15. Tak teda zásada prvenstva práce pred kapitálom
je požiadavkou patriacou do poriadku sociálnej morálky. Táto
požiadavka má svoj kľúčový význam
tak v zriadení vybudovanom na zásade súkromného
vlastníctva výrobných prostriedkov ako aj v zriadení,
v ktorom súkromné vlastníctvo týchto prostriedkov
bolo obmedzené, a to aj radikálne. Práca je v istom zmysle
neoddeliteľná od kapitálu a neznáša v nijakej
podobe tú antinómiu čiže odlúčenie a
kontrapozíciu vo vzťahu k výrobným prostriedkom; toto
zaťažovalo život ľudí v posledných storočiach
ako dôsledok výlučne ekonomických predpokladov. Keď
človek pracuje pomocou súboru výrobných prostriedkov,
pritom zároveň túži, aby plody jeho práce slúžili
jemu i druhým a aby v samom výrobnom procese mohol vystupovať
ako spoluzodpovedný a spolutvorca na pracovisku, na ktorom pracuje.
Z toho sa rodia isté špecifické práva pracujúcich,
ktoré zodpovedajú povinnosti práce. Bude o tom reč
ďalej. Ale už treba vo všeobecnosti zdôrazniť, že
pracujúci človek netúži iba po náležitej
odmene za svoju prácu, ale aj po tom, aby sa aj v samom výrobnom
procese vzala do úvahy možnosť, že by pracujúci,
aj keď pracuje na spoločnom vlastníctve, mal zároveň
povedomie, že pracuje "na svojom". Tento pocit u neho vyhasína
v systéme nadmernej byrokratickej centralizácie, v ktorom sa
pracujúci človek cíti skôr ako koliesko vo veľkom
mechanizme uvádzanom do pohybu zhora a - z viacerých dôvodov
- skôr ako obyčajný výrobný nástroj, nie
skutočný subjekt práce obdarený vlastnou iniciatívou.
Náuka Cirkvi vždy vyjadrovala hlboké presvedčenie, že
ľudská práca sa nezameriava len na ekonómiu, ale aj,
ba predovšetkým, na hodnoty osobné. Veď aj sám
ekonomický systém a výrobný proces získa
vtedy, keď sa naplno rešpektujú práve tieto osobné
hodnoty. Podľa mienky svätého Tomáša Akvinského25
predovšetkým tento dôvod hovorí v prospech súkromného
vlastníctva samých výrobných prostriedkov. Ak
prijmeme názor, že pre určité odôvodnené
motívy môžu jestvovať výnimky zo zásady súkromného
vlastníctva - a v našej dobe sme priam svedkami zavádzania
do života zriadenia so "zospoločneným" vlastníctvom
-, jednako personalistický dôvod netratí na svojej sile, a
to tak na zásadnej, ako aj na praktickej rovine. Každé
rozumné a užitočné zospoločnenie výrobných
prostriedkov musí vziať do úvahy tento dôvod. Treba
urobiť všetko, aby si človek i v takomto systéme mohol
zachovať povedomie, že pracuje "na svojom". V opačnom
prípade v celom ekonomickom procese nevyhnutne vznikajú nevyčísliteľné
škody, a to nie iba hospodárske, ale predovšetkým škody
v človeku.