Slávenie manželstva a evanjelizácia pokrstených,
čo neveria
68. Pri slávení sviatosti sa venuje osobitná pozornosť
mravným a duchovným dispozíciám snúbencov,
najmä ich viere. V tejto súvislosti si treba všimnúť
ťažkosť, na ktorú narážajú duchovní
pastieri v našej sekularizovanej spoločnosti.
Viera toho, ktorý žiada od Cirkvi, aby mohol uzavrieť manželstvo,
môže mať rozličné stupne, a preto je prvoradou
povinnosťou duchovných pastierov znova ju vzbudiť, živiť
a viesť k zrelosti. Majú však pritom chápať aj dôvody,
ktoré vedú Cirkev k tomu, aby prijala na slávenie aj tých,
čo nie sú dokonale pripravení.
Sviatosť manželstva má vzhľadom na ostatné
sviatosti tú špecifickú vlastnosť, že je sviatosťou
takej skutočnosti, ktorá jestvuje už v poriadku stvorenia; je
to manželský zväzok ustanovený Stvoriteľom
"na počiatku". Teda rozhodnutie muža a ženy, že
uzavrú manželstvo podľa tohoto Božieho plánu, čiže
rozhodnutie, že spoja životy neodvolateľným manželským
súhlasom v nerozlučnej láske a bezpodmienečnej
vernosti, v skutočnosti vyžaduje, aj keď nie celkom uvedomene,
ducha hlbokej poslušnosti voči Božej vôli, čo však
nie je možné bez jeho milosti. Takíto teda už nastúpili
pravú a vlastnú cestu spásy, ktorú slávenie sviatosti
a bezprostredná príprava naň môžu doplniť a
priviesť k cieľu, pravda, pokiaľ majú pravý úmysel.
No z druhej strany je tiež pravda, že v niektorých krajoch vedú
snúbencov na slávenie sobáša v Cirkvi viac sociálne
ako skutočné náboženské dôvody; čomu
sa netreba diviť. Manželstvo totiž nie je udalosť, ktorá
by sa týkala len tých, čo ho uzatvárajú.
Svojou povahou je aj spoločenskou udalosťou, ktorá manželov
zaväzuje pred spoločnosťou. Jeho slávenie bolo vždy
sviatkom, ktorý spájal navzájom rodiny a priateľov.
Je preto zrejmé, že pri žiadosti o sobáš v kostole
sa stretávajú spoločenské dôvody s osobnými.
Tu sa nesmie zabúdať na to, že tí, čo takto
vstupujú do manželstva, sú už v dôsledku svojho
krstu skutočne zapojení do Kristovej zásnubnej zmluvy s
Cirkvou a že svojím úprimným úmyslom už
prijali Boží plán o manželstve, a teda aspoň
zahrnute súhlasia s tým, čo sleduje Cirkev, keď slávi
manželstvo. A preto prípadné odmietnutie slávenia zo
strany duchovných pastierov len preto, že v ich žiadosti sú
aj spoločenské dôvody, nemožno schvaľovať.
Ostatne, ako učí Druhý vatikánsky koncil, sviatosti
slovami a obradnými prvkami živia a posilňujú vieru,
168 tú vieru, ku ktorej snúbenci už smerujú
silou svojho pravého úmyslu a ktorú iste podporuje a posilňuje
Kristova milosť.
Okrem toho, ak by sa stanovili iné kritériá na povolenia
sláviť cirkevné manželstvo, ktoré by brali zreteľ
na stupeň viery snúbencov, mohlo by to priniesť veľké
nebezpečenstvá. Predovšetkým nebezpečenstvo
nepodloženého a diskriminujúceho posudzovania; ďalej
vzbudenie pochybností o platnosti už skôr uzavretých
manželstiev, čo by bolo veľkou škodou pre kresťanské
komunity, a vznikol by nový, neoprávnený nepokoj vo svedomí
manželov; a napokon nebezpečenstvo, že sa bude popierať
alebo spochybňovať sviatostný ráz mnohých manželstiev
tých bratov, ktorí žijú v odlúčení
od úplného spoločenstva s katolíckou Cirkvou, čo
sa prieči cirkevnej tradícii.
Ale ak napriek všetkým námahám snúbenci
otvorene a výslovne dávajú najavo, že odmietajú
to, čo Cirkev sleduje, keď slávi manželstvo pokrstených,
duchovný pastier ich nemôže pripustiť na slávenie
manželstva. Hoci nerád, je povinný vyvodiť dôsledky
z takej situácie, a tým, ktorých sa to týka, má
dať na vedomie, že za takýchto okolností nie Cirkev,
ale oni sami zabraňujú slávenie, o ktoré žiadajú.
Preto sa ešte s väčšou naliehavosťou javí
potreba predmanželskej a posobášnej evanjelizácie a
katechizácie, ktorú má konať celá kresťanská
komunita s tým úmyslom, aby každý muž a žena,
ktorí uzatvárajú manželstvo, slávili sviatosť
manželstva nielen platne, ale aj s úžitkom.
|