Rodinná modlitba
59. Cirkev sa modlí za kresťanskú rodinu a vychováva
ju, aby žila veľkodušne a dôsledne podľa kňazského
daru a poslania, čo prijala od Krista Veľkňaza. Krstné
kňazstvo veriacich, prežívané vo sviatostnom
manželstve, je v skutočnosti pre manželov a rodinu
základom povolania a poslania, v duchu ktorého sa
každodenný život manželov a rodiny pretvára na
"duchovnú obetu Bohu príjemnú skrze Ježiša
Krista".149 Uskutočňuje sa to nielen
slávením Eucharistie a iných sviatostí a
obetovaním seba samých na slávu Božiu, ale aj
obvyklou modlitbou, modlitbou ako dialógom s Otcom skrze
Ježiša Krista v Duchu Svätom.
Rodinná modlitba má svoje charakteristické znaky. Je to
spoločná modlitba manžela a manželky, rodičov a
detí. Spoločenstvo v modlitbe je súčasne plodom a
požiadavkou onoho spoločenstva, ktoré sa utvorilo
sviatosťou krstu a manželstva. Najmä na členov
kresťanskej rodiny sa môžu vzťahovať slová,
ktorými Pán Ježiš sľubuje svoju
prítomnosť: "A zasa vám hovorím: ?Ak budú
dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek,
dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde
sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja
medzi nimi?." 150
Svojským obsahom takejto rodinnej modlitby je sám rodinný
život, ktorý sa vo všetkých svojich rôznych
okolnostiach chápe ako Božie volanie a stáva sa synovskou
odpoveďou na jeho volanie. Radosti a bolesti, nádeje a
zármutok, narodenia a narodeniny, výročia sobáša
rodičov, lúčenia, pobyt mimo rodiny a návraty,
vážne a dôležité rozhodnutia, smrť drahých
osôb a podobné udalosti sú zásahmi Božej
lásky do života rodiny a zároveň sú aj
vhodnými príležitosťami na vzdávanie vďaky,
na prosby, dôverné odovzdanie sa rodiny do rúk
spoločného Otca, ktorý je na nebesiach.
Dôstojnosť a zodpovednosť kresťanskej rodiny ako
domácej cirkvi môžu sa prejaviť iba za ustavičnej
Božej pomoci, ktorá sa jej istotne poskytne, ak bude prosiť o
ňu pokorne a s dôverou v modlitbe.
|