9. Keď aj naďalej uvažujeme o človeku ako
o subjekte práce, prichodí nám aspoň súhrnne
sa dotknúť niekoľkých otázok, ktoré
bližšie definujú dôstojnosť ľudskej
práce, pretože umožňujú plnšie
charakterizovať jej osobitnú morálnu hodnotu. Treba to
urobiť, majúc pred očami biblické povolanie
"podmaniť si zem",14 v ktorom je vyjadrená
Stvoriteľova vôľa, aby práca umožnila človeku
dosiahnuť tú "vládu", ktorá mu vo
viditeľnom svete patrí.
Základný a prvotný Boží zámer s
človekom, ktorého "stvoril... na svoj obraz a
podobu",15 nebol odvolaný ani vtedy, keď človek -
po porušení prvej zmluvy s Bohom - počul slová: "V
pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb".16
Tieto slová sa vzťahujú na neraz ťažkú
námahu, ktorá odvtedy sprevádza ľudskú
prácu, ale nemenia skutočnosť, že práca je cestou,
na ktorej človek uskutočňuje jemu vlastné
"vládnutie" vo viditeľnom svete, keď si
"podmaňuje" zem. Táto námaha je všeobecne
známym faktom, veď každý ju skusuje. Poznajú ju
ľudia, čo pracujú fyzicky, neraz v mimoriadne
ťažkých podmienkach. Poznajú ju nielen
roľníci, čo dlhé dni obrábajú pôdu,
ktorá niekedy "rodí tŕnie a
bodľač",17 ale aj baníci v baniach,
robotníci v kameňolomoch, hutníci pri svojich
vysokých peciach, pracujúci v lodeniciach alebo v
stavebníctve, a to v častom nebezpečenstve úrazu alebo
smrti. Ale poznajú ju aj ľudia pripútaní k
pracovnému stolu intelektuálnej práce, vedia o nej vedci,
ľudia, čo nesú zodpovednosť za rozhodnutia
veľkého spoločenského významu. Poznajú ju
lekári a ošetrovateľky, čo dňom i nocou bdejú
pri chorých. Vedia o nej ženy, ktoré niekedy bez
náležitého uznania zo strany spoločnosti a často
aj vlastnej rodiny, nesú každodennú námahu a
zodpovednosť za domácnosť a výchovu detí. Vedia
o nej všetci pracujúci, a pretože práca je
všeobecným povolaním, vedia to všetci ľudia.
Napriek tomu práca s celou svojou námahou - a možno v istom
zmysle práve z tohto dôvodu - je dobrom človeka. Hoci toto
dobro, podľa terminológie svätého
Tomáša18 nosí charakteristiku "bonum
arduum" ("príkre dobro"), to neznamená, že
pritom všetkom ako také nie je dobrom človeka. A to nielen
dobrom "užitočným" alebo
"úžitkovým", ale dobrom "hodným"
čiže zodpovedajúcim dôstojnosti človeka; je to
dobro, ktoré vyjadruje a zveľaďuje túto
dôstojnosť. Keď chceme bližšie určiť morálny
význam práce, treba mať pred očami najprv túto
pravdu. Práca je dobrom človeka, dobrom jeho človečenstva
- prácou totiž človek nielen pretvára prírodu,
prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako
človek, ba v istom zmysle "sa stáva viac človekom".
Bez tejto úvahy nemožno pochopiť význam čnosti
pracovitosti, zvlášť nemožno pochopiť, prečo by
pracovitosť mala byť čnosťou - veď čnosť ako
morálna schopnosť je to, čím sa človek
stáva dobrý ako človek. 19 Táto
skutočnosť nič nemení na našej oprávnenej
obave, aby v práci, ktorou sa hmota zušľachťuje,
človek neutrpel znižovanie svojej dôstojnosti. 20 Je
predsa známe, že prácu možno rozličným
spôsobom použiť proti človeku, že ho možno
trestať systémom nútenej práce v
koncentračných táboroch, že z práce možno
urobiť prostriedok útlaku človeka, že napokon možno
rozličnými spôsobmi vykorisťovať ľudskú
prácu čiže pracujúceho človeka. Toto všetko
hovorí v prospech morálnej povinnosti spájať
čnosť pracovitosti so sociálnym poriadkom práce,
ktorý umožní človekovi "stávať sa viac
človekom" v práci, a nie prácou sa degradovať
tým, že stráca nielen telesné sily (čo je do
istej miery nevyhnutné), ale najmä tým, že znižuje
svoju vlastnú dôstojnosť a osobnosť.