26. Túto pravdu, podľa ktorej sa prácou človek
zúčastňuje na diele samého Boha, svojho Stvoriteľa,
osobitným spôsobom zdôraznil Ježiš Kristus - ten
Ježiš, na ktorého sa mnoho jeho prvých poslucháčov
v Nazarete s údivom pýtalo: "Skade to má tento? Aká
to múdrosť, ktorej sa mu dostalo? Vari to nie je
tesár...?" 40 Ježiš totiž
"evanjelium", slovo večnej Múdrosti, ktoré mu bolo
zverené, nielen hlásal, ale predovšetkým
uskutočňoval činmi. Bolo to preto aj evanjelium práce,
pretože ten, čo ho hlásal, bol sám pracujúcim
človekom, remeselníkom, tak ako Jozef z Nazareta. 41 A hoci
v jeho slovách nenachádzame osobitný príkaz
pracovať - ba v jednom prípade nachádzame zákaz
úzkostlivo sa starať o prácu a existenciu -,42
predsa výrečné svedectvo Kristovho života je
jednoznačné: Kristus patrí do "sveta
práce", má pre ľudskú prácu uznanie a
úctu, možno povedať i viac: s láskou sa díva na
ľudskú prácu, na jej rozličné prejavy a
vidí v každej práci osobitnú črtu, ktorou sa
človek podobá Bohu, Stvoriteľovi a Otcovi. Či
nehovorí: "Môj Otec je vinohradník"43 a
neprenáša rozličným spôsobom do svojho učenia
tú podstatnú pravdu o práci, ktorá je
vyjadrená už v celej tradícii Starého zákona,
počnúc knihou Genezis?
V knihách Starého zákona sa mnohokrát hovorí
o ľudskej práci, o jednotlivých zamestnaniach, ktoré
človek vykonáva: napríklad o lekárovi, 44
lekárnikovi, 45 o remeselníkovi- umelcovi, 46 o
kováčovi, 47 (dnes sa to dá vzťahovať na
prácu hutníka), o hrnčiarovi, 48
roľníkovi, 49 vedcovi, 50
námorníkovi, 51 staviteľovi, 52
hudobníkovi, 53 pastierovi, 54 rybárovi.
55 Známe sú pekné slová o ženskej
práci. 56 Ježiš Kristus sa vo svojich
podobenstvách o Božom kráľovstve stále
odvoláva na ľudskú prácu: na prácu pastiera,
57 roľníka, 58 lekára, 59
rozsievača, 60 hospodára, 61 sluhu, 62
správcu, 63 rybára, 64 kupca, 65
robotníka. 66 A hovorí aj o rôznorodej ženskej
práci. 67 Apoštolát prirovnáva telesnej
práci žencov alebo rybárov. 69 A spomína aj
prácu vedcov. 70
Táto Kristova náuka o práci, podopretá
príkladom vlastného života počas dlhých rokov v
Nazarete, nachádza mimoriadne živú ozvenu v
učení svätého Pavla apoštola. Pavol bol
hrdý na to, že pracoval vo svojom odbore (pravdepodobne
vyrábal stany) 71 a že vďaka tomu si mohol ako
apoštol sám zarábať na živobytie: 72
"Ani sme nejedli ničí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme
ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli
na ťarchu".73 Odtiaľ tiež vyplývajú
jeho poučenia o práci, ktoré majú charakter
povzbudenia i rozkazu: "Takýmto prikazujeme a vyzývame ich v
Pánu Ježišovi Kristovi, aby pokojne pracovali a tak jedli svoj
chlieb!" 74 Takto píše Solúnčanom.
Apoštol totiž pripomína, že "niektorí"
žijú neporiadne, bez toho, že by niečo robili, 75
a v tomto súvise neváha povedať: "Kto nechce
pracovať, nech ani neje." 76 Na inom mieste zasa povzbudzuje:
"Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako
Pánovi, a nie ako ľuďom." 77
Naučenia apoštola národov majú, ako vidieť,
kľúčový význam pre morálku a duchovnosť
ľudskej práce. Sú dôležitým
doplnením toho veľkého, hoci skromného evanjelia
práce, ktoré nachádzame v živote Krista a v jeho
podobenstvách, teda v tom, čo "robil a
učil".78
Na základe týchto svetiel vyžarujúcich zo
samotného Prameňa Cirkev stále hlásala to, čo
dnes nachádzame vyjadrené v náuke Druhého
vatikánskeho koncilu: "Ľudská činnosť, ako
má v človeku svoj pôvod, priam tak je usmernená na
človeka. Lebo človek svojou prácou nielenže
pretvára veci a spoločnosť, ale aj zdokonaľuje seba
samého: mnohému sa učí, rozvíja svoje
schopnosti, stáva sa otvorenejším a prekonáva
sám seba. Tento rast správne chápaný má
väčšiu cenu ako všetko možné hromadenie
vonkajších bohatstiev... Toto je teda norma ľudskej
činnosti: má zodpovedať podľa Božích plánov
a rozhodnutí skutočným záujmom ľudstva a
umožniť človeku tak jednotlivo, ako aj v spoločnosti naplno
rozvíjať a realizovať svoje povolanie." 79
V kontexte s takýmto pohľadom na hodnoty ľudskej práce,
teda v kontexte s takouto duchovnosťou práce sa plne chápe
to, čo na tom istom mieste koncilovej pastorálnej
konštitúcie čítame o pravom význame pokroku:
"Človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to,
čo má. Takisto všetko, čo podnikajú ľudia za
väčšiu spravodlivosť, za šírenie bratstva a za
ľudskejšie usporiadanie spoločenských vzťahov,
má väčšiu hodnotu ako technický pokrok.
Technický pokrok môže totiž poskytnúť akoby
materiálny základ pre povznesenie človeka, ale ho sám
osebe nijakým činom nevie uskutočniť." 80
Takéto učenie o otázke pokroku a rozvoja - otázke,
čo veľmi ovláda súčasnú mentalitu -
možno chápať iba ako plod osvedčenej duchovnosti
ľudskej práce a len vtedy, ak sa opiera o takúto duchovnosť,
možno toto učenie uskutočňovať a uvádzať
do života. To je učenie a zároveň aj program,
ktorý má svoje korene v "evanjeliu práce".