Biskupi a kňazi
73. Prvou osobou, ktorá sa stará a riadi pastoráciu
rodín v diecéze, je biskup. Ako otec a pastier má sa
zvlášť starať o tento bezpochyby prednostný
úsek pastoračnej služby. On mu má
predovšetkým venovať záujem, starostlivosť,
čas, pomocníkov a prostriedky; a najmä osobne má
poskytovať pomoc rodinám a všetkým, čo mu v
rozličných diecéznych štruktúrach
pomáhajú v rodinnej pastorácii. Osobitne má
byť vecou jeho srdca, aby sa jeho vlastná diecéza čoraz
viac stávala ozajstnou "diecéznou rodinou", vzorom a
zdrojom nádeje pre všetky rodiny, čo do nej patria. V tejto
spojitosti treba chápať i založenie Pápežskej rady
pre rodinu; má byť dôkazom dôležitosti,
ktorú prikladáme pastorácii rodín na celom svete, a
zároveň účinným nástrojom na jej
povznesenie na všetkých rovinách.
Biskupovi pomáhajú najmä kňazi, ktorých
úloha - ako to Synoda zdôraznila - tvorí
základnú časť služby Cirkvi manželstvu a
rodine. To isté treba povedať aj o diakonoch, ktorým sa
prípadne môže zveriť starostlivosť o túto
pastoračnú oblasť.
Ich zodpovednosť sa nevzťahuje len na mravné a
liturgické otázky, ale aj na osobné a sociálne
problémy. Majú podporovať rodinu v jej ťažkostiach
a utrpeniach, majú stáť po boku jej členov a
pomáhať im, aby hľadeli na svoj život vo svetle
evanjelia. Nie je zbytočné poznamenať, že z tohto
poslania, ak sa vykonáva s patričnou schopnosťou
rozlišovať a s pravým apoštolským duchom,
čerpá služobník Cirkvi nové podnety a
duchovnú silu aj pre vlastné povolanie a vykonávanie
svojej služby.
Kňaz alebo diakon sa musia na tento apoštolát včas a
dôkladným štúdiom pripraviť. A majú sa vždy
správať k rodinám ako otcovia, bratia, pastieri a
učitelia. Majú im pomáhať prostriedkami milosti a
osvecovať ich svetlom pravdy. Je teda potrebné, aby náuka a
rady, ktoré poskytujú, boli vždy v dokonalom súlade s
autentickým učiteľským úradom Cirkvi tak,
že budú môcť pomáhať Božiemu ľudu
utvárať si správne chápanie viery a potom ho
uplatňovať v konkrétnom živote. Z tejto vernosti
učiteľskému úradu vyplynie aj to, že kňazi sa
budú starostlivo usilovať o jednotu vo svojich názoroch, aby
tak vedeli svojich veriacich uchrániť pred úzkosťami
svedomia.
Duchovní pastieri a laici majú v Cirkvi účasť na
Kristovom prorockom poslaní; laici tým, že
vydávajú svedectvo o viere slovami a kresťanským
životom, duchovní pastieri zasa tým, že
rozlišujú, čo je v takom svedectve rýdzim
výrazom viery a čo menej zodpovedá svetlu viery, a napokon
rodina ako kresťanské spoločenstvo tým, že
má osobitnú účasť na viere a vydáva o nej
svedectvo. Tak sa rozvíja dialóg aj medzi duchovnými
pastiermi a rodinou. Teológovia a odborníci v rodinných
otázkach môžu k tomuto dialógu veľmi
prispieť tým, že budú presne vysvetľovať
učenie učiteľského úradu Cirkvi, ako aj
skúsenosti z rodinného života. Takto sa učenie
Učiteľského úradu stane
zrozumiteľnejším a súčasne sa otvára cesta
pre jeho postupné rozvíjanie. No predsa je
dôležité pripomenúť, že najbližšia
a záväzná norma v učení viery
náleží hierarchickému učiteľskému
úradu aj v otázkach týkajúcich sa rodiny.
Jasné vzťahy medzi teológmi, odborníkmi v
rodinných otázkach a medzi Učiteľským
úradom nemálo prispievajú k správnemu
chápaniu viery a podporujú - v jej medziach - aj
oprávnený pluralizmus.
|