18. Keď sa uvažuje o právach pracujúcich
práve vo vzťahu k tomuto "nepriamemu zamestnávateľovi",
čiže k súhrnu medzinárodných a národných
inštancií, ktoré sú zodpovedné za celú
orientáciu pracovnej politiky, treba predovšetkým obrátiť
pozornosť na základný problém. Je to problém
"mať prácu", čiže, inými slovami, problém
primeraného zamestnania všetkých toho schopných
subjektov. Protikladom spravodlivej a správnej situácie v tejto
oblasti je nezamestnanosť čiže nedostatok zamestnania pre všetkých
na to schopných subjektov práce. Môže ísť
o všeobecný nedostatok zamestnania alebo len o nedostatok na určitých
pracovných úsekoch. Úlohou inštancií, ktoré
sa tu chápu pod názvom nepriamy zamestnávateľ, je pôsobiť
proti nezamestnanosti, ktorá je v každom prípade zlom a pri
istých rozmeroch sa môže stať skutočnou spoločenskou
pohromou. Problém nezamestnanosti sa stáva zvlášť
bolestným vtedy, keď postihne predovšetkým mladých,
ktorí po náležitej príprave pomocou zodpovedajúcej
kultúrnej, technickej a profesionálnej formácie nemôžu
nájsť zamestnanie a s bolesťou zisťujú zmarenie
ich úprimnej vôle pracovať a prijať vlastnú zodpovednosť
za hospodársky a sociálny rozvoj spoločnosti. Povinnosť
príspevkov v prospech nezamestnaných čiže povinnosť
udeľovať primerané podpory potrebné na vydržiavanie
nezamestnaných pracovníkov a ich rodín je povinnosť
vyplývajúca z najzákladnejšej zásady morálneho
poriadku v tejto oblasti, teda zo zásady všeobecného užívania
dobier, alebo - ešte jednoduchšie - z práva na život a na
jeho udržanie.
Aby sa vyhlo nebezpečenstvu nezamestnanosti a všetkým sa
zabezpečilo zamestnanie, ustanovizne, ktoré sa tu spomínali
ako nepriamy zamestnávateľ, musia sa postarať o celkové
plánovanie mnohých pracovísk, na ktorých sa utvára
nielen ekonomický, ale aj kultúrny život daného spoločenstva;
okrem toho musia dbať o správnu a cieľavedomú organizáciu
práce na týchto pracoviskách. Táto celková
starostlivosť spočíva napokon na pleciach štátu,
ale nemôže znamenať jednostrannú centralizáciu zo
strany štátnych orgánov. Naopak, ide o správnu a
rozumnú koordináciu, v rámci ktorej musí byť
zaistená iniciatíva jednotlivých osôb, slobodných
skupín, miestnych stredísk a komplexov práce - v zhode s tým,
čo sa už vyššie povedalo o subjektívnom charaktere ľudskej
práce.
Skutočnosť vzájomnej závislosti jednotlivých
spoločenstiev a štátov a nevyhnutnosť spolupráce v
rozličných oblastiach vyžaduje, aby sa pri zachovaní
zvrchovaných práv každého z nich v oblasti plánovania
a organizácie práce vo vlastnom spoločenstve zároveň
konalo v tejto významnej oblasti aj v rozmere medzinárodnej
spolupráce prostredníctvom potrebných zmlúv a dohôd.
Aj tu je potrebné, aby sa kritériom týchto zmlúv a
dohôd stávala čoraz väčšmi ľudská
práca, chápaná ako základné právo všetkých
ľudí a dávajúca všetkým pracujúcim
podobné práva, aby tak životná úroveň
pracujúcich ľudí v jednotlivých spoločenstvách
ukazovala menej krikľavých rozdielov, ktoré sú
nespravodlivé a môžu provokovať aj k násilným
reakciám.
Medzinárodné organizácie majú v tejto oblasti splniť
nesmierne úlohy. Musia sa dať viesť dôkladným
rozpoznávaním zložitých situácií, ako
aj prírodných, historických, civilizačných a
iných podmienok. Podobne treba, aby sa pri plnení spoločne
schválených plánov vyznačovali väčšou
operatívnosťou pri ich uskutočňovaní.
Touto cestou sa môže realizovať plán všeobecného
a primeraného pokroku všetkých podľa smerníc
encykliky Pavla VI. Populorum progressio. Treba podčiarknuť, že
konštitutívnym prvkom a zároveň najprimeranejším
overením tohto pokroku v duchu spravodlivosti a pokoja, ktorý
Cirkev hlása a o ktorý sa neprestajne modlí k Otcovi všetkých
ľudí a všetkých národov, je práve ustavičné
doceňovanie ľudskej práce, a to jednak z hľadiska jej
objektívneho zamerania, jednak z hľadiska dôstojnosti vykonávateľa
každej práce, ktorým je človek. Pokrok, o ktorý
ide, sa má uskutočňovať prostredníctvom človeka
a pre človeka a má prinášať plody v človeku. Overením
pokroku bude čoraz zrelšie uznanie účelnosti práce
a čoraz všeobecnejšie rešpektovanie s ňou spojených
práv primerane dôstojnosti človeka, ktorý je subjektom
práce.
Rozvážne plánovanie, ako aj náležitá
organizácia ľudskej práce prispôsobená
jednotlivým spoločenstvám a štátom musí
tiež uľahčiť nájdenie správnej úmernosti
medzi rozličnými druhmi zamestnania: prácou v poľnohospodárstve,
v priemysle, v mnohorakých službách, intelektuálnou
prácou, ako aj vedeckou či umeleckou prácou podľa
schopností jednotlivých ľudí a pre spoločné
dobro každého spoločenstva a celého ľudstva. Organizácii
života a výchovy podľa mnohorakých pracovných možností
má zodpovedať vhodný vzdelávací a výchovný
systém, ktorého cieľom je predovšetkým rozvoj
zrelého človečenstva, ale aj zvláštna príprava
na zaujatie primeraného miesta na veľkom a spoločensky
diferencovanom poli práce.
Keď sa dívame na celú ľudskú rodinu rozptýlenú
po celej zemi, nemôže na nás nezapôsobiť zarážajúci
fakt, ktorý nadobudol obrovské rozmery: z jednej strany veľké
zásoby prírody zostávajú nevyužité, z
druhej strany zasa existujú zástupy nezamestnaných alebo
len čiastočne zamestnaných a nespočetné masy
hladujúcich; tento fakt nepochybne dokazuje, že ako vo vnútri
jednotlivých politických spoločenstiev, tak aj vo vzájomných
vzťahoch medzi nimi na rovine jednotlivých kontinentov i na rovine
celého sveta - ak ide o organizáciu práce a zamestnania - čosi
nefunguje správne, a to práve v bodoch, ktoré sú
najkritickejšie a majú najväčší sociálny
význam.