20. Na základe všetkých týchto
práv spolu s potrebou ich zabezpečenia zo strany samých
pracujúcich sa vynára ešte jedno právo. Je to
právo na združovanie čiže na tvorenie spolkov alebo
zväzkov, ktoré majú za cieľ obranu
životných záujmov ľudí zamestnaných v
rozličných pracovných odboroch. Tieto zväzy sa
volajú odbory. Životné záujmy pracujúcich
sú do istej miery spoločné pre všetkých,
zároveň však každý druh práce,
každý pracovný odbor má vlastnú
osobitosť, ktorá by mala v týchto
organizáciách nájsť svoj špecifický
odraz.
Odborové organizácie majú svoj pôvod v istom zmysle
už v stredovekých remeselníckych cechoch, lebo tieto organizácie
spájali ľudí patriacich k tomu istému remeslu, teda
na základe vykonávanej práce. Zároveň
však jestvuje rozdiel medzi odborovými organizáciami a
cechmi v tom zásadnom bode, že moderné odborové
organizácie vyrástli v zápase pracujúcich, sveta
práce a predovšetkým priemyselných robotníkov
bojujúcich za svoje spravodlivé práva s podnikateľmi
a vlastníkmi výrobných prostriedkov. Ich úloha
spočíva v obrane existenčných záujmov
pracujúcich vo všetkých oblastiach, v ktorých
prichádzajú k slovu ich práva. Historická
skúsenosť učí, že organizácie tohto typu
sú nevyhnutnou súčasťou spoločenského
života, zvlášť v moderných priemyselných
spoločnostiach. To však neznamená, že iba
pracujúci v priemysle môžu vytvárať
združenia takéhoto druhu. Predstavitelia každého odboru
môžu ich použiť na zabezpečenie svojich
vlastných práv. Jestvujú teda odbory roľníkov
a administratívnych pracovníkov; a jestvujú aj zväzy
zamestnávateľov. Všetky, ako sa už spomenulo, sa potom
delia na ďalšie skupiny a podskupiny podľa osobitných odborných
špecializácií.
Katolícke sociálne učenie vôbec netvrdí,
že by odborové zväzy boli iba odzrkadlením
"triednej" štruktúry spoločnosti a že by boli
predstaviteľmi triedneho boja, ktorý by bol v spoločnosti
nevyhnutný. Je pravda, že sú predstaviteľmi boja za
sociálnu spravodlivosť, za spravodlivé práva
pracujúcich podľa jednotlivých zamestnaní. Avšak
tento "boj" treba chápať ako normálnu snahu
"o" spravodlivé dobro, v danom prípade o dobro
zodpovedajúce potrebám a zásluhám
pracujúcich, združených podľa odborov; - nie je to
však boj "proti" iným. Ak v sporných
otázkach nadobúda aj charakter opozície proti iným,
deje sa to v prospech sociálnej spravodlivosti, a nie "pre
boj" alebo vyradenie protivníka. Prácu charakterizuje
predovšetkým to, že ľudí spája; a v tom
spočíva jej spoločenská sila - sila budovania
spoločenstva. V tomto spoločenstve sa napokon nejakým
spôsobom musia spojiť tí, ktorí pracujú, i
tí, čo disponujú výrobnými prostriedkami alebo
sú ich majiteľmi. Vo svetle tejto základnej
štruktúry každej práce - vo svetle skutočnosti,
že napokon v každom spoločenskom zriadení
"práca" a "kapitál" sú
nevyhnutnými komponentmi výrobného procesu - stáva
sa spojenie ľudí, zrodené z nevyhnutnosti práce pre
zabezpečenie vlastných práv, konštitutívnym
činiteľom sociálneho poriadku a ľudskej
solidárnosti, ktorú nijako nemožno obísť.
Spravodlivé snahy o zabezpečenie práv pracujúcich
ľudí, spojených tým istým odborom, musia
vždy počítať s obmedzeniami, ktoré ukladá
celková hospodárska situácia krajiny. Požiadavky odborov
sa nemôžu zmeniť na istý druh skupinového alebo
triedneho "egoizmu", hoci sa môžu a majú
usilovať o to, aby sa pre spoločné dobro celej
spoločnosti napravilo i všetko to, čo je chybné v
systéme vlastnenia výrobných prostriedkov alebo v
spôsobe ich riadenia a disponovania nimi. Spoločenský
život a sociálno-ekonomický život sú bezpochyby
akoby systémom "spojených nádob" a tomuto
systému sa musí prispôsobiť každá
sociálna činnosť, ktorá má za cieľ
zabezpečiť práva jednotlivých skupín.
V tomto zmysle činnosť odborových organizácií
nepochybne vstupuje do oblasti "politiky", chápanej ako
rozumná starostlivosť o spoločné dobro. Avšak
úlohou odborových organizácií nie je
"robiť politiku" v takom zmysle, aký sa dnes tomuto slovu
všeobecne priznáva. Odbory nemajú charakter
"politických strán" bojujúcich o moc a nemali by
ani podliehať rozhodnutiam politických strán, a ani by
nemali byť s nimi príliš úzko spojené. V takom
prípade totiž ľahko stratia kontakt s tým, čo je
ich vlastnou úlohou, to jest zabezpečenie spravodlivých
práv pracujúcich v rámci spoločného dobra
celej spoločnosti, a stanú sa nástrojom na iné ciele.
Keď hovoríme o zabezpečovaní spravodlivých
práv pracujúcich podľa jednotlivých
zamestnaní, treba, samozrejme, vždy mať pred očami to,
čo určuje subjektívny charakter práce v každom
povolaní, ale zároveň, ba predovšetkým to,
čo podmieňuje dôstojnosť vykonávateľa
práce. Otvárajú sa tu mnohoraké možnosti pre
činnosť odborových organizácií, a to aj pre ich
činnosť osvetovej, výchovnej a sebavýchovnej povahy.
Záslužné je dielo školenia takzvaných
"robotníckych" alebo "ľudových
univerzít", doškoľovacích programov a kurzov,
ktoré rozvíjali a aj teraz rozvíjajú práve
túto oblasť činnosti. Stále sa treba snažiť o
to, aby pracovník, vďaka činnosti svojich odborov, mohol
nielen viac "mať, ale predovšetkým väčšmi
"byť"; to značí, aby mohol z každej
stránky plnšie realizovať svoje človečenstvo.
V úsilí o spravodlivé práva svojich členov
používajú odoborové organizácie aj
metódu štrajku, čiže prerušenia práce ako istého
druhu ultimáta, adresovaného zodpovedným
činiteľom a predovšetkým zamestnávateľom. Je
to metóda, ktorú katolícka sociálna náuka
považuje za oprávnenú pri zodpovedajúcich podmienkach
a v spravodlivých medziach. Pracujúci musia mať v tomto
ohľade zabezpečené právo na štrajk bez toho,
že by utrpeli osobné trestné sankcie za
účasť na ňom. Aj keď sa uznáva, že je to
oprávnený prostriedok, treba zároveň
zdôrazniť, že štrajk v istom zmysle zostáva
krajným prostriedkom. Nemožno ho zneužívať.
Zvlášť ho nemožno zneužívať na
"politické" zápasy. Okrem toho nikdy netreba
zabúdať na to, že služby nevyhnutné pre život
spoločnosti musia vždy byť zabezpečené, v prípade
potreby dokonca pomocou primeraných právnych prostriedkov.
Zneužívanie štrajku môže viesť k ochromeniu celého
spoločensko-hospodárskeho života, čo je v rozpore s
požiadavkami spoločného dobra spoločnosti, ktoré
zodpovedá aj správne chápanej prirodzenosti samej
práce.