13. Vo svetle tejto pravdy predovšetkým jasne
vidieť, že nemožno oddeľovať
"kapitál" od práce a že v žiadnom
prípade nemožno stavať prácu proti kapitálu, ani
kapitál proti práci; tým menej - ako sa bude ďalej o
tom hovoriť - nemožno stavať proti sebe konkrétnych
ľudí, ktorí stoja za týmito pojmami. Správnym
čiže so samou podstatou veci zhodným, čo
značí vnútorne opravdivým a zároveň
morálne oprávneným, môže byť len
taký pracovný systém, ktorý v samých svojich
základoch prekonáva protiklad medzi prácou a
kapitálom tým, že sa usiluje utvárať sa
podľa už uvedenej zásady podstatného a
skutočného prvenstva práce, subjektívnosti ľudskej
práce a jej účinnej účasti na celom
výrobnom procese, a to bez ohľadu na to, akú prácu
pracujúci vykonávajú.
Protiklad medzi prácou a kapitálom nemá svoj prameň v
štruktúre samého výrobného procesu ani v
štruktúre ekonomického procesu. Vo všeobecnosti
totiž tento proces svedčí o vzájomnom prenikaní
práce a toho, čo sme si zvykli nazývať kapitálom
- svedčí o ich nerozlučiteľnom spojení.
Človek pracujúci na akomkoľvek pracovisku, či už na
pomerne jednoduchom, alebo aj na tom najmodernejšom, ľahko si
môže uvedomiť, že svojou prácou sa
zúčastňuje na dvojakom dedičstve: na tom, ktoré je
dané všetkým ľuďom v prírodných
bohatstvách, ako aj na tom, ktoré iní predtým
vytvorili z tých zásob, predovšetkým tým,
že rozvíjali techniku, čiže vytvárali súbor
čoraz dokonalejších pracovných nástrojov; tak sa
človek svojou prácou zároveň včleňuje do
práce iných. 21 Takýto obraz pracovísk i
pracovného procesu ľudí bez ťažkostí
prijímame, keď sa riadime rozumom, ako aj vierou, ktorá
čerpá svetlo zo slova živého Boha. Je to
jednoliaty obraz, teologický a zároveň humanistický. Človek
je v ňom "pánom" stvorení, ktoré dostal k
dispozícii vo viditeľnom svete. Ak vidno v pracovnom procese dajakú
závislosť, tak je to závislosť od Darcu všetkých
zásob stvoreného sveta a zároveň závislosť
od iných ľudí, od tých, ktorých práci a
iniciatíve vďačíme za zdokonalené a širšie
možnosti našej práce. Naproti tomu o všetkom tom, čo
vo výrobnom procese patrí do súboru "vecí",
nástrojov a kapitálu, môžeme iba tvrdiť, že
podmieňuje prácu človeka, avšak nemôžeme tvrdiť,
že je to akýsi anonymný "subjekt", ktorý
robí závislým človeka a jeho prácu.
Rozbitie tohto súladného obrazu, v ktorom sa prísne zachováva
zásada prvenstva osoby pred vecami, sa uskutočnilo v ľudskej
mysli až po dlhodobej inkubácii v praktickom živote. A uskutočnilo
sa takým spôsobom, že práca bola oddelená od
kapitálu a postavená proti kapitálu a kapitál bol
postavený proti práci, akoby išlo o dve anonymné
sily, dva výrobné činitele vložené do tej istej
ekonomickej perspektívy. V takomto nastolení problému bol
základný omyl, ktorý možno nazvať omylom
ekonomizmu, ak sa hľadí na prácu výlučne z jej
ekonomického zamerania. Takisto možno a treba nazvať tento základný
omyl v myslení omylom materializmu, nakoľko ekonomizmus priamo
alebo nepriamo obsahuje presvedčenie o prvenstve a nadradenosti toho, čo
je materiálne, kým to, čo je duchovné a osobné
(činnosť človeka, morálne hodnoty a tak ďalej),
priamo alebo nepriamo podriaďuje materiálnej skutočnosti. Nie
je to ešte teoretický materializmus v plnom zmysle slova, ale je to
už celkom iste praktický materializmus, ktorý sa považuje
za schopný uspokojiť potreby človeka ani nie tak silou svojich
predpokladov pochádzajúcich z materialistickej teórie, ako
skôr silou určitého spôsobu hodnotenia, teda istej
hierarchie hodnôt založenej na bezprostrednej a väčšej
príťažlivosti toho, čo je materiálne.
Omyl, spočívajúci v tom, že sa myslí v kategóriách
ekonomizmu, sa uplatnil spolu s objavením sa materialistickej filozofie
a jej rozvojom od najjednoduchšej a bežnej podoby (nazývanej
aj vulgárnym materializmom, pretože sa snaží zredukovať
duchovnú skutočnosť na nepotrebný jav) až po fázu
takzvaného dialektického materializmu. Zdá sa však, že
- v rámci týchto našich úvah - pre základný
problém ľudskej práce a zvlášť pre spomínané
oddelenie a kontrapozíciu "práce" a "kapitálu"
ako dvoch výrobných činiteľov chápaných v
tej istej, už spomínanej ekonomickej perspektíve, mal
ekonomizmus rozhodujúci význam a vplyv na neľudské
nastolenie tohto problému ešte prv než filozofický
materialistický systém. Napriek tomu je jasné, že
materializmus ani vo svojej dialektickej podobe nie je schopný poskytnúť
úvahám o ľudskej práci dostatočné a spoľahlivé
základy na to, aby prvenstvo človeka pred nástrojom - kapitálom,
prvenstvo osoby pred vecou mohlo nájsť primerané a nevyvrátiteľné
overenie a oporu. Ani v dialektickom materializme človek nie je predovšetkým
subjektom práce a účinnou príčinou výrobného
procesu, ale hľadí sa naň a zaobchádza sa s ním
v závislosti od toho, čo je materiálne, teda ako s istým
druhom "výsledku" ekonomických a výrobných
vzťahov vládnucich v danej epoche.
Je samozrejmé, že protiklad medzi prácou a kapitálom,
o ktorom tu uvažujeme - protiklad, v ktorom je práca oddelená
od kapitálu a postavená proti nemu, a to v istom zmysle onticky,
akoby tu išlo o akýkoľvek prvok ekonomického procesu -,
má svoj počiatok nie iba vo filozofii a v ekonomických teóriách
osemnásteho storočia, ale oveľa viac v celej sociálno-ekonomickej
praxi tých čias, teda v čase rodiacej sa a prudko sa rozvíjajúcej
industrializácie, v ktorej sa objavovala predovšetkým možnosť
veľkého rozmnoženia materiálnych bohatstiev čiže
prostriedkov, ale sa nedbalo o cieľ, totiž o človeka, ktorému
majú tieto prostriedky slúžiť. Práve tento omyl
praktickej povahy zasiahol predovšetkým ľudskú prácu,
pracujúceho človeka a vyvolal morálne oprávnenú
spoločenskú reakciu, o ktorej už bola reč predtým.
Ten istý omyl, ktorý už má svoju vyhranenú
historickú podobu, spojenú s obdobím prvotného
kapitalizmu a liberalizmu, sa môže opakovať aj za iných časových
a miestnych okolností, ak sa pri uvažovaní vychádza z
tých istých teoretických a praktických
predpokladov. Nezdá sa, že by na úplné odtránenie
tohto omylu jestvovala iná možnosť, než urobiť
primerané zmeny v teoretickej i praktickej oblasti; tieto zmeny by mali
smerovať k tomu, aby sa rozhodne uznalo prvenstvo osoby nad vecami,
prvenstvo ľudskej práce nad kapitálom ako súborom výrobných
prostriedkov.