojim potrebám. A tak
poľnohospodárstvo predstavuje základnú oblasť
hospodárskej činnosti a - prostredníctvom ľudskej
práce - nenahraditeľný faktor výroby. Priemysel zasa
bude vždy spočívať v spájaní
zemských bohatstiev - či už živých zásob
prírody, poľnohospodárskych výrobkov, alebo
nerastných a chemických bohatstiev - s ľudskou
prácou, či už telesnou alebo duševnou. To isté v
určitom zmysle platí aj o vedeckých výskumoch,
či už čisto teoretických, alebo praktických.
Ľudská činnosť v priemysle i v poľnohospodárstve
v mnohých prípadoch dnes už prestala byť prácou
prevažne telesnou, lebo námaha rúk a svalov sa
napomáha činnosťou stále dokonalejších
strojov a mechanizmov. Nielen v priemysle, ale aj v
poľnohospodárstve sme svedkami zmien, ktoré boli
možné vďaka postupnému a trvalému rozvoju vedy a
techniky. A to všetko historicky prispelo k veľkému rozvoju
civilizácie, počínajúc od "priemyselnej
éry" až po nasledujúce fázy vývoja
pomocou nových techník, ako je elektronická a v
posledných rokoch mikroprocesorová technika.
Môže sa stať, že v priemyselnej výrobe
"pracuje" stroj, kým človek ho len obsluhuje a tým
rozličnými spôsobmi udržiava jeho činnosť. Ale
je pravda, že práve tým priemyselný rozvoj
vytvára základňu pre znovunastolenie problému
ľudskej práce novým spôsobom. Ako prvá
industrializácia vyvolala takzvanú robotnícku
otázku, tak aj ďalšie zmeny v priemysle výrečne
ukazujú, že aj v epoche stále väčšmi
zmechanizovanej "práce" vlastným subjektom práce
naďalej ostáva človek.
Rozvoj priemyslu a s ním spojených rôznorodých
odvetví až po najmodernejšie technológie elektroniky,
zvlášť na poli miniaturizácie, informatiky,
telemechaniky a tak ďalej, poukazuje na to, akú ohromnú
úlohu v interakcii medzi subjektom a objektom práce (v
najširšom zmysle tohto slova) zohráva práve spojenec
práce zrodený z ľudskej mysle: technika. Technika,
chápaná v tomto prípade nie ako spôsobilosť
alebo schopnosť práce, lež ako súhrn nástrojov,
ktoré človek používa pri práci, je nepochybne
spojencom človeka. Uľahčuje mu prácu, zdokonaľuje
ju, urýchľuje a znásobuje. V zrýchlenom procese
rozmnožuje počet výrobkov a mnoho produktov zdokonaľuje
aj z hľadiska kvality. V niektorých prípadoch sa však
technika môže zo spojenca zmeniť na protivníka
človeka, ako napríklad v prípade, keď mechanizácia
práce "vytláča" človeka, odoberajúc mu
akékoľvek osobné uspokojenie a podnety na tvorivú
činnosť a zodpovednosť, keď zbavuje zamestnania
mnohých dovtedy zamestnaných pracovníkov, alebo keď
zveličené uprednostňovanie stroja robí človeka
jeho otrokom.
Ak sa teda biblické slová "podmaňte si zem",
povedané človekovi hneď na začiatku, chápu v
súvislosti s celou modernou priemyselnou a postpriemyselnou epochou,
potom sa nepochybne vzťahujú aj na techniku, na ten svet
mechanizmov a strojov, ktorý je plodom práce ľudského
rozumu a historickým potvrdením vlády človeka nad
prírodou.
Posledné obdobie dejín ľudstva, zvlášť
niektorých spoločností, prináša so sebou
oprávnené presadenie sa techniky ako základného
súčiniteľa ekonomického pokroku; súčasne
však s týmto presadením sa vznikli a neprestajne
vznikajú podstatné otázky týkajúce sa
ľudskej práce vzhľadom na jej vykonávateľa,
ktorým je práve človek. Tieto otázky majú
zvláštnu náplň obsahov a napätí
etického a eticko-spoločenského charakteru. Preto sú
stálou výzvou pre mnohé ustanovizne, štáty a
vlády, zriadenia i medzinárodné organizácie, a
sú stálou výzvou aj pre Cirkev.