14. Historický,
v krátkosti tu opísaný proces, ktorý už zaiste
vyšiel zo svojej počiatočnej fázy, ale trvá ďalej,
ba čo viac, postupuje ďalej vo vzťahoch medzi národmi a
svetadielmi, si vyžaduje spresnenie ešte aj z iného hľadiska.
Je jasné, že keď sa hovorí o antinómii medzi prácou
a kapitálom, nejde iba o abstraktné pojmy alebo "anonymné
sily" pôsobiace v hospodárskej výrobe. Za jedným
i druhým pojmom stoja ľudia, živí, konkrétni ľudia;
z jednej strany tí, čo vykonávajú prácu a nie
sú vlastníkmi výrobných prostriedkov, a z druhej
strany tí, čo vykonávajú úlohu podnikateľov
a sú vlastníkmi týchto prostriedkov alebo predstaviteľmi
vlastníkov. Tak teda do celkového obrazu tohto ťažkého
historického procesu už od začiatku vstupuje otázka
vlastníctva. Encyklika Rerum novarum, ktorej predmetom je sociálna
otázka, kladie dôraz aj na tento problém, keď pripomína
a potvrdzuje učenie Cirkvi o vlastníctve, o práve na súkromné
vlastníctvo, a to aj vtedy, keď ide o výrobné
prostriedky. To isté robí aj encyklika Mater et Magistra.
Uvedená zásada, ako ju vtedy Cirkev pripomenula a ako ju stále
učí, sa podstatne líši od programu kolektivizmu, ktorý
hlása marxizmus a ktorý sa v priebehu desaťročí,
čo uplynuli od čias encykliky Leva XIII., uviedol do života v
rozličných krajinách sveta. Zároveň sa líši
od programu kapitalizmu uplatňovaného liberalizmom a politickými
zriadeniami, ktoré z neho vyplývajú. V tomto druhom prípade
rozdiel spočíva v spôsobe chápania samého práva
na vlastníctvo. Kresťanská tradícia nikdy
neobhajovala toto právo ako niečo absolútne a nedotknuteľné.
Naopak, vždy ho chápala v najširšom kontexte všeobecného
práva všetkých na užívanie dobier celého
stvorenia: právo na súkromné vlastníctvo je
podriadené právu na všeobecné užívanie,
univerzálnemu určeniu dobier.
Okrem tohto vlastníctvo sa v učení Cirkvi nikdy nechápalo
tak, že by mohlo byť príčinou spoločenských
sporov, keď ide o prácu. Ako sa to už predtým spomenulo
v tomto texte, vlastníctvo sa nadobúda predovšetkým
prácou, aby slúžilo práci. Vzťahuje sa to
osobitným spôsobom na vlastníctvo výrobných
prostriedkov. Ak sa na ne pozerá izolovane ako na osobitný vlastnícky
celok s tým cieľom, aby vo forme "kapitálu" boli
postavené proti "práci", ba ešte viac, aby vykorisťovali
prácu, to je v protiklade so samou prirodzenosťou týchto
prostriedkov a ich vlastnenia. Nemožno ich vlastniť proti práci,
ani ich nemožno vlastniť iba pre vlastnenie, pretože jediným
zákonitým titulom ich vlastnenia je - a to tak vo forme súkromného
vlastníctva, ako aj spoločenského alebo kolektívneho
-, aby slúžili práci a v dôsledku toho aby službou
práci umožňovali uskutočnenie prvotnej zásady toho
poriadku, ktorým je univerzálne určenie dobier a právo
na ich všeobecné užívanie. Z tohto hľadiska, teda
so zreteľom na ľudskú prácu a všeobecnú
dostupnosť k dobrám určeným človeku, nemá
sa pri zachovaní vhodných podmienok vylúčiť ani socializácia
určitých výrobných prostriedkov. V priebehu desaťročí,
ktoré nás delia od uverejnenia encykliky Rerum novarum, učenie
Cirkvi stále pripomínalo všetky tieto zásady, odvolávajúc
sa aj na dôvody omnoho staršej tradície, napríklad na
známe dôvody v diele Summa Theologiae svätého Tomáša
Akvinského. 22
V tomto dokumente, ktorého hlavnou témou je ľudská práca,
treba potvrdiť celé to úsilie, ktorým sa náuka
Cirkvi o vlastníctve snažila a stále snaží
zabezpečiť prvenstvo práce, a tým samým subjektívnosť
človeka v sociálnom živote a zvlášť v
dynamickej štruktúre celého hospodárskeho procesu. Z
tohto hľadiska naďalej zostáva neprijateľný postoj
"strnulého" kapitalizmu, ktorý bráni výlučné
právo súkromného vlastníctva výrobných
prostriedkov ako nedotknuteľnú "dogmu" hospodárskeho
života. Zásada úcty k práci vyžaduje, aby toto
právo podliehalo tvorivej revízii tak v teórii, ako aj v
praxi. Ak je totiž pravda, že kapitál ako súhrn výrobných
prostriedkov je zároveň aj výsledkom práce generácií,
takisto je pravda, že kapitál sa neprestajne tvorí, vďaka
práci vykonávanej pomocou tohto súhrnu výrobných
prostriedkov, ktoré sa javia akoby veľké pracovisko, na
ktorom deň čo deň vyvíja úsilie súčasná
generácia pracujúcich ľudí. Ide tu, samozrejme, o rozličné
druhy práce, nie iba o takzvanú telesnú prácu, ale
aj o mnohorakú prácu duševnú, od koncepčnej po
riadiacu.
V tomto svetle nadobúdajú osobitný význam početné
návrhy podávané predstaviteľmi katolíckeho
sociálneho učenia a tiež samotným učiteľským
úradom Cirkvi. 23 Sú to návrhy vzťahujúce
sa na spoluvlastníctvo pracovných prostriedkov, na účasť
pracovníkov na riadení alebo ziskoch podnikov, na takzvanom
akcionárstve pracujúcich a pod. Nezávisle od konkrétneho
spôsobu uplatnenia týchto rozličných návrhov
zostáva jasné, že uznanie správneho postavenia práce
a pracujúceho človeka vo výrobnom procese vyžaduje
rozličné úpravy v oblasti samého vlastníckeho
práva výrobných prostriedkov. Pritom treba zvážiť
nielen dávnejšie situácie, ale predovšetkým tú
skutočnosť a problematiku, ktorá sa vytvorila v druhej
polovici tohto storočia v takzvanom treťom svete a v mnohých
nových nezávislých štátoch, ktoré
vznikli najmä, ale nielen v Afrike, na mieste bývalých
koloniálnych území.
Ak teda treba neprestajne revidovať stanovisko "strnulého"
kapitalizmu, s cieľom uskutočniť reformu z hľadiska ľudských
práv, chápaných v najširšom zmysle a spojených
s ľudskou prácou, potom z toho istého hľadiska treba
povedať, že tieto mnohoraké a tak veľmi želateľné
reformy nemožno uskutočniť apriórne chápanou
likvidáciou súkromného vlastníctva výrobných
prostriedkov. Treba totiž uvážiť, že jednoducho vziať
tieto výrobné prostriedky (kapitál) z rúk ich súkromných
vlastníkov ešte nestačí na ich uspokojivú
socializáciu. Tieto prostriedky prestávajú byť súkromným
vlastníctvom určitej spoločenskej skupiny čiže súkromných
majiteľov, aby sa stali vlastníctvom organizovanej spoločnosti
a podliehali bezprostrednému riadeniu a vplyvu inej skupiny osôb,
a to takých, ktoré ich síce nevlastnia, ale keďže
vládnu v spoločnosti, disponujú nimi na rovine celonárodného
alebo miestneho hospodárstva.
Táto vedúca a zodpovedná skupina môže svoje úlohy
z hľadiska prvenstva práce spĺňať uspokojivo, ale môže
ich plniť aj zle, ak si zároveň vyhradzuje monopol na riadenie
a disponovanie výrobnými prostriedkami, ba dokonca neváha
porušiť základné ľudské práva. A tak
sám prechod výrobných prostriedkov do vlastníctva štátu
s kolektívnym zriadením nie je ešte "socializáciou"
tohto vlastníctva. O socializácii sa dá hovoriť iba
vtedy, keď je zabezpečená subjektívnosť spoločnosti,
to značí, keď sa každý na základe svojej práce
môže zároveň plným právom považovať
za spoluvlastníka veľkého pracoviska, na ktorom pracuje
spolu so všetkými ostatnými. Cestou na dosiahnutie takéhoto
cieľa by mohla byť, nakoľko je to možné, cesta zlučovania
práce s vlastníctvom kapitálu a uvádzanie do života
širokého okruhu medzičlánkových organizmov, ktoré
by mali hospodárske, spoločenské a kultúrne ciele a
ktoré by mali vo vzťahu k verejným úradom skutočnú
autonómiu. Tieto organizmy by sledovali svoje špecifické
ciele vo vzájomnej lojálnej spolupráci, podriaďujúc
sa pritom požiadavkám spoločného dobra, a mali by formu
a podstatu živého spoločenstva, to značí, že
ich jednotliví členovia by sa chápali a prijímali ako
osoby a povzbudzovali by sa do aktívnej účasti v týchto
organizmoch. 24
22 O práve na vlastníctvo porov. Summa Theologiae,
II-II, q. 66, aa.2,6; De Regimine principum, L. I. kap. 15 a 17. O
sociálnej funkcii vlastníctva porov. Summa Theologiae, II-II,
q.134, a.1 ad 3.
23 Porov. Pius XI., encyklika Qadragesimo anno: AAS 23 (1931) s. 199;
Druhý vatikánsky koncil, pastorálna
konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes,
68: AAS 58 (1966) s. 1089 n.
24 Porov. Ján XXIII. enc Mater et Magistra: AAS 53 (1961) s.
419.