7. Tieto základné tvrdenia o práci
vždy vyplývali z bohatstva kresťanskej pravdy,
zvlášť zo samého "evanjelia práce" a
vytvárali základ nového zmýšľania,
hodnotenia a konania ľudí. V novoveku, už od samého
začiatku priemyselnej éry, kresťanská pravda o
práci sa musela postaviť proti rôznym smerom
materialistického a ekonomického zmýšľania.
Niektorí stúpenci tohto zmýšľania vo svojom
chápaní konaním (v origináli je: svojím
chápaním a konaním - pozn. KVAS) pokladali prácu za
istý druh "tovaru", ktorý pracovník - najmä
robotník v priemysle - predáva zamestnávateľovi,
ktorý je zároveň vlastníkom kapitálu,
čiže zásoby pracovných nástrojov a prostriedkov
umožňujúcich výrobu. Takéto chápanie
práce bolo rozšírené azda najmä v prvej polovici
devätnásteho storočia. Neskôr výslovné
formulácie tohto typu takmer zanikli a ustúpili pred
ľudskejším spôsobom zmýšľania a jej
hodnotení. Interakcia medzi pracujúcim človekom a komplexom
nástrojov a výrobných prostriedkov bola
príčinou rozvoja rôznych foriem kapitalizmu,
súbežne s rozmanitými formami kolektivizmu. K tomu sa
pripojili iné spoločensko-ekonomické prvky v dôsledku
nových konkrétnych okolností, ako bola činnosť
robotníckych združení a verejnej moci spolu s
objavením sa veľkých nadnárodných podnikov.
Napriek tomu nebezpečenstvo považovať ľudskú
prácu za "tovar svojho druhu" alebo za anonymnú
"silu" potrebnú na výrobu (hovorí sa dokonca o
"pracovnej sile"), jestvuje stále, a to
zvlášť vtedy, keď celkový pohľad na
ekonomickú problematiku vychádza z predpokladov
materialistického ekonomizmu.
Sústavná príležitosť, ba v istom zmysle dokonca
podnet na takýto spôsob myslenia a hodnotenia sa zakladá na
urýchlenom procese rozvoja jednostranne materialistickej
civilizácie, v ktorej sa pripisuje dôležitosť
predovšetkým objektívnemu rozmeru práce, kým
subjektívny rozmer - všetko, čo sa priamo alebo nepriamo
vzťahuje na sám subjekt práce - sa stáva
druhoradým. V každom takom prípade, v každej
spoločenskej situácii takéhoto typu vzniká
zmätok, ba priamo prevrátenie poriadku, ktorý bol
určený na počiatku slovami knihy Genezis: s človekom sa
zaobchádza ako s výrobným nástrojom, 12
zatiaľ čo s ním - s ním jediným - bez
ohľadu na to, akú prácu vykonáva, sa má
zaobchádzať ako s tvorivým subjektom a jej pravým
strojcom a tvorcom. Práve tekéto prevrátenie poriadku, bez
ohľadu na to, v mene akého programu a pod akým názvom
sa uskutočňuje, by si zasluhovalo meno "kapitalizmus", vo význame,
o ktorom bude reč ďalej. Je známe, že kapitalizmus
má svoj historicky ustálený význam ako
hospodársko-spoločenský systém a zriadenie,
ktoré je v protiklade so "socializmom" alebo
"komunizmom". Ale vo svetle analýzy základnej
skutočnosti celého hospodárskeho procesu a
predovšetkým výrobných štruktúr - a
takú istú povahu má i práca - treba priznať,
že omyl prvotného kapitalizmu sa môže opakovať
všade tam, kde sa s človekom zaobchádza tak ako s celým
súborom materiálnych výrobných prostriedkov, akoby
s nástrojom, a nie - podľa pravej dôstojnosti jeho
práce - ako s vykonávateľom a pôvodcom a tým
samým aj ako s pravým cieľom celého procesu
výroby.
Z toho vidieť, že analýza ľudskej práce
vykonaná vo svetle slov, ktoré hovoria o "vláde"
človeka nad zemou, vniká do samého centra
eticko-spoločenskej problematiky. Toto poňatie by malo mať ústredné
miesto v celej sfére sociálnej a hospodárskej politiky,
tak v rámci jednotlivých krajín, ako aj v rozsiahlych
medzinárodných a medzikontinentálnych vzťahoch, zvlášť
keď ide o napätia, ktoré sa črtajú vo svete nielen
na osi Východ-Západ, ale aj na osi Sever-Juh.
Práve na tieto rozmery súčasnej eticko-sociálnej
problematiky rozhodne upozornil Ján XXIII. v encyklike Mater et Magistra
a pápež Pavol VI. v encyklike Populorum progressio.
12 Porov. Pius XI., encyklika Qadragesimo anno: AAS 23 (1931) s. 221.