Výchova k základným hodnotám
ľudského života
37. Hoci sa dnes stavia do cesty výchovnej činnosti veľa
prekážok, rodičia musia pevne a s dôverou
vychovávať deti k základným hodnotám
ľudského života. Deti majú vyrásť v
správnej slobode voči hmotným hodnotám, aby vedeli
prijať aj jednoduchý a striezlivý spôsob života v
tom presvedčení, že "človek je viac hoden pre to,
čím je, než pre to, čo má".100
V spoločnosti otriasanej a rozkladanej napätiami a konfliktami v
dôsledku ostrého zápasu medzi rôznymi
individualizmami a egoizmami deti majú získavať nielen
väčší zmysel pre spravodlivosť, ktorá
jediná vedie ľudí k rešpektovaniu osobnej
dôstojnosti každého človeka, ale - a ešte viac -
zmysel pre pravú lásku, ktorá je úprimnou
starostlivosťou a nezištnou službou iným, najmä
chudobným a núdznym. Rodina je prvá a
základná škola sociálnych čností. Ako
spoločenstvo lásky objavuje v darovaní seba zákon,
ktorý ju vedie a napomáha jej rast. Toto darovanie sa,
ktoré podnecuje vzájomnú lásku manželov, sa
kladie za vzor a normu i pre vzájomné darovanie sa, ktoré
má vládnuť vo vzájomných vzťahoch medzi
bratmi a sestrami, ako aj medzi rôznymi generáciami v ich rodinnom
spolužití. Spoločenstvo a každodenná
spoluúčasť na rodinnom živote vo chvíľach
radosti i ťažkosti je tou najstabilnejšou a
najúčinnejšou výchovnou metódou k
aktívnemu, vedomému a úspešnému
začleneniu sa detí do širšieho okruhu spoločnosti.
Výchova k láske, ako k sebadarovaniu sa, je tiež
nepostrádateľným predpokladom pre rodičov
povolaných na to, aby dali deťom jasnú a rozumnú
pohlavnú výchovu. Vzhľadom na kultúru, ktorá
ľudskú sexualitu z väčšej časti
"vulgarizuje", pretože ju chápe a prežíva obmedzene
a ochudobňuje ju tým, že ju spája výlučne
so sebeckým telesným pôžitkom, musí sa
výchovná služba rodičov pevne opierať o
skutočne plnú osobnú sexuálnu kultúru.
Sexualita je bohatstvom celej osobnosti - tela, citu i duše - a prejavuje
svoj vnútorný význam tým, že vedie
človeka k darovaniu sa v láske.
Pohlavná výchova, ktorá je prvotným právom a
povinnosťou rodičov, má sa či už doma, alebo vo
výchovných strediskách, ktoré si oni zvolia a
kontrolujú, vždy diať pod ich starostlivým
vedením. V tomto zmysle Cirkev zdôrazňuje zákon
vzájomnej výpomoci, ktorým sa má škola
riadiť, keď pomáha pri pohlavnej výchove, a to v
rovnakom duchu ako rodičia.
V tejto súvislosti nemožno sa zrieknuť výchovy k
čistote ako k čnosti, ktorá napomáha opravdivý
rozvoj osoby k zrelosti, aby si vážila a rozvíjala
"manželský význam" tela. Kresťanskí
rodičia, ktorí rozoznávajú znamenia Božieho
volania, dokonca majú venovať zvláštnu pozornosť a
starostlivosť výchove k panenstvu ako k najvyššej forme
toho sebadarovania, ktoré je aj vlastným zmyslom ľudskej
sexuality.
Vzhľadom na úzky zväzok medzi sexuálnym rozmerom
ľudskej osoby a jej etickými hodnotami výchova má
viesť deti k chápaniu a hodnoteniu mravných predpisov ako
nevyhnutnej a cennej záruky zodpovedného osobného rastu v
tom, čo k ľudskej sexualite patrí.
Preto sa Cirkev rozhodne stavia proti takej forme sexuálnej
výchovy, odtrhnutej od mravných zásad a tak často
rozširovanej, ktorá v podstate nie je ničím iným
ako prípravou na pôžitkárstvo a podnetom - už v
rokoch nevinnosti - k strate vyrovnanosti, čím sa otvára
cesta nerestiam.
|