17. Pojem
"nepriamy zamestnávateľ" zahŕňa osoby, ale aj
inštitúcie rôzneho typu, ako aj kolektívne pracovné
zmluvy a zásady postupu, ustanovené týmito osobami a inštitúciami,
ktoré určujú celé spoločensko-ekonomické
zriadenie, alebo z neho vyplývajú. Pojem "nepriamy zamestnávateľ"
sa vzťahuje na mnohé rozličné prvky. Zodpovednosť
nepriameho zamestnávateľa sa líši od zodpovednosti
priameho zamestnávateľa -, ako na to poukazuje sám termín,
zodpovednosť je menej priama - ale zostáva skutočnou
zodpovednosťou: nepriamy zamestnávateľ určuje zásadným
spôsobom jeden alebo druhý aspekt pracovného pomeru a takýmto
spôsobom podmieňuje postup priameho zamestnávateľa, keď
ten schvaľuje určitú zmluvu a pracovné vzťahy. Toto
všeobecné tvrdenie nemá za cieľ oslobodiť priameho
zamestnávateľa od jemu vlastnej zodpovednosti, ale iba upozorniť
na celú spleť podmienok, ktoré vplývajú na
jeho postup. Ak ide o stanovenie správnej pracovnej politiky z etického
hľadiska, treba mať pred očami všetky tieto podmienky. Správna
je vtedy, keď sa v nej plne rešpektujú objektívne práva
pracujúceho človeka.
Pojem "nepriamy zamestnávateľ" možno aplikovať
v každej jednotlivej spoločnosti a predovšetkým v štáte.
Štát totiž má uskutočňovať správnu
pracovnú politiku. Je však známe, že pri súčasnom
systéme hospodárskych vzťahov vo svete existujú medzi
jednotlivými štátmi mnohoraké väzby, ktoré
sa prejavujú napríklad v dovoze a vývoze tovaru, teda vo
vzájomnej výmene hospodárskych hodnôt, buď
surovín alebo polotovarov, alebo napokon hotových priemyselných
výrobkov. Tieto vzťahy vytvárajú aj vzájomnú
závislosť, v dôsledku čoho ťažko hovoriť
o plnej sebestačnosti čiže autarkii hociktorého štátu,
i keby bol v hospodárskom zmysle najsilnejší.
Takýto systém vzájomných závislostí
je sám osebe normálny, ale ľahko sa môže stať
príležitosťou na rozličné formy vykorisťovania
alebo nespravodlivosti, a tak ovplyvňovať pracovnú politiku
jednotlivých štátov a napokon pracujúceho človeka,
ktorý je vlastným subjektom práce. Tak napr. štáty
veľmi spriemyselnené, alebo ešte viac medzinárodné
organizácie riadiace v širokom rozsahu prostriedky priemyselnej výroby
(takzvané "multinacionálne" - mnohonárodné
alebo "transnacionálne" - nadnárodné spoločnosti)
diktujú čo možno najvyššie ceny za svoje výrobky
a zároveň sa snažia stanoviť čo možno najnižšie
ceny surovín alebo polotovarov, čo potom spolu s inými príčinami
vytvára stále rastúci nepomer na rovine národného
dôchodku príslušných krajín. Rozdiely medzi väčšou
časťou bohatých štátov a chudobnými štátmi
sa vo väčšine prípadov nezmenšujú ani
nevyrovnávajú, ale čoraz väčšmi sa zväčšujú,
prirodzene, na úkor týchto druhých. Samozrejme, že to
nemôže ostať bez účinku na miestnu pracovnú
politiku, ako aj na postavenie pracujúceho človeka v hospodársky
menej vyvinutých spoločenstvách. Keď sa priamy zamestnávateľ
nechádza v systéme takýchto podmienok, určuje pracovné
podmienky nižšie, než sú objektívne požiadavky
zamestnancov - zvlášť ak sám chce z podniku, ktorý
vedie (alebo z podnikov, ktoré vedie, ak ide o situáciu
"zospoločneného" vlastníctva výrobných
prostriedkov) dosahovať čo najväčšie zisky.
Tento obraz závislostí, spojený s pojmom nepriameho
zamestnávateľa - ako sa dá ľahko usúdiť -
je nesmierne rozsiahly a komplikovaný. Aby ho bolo možno podrobnejšie
určiť, treba v istom zmysle vziať do úvahy celkový
obraz prvkov rozhodujúcich o hospodárskom živote v priereze
danej spoločnosti a štátu, zároveň však treba
zvážiť oveľa širšie súvisy a závislosti.
Uplatňovanie práv pracujúceho človeka sa však nemôže
obmedziť iba na to, že sa vytvorí akási odvodenina
ekonomických systémov, ktoré sa vo väčšej
alebo menšej miere riadia predovšetkým kritériom maximálneho
zisku. Práve naopak, ohľad na objektívne práva pracujúceho
človeka - pracovníka každého druhu: telesného,
duševného, v priemysle, v poľnohospodárstve a tak ďalej
- musí byť primeraným a základným kritériom
utvárania celého hospodárstva, a to tak v rozsahu každej
spoločnosti a štátu, ako aj v celosvetovej hospodárskej
politike a v medzinárodných zriadeniach a vzťahoch, ktoré
z nich vyplývajú.
V tomto smere majú pôsobiť všetky na to povolané
medzinárodné organizácie, počínajúc
Organizáciou spojených národov. Zdá sa, že
Medzinárodná organizácia práce (OIT) a tiež
Organizácia spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo
(FAO), ale aj iné majú ešte čím prispieť
predovšetkým v tomto bode. V rámci jednotlivých štátov
existujú na to povolané ministerstvá alebo rezorty
verejnej moci a tiež spoločenské organizácie založené
kvôli tomuto cieľu. Všetko to presvedčivo ukazuje, aký
veľký význam má - ako sme už povedali -
"nepriamy zamestnávateľ" pri uplatňovaní plného
rešpektovania práv pracujúceho človeka, pretože práva
ľudskej osoby sú základným prvkom celého morálno-spoločenského
poriadku.