10. Po takomto ozrejmení osobného rozmeru
ľudskej práce treba pristúpiť k druhému okruhu
hodnôt, ktorý s ňou nevyhnutne súvisí.
Práca je základom formovania rodinného života,
ktorý je prirodzeným právom a povolaním
človeka. Tieto dva okruhy hodnôt - jeden spojený s
prácou, druhý vyplývajúci z rodinnej povahy
ľudského života - sa musia navzájom správne
spájať a správne sa navzájom prenikať.
Práca je v istom zmysle podmienkou, ktorá umožňuje
založiť si rodinu. Rodina totiž vyžaduje prostriedky na
hmotné zabezpečenie, ktoré človek normálne
nadobúda prácou. Práca a pracovitosť
podmieňujú aj celý výchovný proces v rodine
práve preto, že každý sa "stáva
človekom" okrem iného prácou; a úloha
stávať sa človekom je podstatným cieľom
celého výchovného procesu. Je jasné, že tu v
určitom zmysle prichádzajú do hry dva významy
práce: Práca v prvom význame umožňuje život
a udržiavanie rodiny; prácou v druhom význame sa
uskutočňujú ciele rodiny samej, zvlášť
výchova. Tieto dva významy práce sa však
spájajú a v rozličných bodoch
dopĺňajú.
Celkove treba pripomenúť a povedať, že rodina je
jedným z najdôležitejších
východiskových bodov, podľa ktorých sa musí
formovať sociálno-etický poriadok ľudskej práce.
Učenie Cirkvi vždy venovalo tejto otázke osobitnú
pozornosť a v tomto dokumente sa nám bude treba k nej ešte
vrátiť. Rodina je totiž spoločenstvom, ktoré
môže jestvovať vďaka práci a súčasne je
pre každého človeka prvou súkromnou školou
práce.
Tretí okruh hodnôt, ktorý sa vynára v tejto
perspektíve - v perspektíve subjektu práce - sa
vzťahuje na veľké spoločenstvo, do ktorého
človek patrí na základe zvláštnych
kultúrnych a historických zväzkov. Také spoločenstvo
- aj keby ešte nedosiahlo zrelú formu národa - nie je iba
veľkým, aj keď nepriamym
"vychovávateľom" každého človeka
(veď každý v rodine dostáva výchovu podľa
tých náplní a hodnôt, ktoré tvoria
celkovú kultúru daného národa), ale aj
veľkým historickým a konkrétnym
spoločenským vyjadrením práce celých
generácií. To všetko spôsobuje, že človek
svoju najhlbšiu ľudskú totožnosť spája s
príslušnosťou k národu a že svoju prácu
chápe aj ako zveľaďovanie spoločného dobra
vytvoreného spolu so svojimi krajanmi, a pritom si uvedomuje, že
touto cestou práca slúži na rozmnožovanie bohatstva
celej ľudskej rodiny, všetkých ľudí
žijúcich na svete.
Tieto tri okruhy si stále zachovávajú svoju
dôležitosť pre ľudskú prácu v jej
subjektívnom rozmere. A tento rozmer - čiže konkrétna
skutočnosť pracujúceho človeka - má prednosť
pred objektívnym rozmerom. V subjektívnom rozmere sa
uskutočňuje predovšetkým tá
"vláda" nad svetom prírody, ku ktorej je človek od
samého začiatku povolaný podľa známych slov
knihy Genezis. Ak sám proces "podmaňovania" zeme
čiže práca z hľadiska techniky je poznačená v
priebehu dejín a najmä v posledných storočiach
nesmiernym rozvojom výrobných prostriedkov, je to zjav
užitočný a pozitívny, pravda, pod podmienkou, že
objektívny rozmer práce neprevládne nad
subjektívnym rozmerom tým, že človeku odoberie alebo
zmenší jeho dôstojnosť a jeho neodcudziteľné
práva.