6. Keď máme pokračovať v našej
analýze práce v zmysle biblického výroku,
podľa ktorého si má človek podmaňovať zem,
mali by sme sústrediť svoju pozornosť na prácu v
subjektívnom zmysle, a to ešte oveľa viac než sme to
urobili, keď sme hovorili o objektívnom zmysle práce, sotva
sa dotknúc širokej problematiky, ktorá je dokonale a
podrobne známa špecialistom z rôznych oblastí a tiež
samotným pracujúcim ľuďom podľa ich
špecializácie. Slová knihy Genezis, na ktoré v
našej analýze nadväzujeme, nepriamo hovoria o práci v
objektívnom zmysle. Tým istým spôsobom hovoria aj o
subjekte práce; ale to, čo hovoria, je veľmi
výrečné a plné veľkého významu.
Človek si má podmaňovať zem, má nad ňou
vládnuť, pretože ako "Boží obraz" je
osobou, čiže subjektívnou bytosťou schopnou
plánovite a rozumne konať, schopnou rozhodovať o sebe a
zameranou na sebarealizovanie. Teda človek ako osoba je subjektom
práce. Ako osoba pracuje, vykonáva rozličné
činnosti patriace k pracovnému procesu a tie - bez ohľadu na
ich objektívnu povahu - majú mu pomáhať
uskutočňovať jeho človečenstvo a plniť povolanie
byť osobou, ktoré mu je vlastné z dôvodu samého
jeho človečenstva. Zásadné prvky týkajúce
sa tejto témy najnovšie pripomenul Druhý vatikánsky
koncil v konštitúcii Gaudium et spes, zvlášť v
prvej kapitole venovanej povolaniu človeka.
A tak táto "vláda", o ktorej hovorí
spomínaný biblický text, sa nevzťahuje iba na objektívny
rozmer práce, ale zároveň nás privádza aj k
pochopeniu jej subjektívneho rozmeru. Práca chápaná
ako proces, ktorým si človek a ľudstvo podmaňuje zem, iba
vtedy zodpovedá tomu základnému chápaniu Biblie,
keď zároveň v celom tomto procese človek prejavuje a
potvrdzuje seba samého ako takého, ktorý
"vládne". Táto vláda sa v určitom zmysle
vzťahuje viac na subjektívny ako na objektívny rozmer. Tento
rozmer podmieňuje samú etickú podstatu práce.
Nemožno pochybovať o tom, že ľudská práca
má svoju etickú hodnotu, ktorá je priamo a bezprostredne
spätá so skutočnosťou, že ten, kto ju
vykonáva, je osobou, je vedomým a slobodným čiže
o sebe rozhodujúcim subjektom.
Táto pravda, ktorá v istom zmysle predstavuje priam
základné a večné jadro kresťanskej náuky
o ľudskej práci, mala a má zásadný
význam pre formulovanie významných
spoločenských problémov, ktoré majú rozmery
celých epoch.
Starovek svojrázne roztriedil ľudí na stavy podľa
povahy vykonávanej práce. Práca, ktorá od
pracujúceho vyžadovala, aby dal k dispozícii svoje sily,
prácu svalov a rúk, sa považovala za nedôstojnú
pre slobodných ľudí, a preto na jej vykonávanie boli
určení otroci. Kresťanstvo, rozvíjajúc niektoré
myšlienky vlastné už Starému zákonu,
uskutočnilo v tomto ohľade zásadnú zmenu
zmýšľania, vychádzajúc z celého obsahu
evanjeliového posolstva a nadovšetko z faktu, že ten,
ktorý súc Bohom, stal sa nám podobný vo
všetkom, 11 zasvätil väčšinu svojho
života na zemi telesnej práci v tesárskej dielni.
Táto okolnosť sama o sebe je najvýrečnejším
"evanjeliom práce", ktoré ukazuje, že
základom definície hodnoty ľudskej práce nie je v
prvom rade druh vykonávanej činnosti, ale skutočnosť,
že ten, kto ju vykonáva, je osobou. Pramene dôstojnosti
práce treba hľadať predovšetkým nie v jej
objektívnom, ale v subjektívnom rozmere.
Pri takomto chápaní zaniká akoby sám základ
starovekého rozdelenia ľudí na triedy podľa druhu
práce, ktorú vykonávali. To však neznamená,
že ľudskú prácu nemožno nijako hodnotiť a
kvalifikovať aj z objektívneho hľadiska. Znamená to iba
toľko, že prvým základom hodnoty práce je
sám človek - jej subjekt. Na to hneď nadväzuje veľmi
vážny záver etickej povahy: Aj keď je pravda, že
človek sa narodil a je povolaný na to, aby pracoval, predsa v prvom
rade práca je "pre človeka" a nie človek "pre
prácu". Z tohto záveru potom právom
prichádzame k tomu, že subjektívnemu významu
práce dávame prednosť pred objektívnym. Pri tomto
chápaní a za predpokladu, že rozličné
práce vykonávané ľuďmi môžu mať
väčšiu alebo menšiu objektívnu hodnotu, chceme
však zdôrazniť, že každú z nich treba
hodnotiť predovšetkým mierou dôstojnosti samého
subjektu práce, čiže osoby - človeka, ktorý ju
vykonáva. A ďalej, bez ohľadu na prácu, akú
každý človek vykonáva, a za predpokladu, že je
cieľom jeho činnosti, a to neraz veľmi
náročným - tento cieľ nemá sám v sebe
konečný zmysel. Lebo posledným cieľom práce,
akejkoľvek práce, ktorú človek vykonáva - aj
keby to bola tá "najslužobnejšia",
najmonotónnejšia a podľa bežného hodnotenia
najponižujúcejšia práca - ostáva vždy
sám človek.