8. Keď je reč o ľudskej práci v
základnom rozmere jej subjektu čiže ľudskej osoby,
ktorá danú prácu vykonáva, treba vari z tohto
hľadiska urobiť aspoň bežné hodnotenie
vývoja, ku ktorému došlo v priebehu deväťdesiatich
rokov, čo nás delia od Rerum novarum, vzhľadom na
subjektívny aspekt práce. Lebo hoci subjekt práce
čiže človek je stále ten istý, z
objektívneho hľadiska dochádza k ďalekosiahlym
zmenám. Aj keď možno povedať, že práca z
hľadiska svojho subjektu je jedna (jedna a zakaždým
neopakovateľná), predsa vzhľadom na jej objektívne
zameranie treba konštatovať, že jestvuje mnoho prác -
mnoho rôznych prác. Rozvoj ľudskej civilizácie
prináša v tejto oblasti stále obohacovanie.
Zároveň však treba konštatovať nielen to, že v
procese tohto rozvoja pribúdajú nové formy ľudskej
práce, ale aj to, že zanikajú. I keď pripustíme,
že v zásade je to normálny zjav, jednako si treba
všimnúť, či sa doňho v určitej miere
nevkrádajú nesprávne prvky, ktoré môžu
byť z morálno-spoločenského hľadiska
nebezpečné.
V minulom storočí sa práve z takej anomálie
širokého dosahu zrodila takzvaná robotnícka
otázka, označovaná niekedy aj ako "proletárska
otázka". Táto otázka spolu s inými s ňou
spojenými problémami sa stala príčinou
oprávnenej spoločenskej reakcie a vyvolala veľký
elán solidárnosti medzi pracujúcimi ľuďmi,
predovšetkým tými, čo vykonávajú
pásovú, monotónnu, odosobňujúcu prácu v
priemyselných komplexoch, kde stroj ovláda človeka, a mala
svoju významnú hodnotu a výrečnosť z
hľadiska sociálnej etiky. Bola to reakcia proti degradácii
človeka ako subjektu práce a proti neslýchanému, s
touto degradáciou súvisiacemu vykorisťovaniu v oblasti
zárobkov, pracovných podmienok a starostlivosti o osobu
pracovníka. Táto reakcia spojila robotnícky svet do
spoločenstva charakterizovaného veľkou
solidárnosťou.
Podľa encykliky Rerum novarum a mnohých ďalších
dokumentov učiteľského úradu Cirkvi treba
úprimne uznať, že zo stanoviska sociálnej
morálky bola to oprávnená reakcia na celý systém
nespravodlivosti a do neba volajúcej krivdy, 13 ktorý v
období prudkej industrializácie potláčal
pracujúceho človeka. Takému stavu vecí prialo
liberálne spoločensko-politické zriadenie, ktoré
podľa svojich ekonomických predpokladov podporovalo a
zabezpečovalo iba hospodársku iniciatívu vlastníkov
"kapitálu", ale sa dostatočne nestaralo o
zabezpečenie práv pracujúceho človeka, tvrdiac, že
ľudská práca je iba nástrojom výroby a že
kapitál je základom, spolučiniteľom a cieľom
výroby.
Od toho času solidárnosť pracujúcich ľudí,
ako aj plnšie a zodpovednejšie uvedomenie si práv
robotníkov zo strany iných, vyvolali v mnohých
prípadoch ďalekosiahle zmeny. Vytvorili sa rozličné
nové systémy. Rozvinuli sa rozličné formy
neokapitalizmu a kolektivizmu. Nezriedka sa pracujúci môžu zúčastniť
a fakticky sa zúčastňujú na riadení a kontrole
výroby podnikov. Prostredníctvom primeraných
združení vyvíjajú vplyv na pracovné podmienky
a odmeňovanie, ako aj na sociálne zákonodárstvo.
Súčasne však rozličné ideologické a mocenské
systémy ako i nové vzťahy, ktoré vznikli na
rôznych rovinách ľudského spolužitia, dovolili
pretrvať krikľavým nespravodlivostiam alebo vytvorili
nové. Rozvoj civilizácie a komunikácií vo
svetových rozmeroch umožnil plnšie poznávanie podmienok
života a ľudskej práce na celej zemeguli, ale ukázal aj
iné spôsoby nespravodlivosti, oveľa širišie ako
tie, ktoré sa už v minulom storočí stali podnetom na
združovanie pracujúcich ľudí v rámci osobitnej
solidárnosti robotníckeho sveta, a to nie iba v krajinách,
ktoré už prešli istým procesom priemyselnej
revolúcie, ale takisto aj v krajinách, v ktorých
základným pracoviskom človeka neprestáva byť
obrábanie pôdy alebo iné tomu podobné zamestnania.
Hnutia solidárnosti v oblasti ľudskej práce -
solidárnosti, ktorá sa nikdy nesmie uzatvárať pred
dialógom a spoluprácou s inými - môžu byť
potrebné aj v takých podmienkach a v takých
spoločenských vrstvách, ktoré to predtým
vôbec nepotrebovali, ale v meniacich sa spoločenských
sústavách a životných podmienkach
prežívajú skutočnú
"proletarizáciu", alebo sa dokonca už skutočne
nechádzajú v podmienkach "proletariátu" -
ešte možno nie sú takto nazvané - ale de facto si tento
názov zasluhujú. V takýchto podmienkach sa môžu
nachádzať isté kategórie alebo skupiny
pracujúcej inteligencie, zvlášť keď spolu s
čoraz širším prístupom ku vzdelaniu, s čoraz
väčším počtom ľudí, ktorí dosiahli
diplomy zodpovedajúce ich kultúrnej príprave, klesá
potreba ich práce. Takáto nezamestnanosť inteligencie
vzniká alebo vzrastá vtedy, keď sa dostupné vzdelanie
nezameriava na také druhy zamestnania alebo služieb, ktoré
vyžadujú skutočné potreby spoločnosti, alebo
keď je menší dopyt po práci, na ktorú sa
požaduje aspoň odborné vzdelanie, a keď sa slabšie
odmeňuje než telesná práca. Je prirodzené,
že vzdelanie samo o sebe tvorí vždy významné
obohatenie ľudskej osoby, ale pritom všetkom isté procesy
"proletarizácie" sú možné nezávisle
od tejto skutočnosti.
Preto je potrebné i naďalej klásť otázku o
subjekte práce a podmienkach, v ktorých žije. Na
uskutočnenie sociálnej spravodlivosti v rôznych častiach
sveta, v rozličných krajinách a v ich
vzájomných vzťahoch sú potrebné vždy
nové hnutia solidárnosti medzi pracujúcimi a
solidárnosti s pracujúcimi. Takáto solidárnosť
sa má prejavovať všade tam, kde si to vyžaduje spoločenská
degradácia subjektu práce, vykorisťovanie pracujúcich
a rastúce zóny biedy, ba priam hladu. Cirkev je v tejto veci
živo zaangažovaná, lebo ju pokladá za svoje poslanie,
za svoju službu, za meradlo svojej vernosti Kristovi - s tým
cieľom, aby bola skutočne "Cirkvou chudobných". A
"chudobní" sa objavujú v rozličných
podobách, na rozličných miestach a v rozličných
situáciách; v mnohých prípadoch sa objavujú
ako dôsledok zneváženia dôstojnosti ľudskej
práce, a to buď preto, že sa obmedzili pracovné
príležitosti, teda pre pohromu nezamestnanosti, alebo preto,
že sa znižuje hodnota práce a práv, ktoré z nej
vyplývajú, najmä práva na spravodlivú mzdu a
na zabezpečenie pracujúcej osoby a jej rodiny.