19. Doteraz bola reč o významnej úlohe
vyplývajúcej z povinnosti poskytnúť zamestnanie všetkým
pracujúcim, aby sa zabezpečilo zachovávanie neodcudziteľných
ľudských práv vzťahujúcich sa na prácu. Teraz
nám prichodí bližšie sa dotknúť tých
práv, ktoré sa v posledných dôsledkoch utvárajú
vo vzťahu medzi zamestnancom a priamym zamestnávateľom. Všetko
to, čo sa doteraz povedalo na tému nepriameho zamestnávateľa,
má za cieľ presnejšie definovať práve tieto vzťahy
objasnením mnohorakých podmienok, v ktorých sa nepriamo
formujú. Toto uvažovanie však nemá iba opisný význam,
nie je skráteným traktátom o ekonómii alebo
politike. Ide o zrejmé objasnenie deontologického, ako aj etického
aspektu. Kľúčovým problémom sociálnej
etiky v tomto prípade je otázka spravodlivého platu za
vykonanú prácu. V súčasných pomeroch niet iného
dôležitejšieho spôsobu, ako uskutočňovať
sociálnu spravodlivosť medzi pracujúcim a zamestnávateľom,
ako práve odmenou za prácu. Bez ohľadu na to, či sa práca
vykonáva v zriadení, v ktorom je vlastníctvo výrobných
prostriedkov súkromné, alebo v ktorom podlieha určitému
druhu "zospoločnenia", vzťah medzi zamestnávateľom
(predovšetkým priamym) a pracovníkom sa rieši na
podklade mzdy, teda primeranou odmenou za vykonanú prácu.
Takisto treba vyzdvihnúť, že spravodlivosť spoločensko-
hospodárskeho zriadenia, a v každom prípade aj jeho
spravodlivé fungovanie, treba definitívne posudzovať podľa
toho, ako sa v tomto zriadení ľudská práca spravodlivo
odmeňuje. V tomto bode sa znova dostávame k prvej zásade celého
sociálno-etického poriadku, k zásade všeobecného
užívania dobier. V každom zriadení, bez ohľadu na
to, aké zásadné vzťahy v ňom vládnu medzi
kapitálom a prácou, zostáva mzda, čiže odmena za
prácu konkrétnym prostriedkom, pomocou ktorého môže
mať obrovská väčšina ľudí prístup
k dobrám určeným na spoločné užívanie.
Sú to jednak dobrá prírody, jednak dobrá získané
výrobou. K jedným aj druhým pracujúci majú
prístup prostredníctvom mzdy, ktorú dostávajú
ako odmenu za svoju prácu. Z toho vyplýva, že práve
spravodlivá mzda sa vždy stáva konkrétnou previerkou
spravodlivosti celého sociálno-ekonomického zriadenia, v
každom prípade jeho spravodlivého fungovania. Nie je to
jediná previerka, ale je to mimoriadne dôležitá a v
istom zmysle kľúčová previerka.
Táto previerka sa týka predovšetkým rodiny.
Spravodlivá odmena dospelej osoby zodpovednej za rodinu je tá
odmena, ktorá stačí na založenie a
dôstojné udržanie rodiny a na zabezpečenie jej
budúcnosti. Takáto odmena sa môže realizovať
či už takzvanou rodinnou mzdou, to znamená jedinou odmenou
danou za prácu hlave rodiny, vystačujúcou na všetky
potreby rodiny bez toho, že by musela zárobkovú
činnosť mimo domu konať aj manželka, alebo inými
sociálnymi opatreniami, ako sú rodinné príplatky
alebo príspevky na matku, ktorá sa venuje výlučne
rodine; tieto príspevky musia zodpovedať skutočným
potrebám, to značí počtu vyživovaných
osôb počas celého obdobia, v ktorom nie sú
schopné dôstojne prevziať zodpovednosť za vlastný
život.
Skúsenosť potvrdzuje, že sa treba usilovať o
spoločenské docenenie materských úloh, námahy,
ktorá je s nimi spojená, ako aj starostlivosti, lásky a
citu, ktoré deti nevyhnutne potrebujú, aby sa mohli
rozvíjať ako zodpovedné osoby, morálne a
nábožensky zrelé a psychicky vyrovnané.
Spoločnosti bude na česť, ak matke umožní - bez
obmedzenia jej slobody, bez psychologickej alebo praktickej diskriminácie,
bez zhoršenia jej situácie v porovnaní s inými
ženami - venovať sa starostlivosti o výchovu detí
podľa rozličných potrieb odpovedajúcich ich veku.
Nútené upustenie od týchto povinností kvôli
odmeňovanej práci mimo domácnosti, ak znemožňuje,
prípadne sťažuje spĺňanie prvoradých
cieľov materského poslania, je nesprávne z hľadiska
dobra spoločnosti a rodiny. 26
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vo
všeobecnosti celý pracovný systém sa má
organizovať a prispôsobovať tak, aby sa rešpektovali
požiadavky osoby a jej formy života, predovšetkým jej
života v domácnosti s ohľadom na jej vek a pohlavie. Faktom
je, že v mnohých spoločenstvách ženy
pracujú takmer vo všetkých životných sektoroch.
Jednako však treba, aby mali možnosť plne vykonávať
svoje úlohy v súlade so svojou prirodzenosťou, bez
diskriminácie a bez vylúčenia možnosti prijať
zamestnanie, na ktoré sú schopné, ale aj bez
zanedbávania rešpektu voči rodinným
ašpiráciám a voči ich osobitnej úlohe,
ktorú majú spolu s mužmi pre dobro spoločnosti.
Opravdivé spoločenské pozdvihnutie ženy vyžaduje
takú štruktúru práce, aby zaň žena nemusela
platiť vzdaním sa svojej osobitosti na škodu rodiny, v ktorej
má ako matka nenahraditeľnú úlohu.
Popri mzde prichádzajú do úvahy ešte
rozličné sociálne opatrenia, ktoré majú za
cieľ zabezpečenie života a zdravia pracujúcich a ich
rodín. Výdavky spojené s potrebou liečenia,
zvlášť v prípade pracovného úrazu,
vyžadujú, aby pracovník mal uľahčený
prístup k lekárskej pomoci, a to podľa možnosti lacno
alebo dokonca bezplatne. Iné sociálne opatrenie
spočíva v práve na odpočinok. Ide tu
predovšetkým o pravidelný odpočinok v
týždni, zahrnujúci aspoň nedeľu, a okrem toho o
dlhší odpočinok čiže dovolenku raz ročne,
prípadne niekoľkokrát za rok v kratších
obdobiach. Napokon ide tu o právo na dôchodok a na
zabezpečenie v starobe a v prípade úrazu spojeného s
vykonávaním práce. V rámci týchto
hlavných práv sa rozvíja celý systém
osobitných práv, ktoré spolu s odmenou za prácu
rozhodujú o správnom utváraní vzťahov medzi
zamestnancom a zamestnávateľom. Medzi tieto práva treba
vždy zaradiť právo na pracovné prostredie a
výrobné procesy, ktoré neškodia telesnému
zdraviu pracovníkov a nenarúšajú ich morálnu
zachovalosť.
26 Druhý vatikánsky koncil, pastorálna
konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes,
67: AAS (1966) s. 1089.